Pápež František mexickým biskupom: Cirkev má byť „materinským lonom“

Mexiko 13. februára – Pápež František sa v hlavnom meste Mexika v Katedrále Nanebovzatia stretol s biskupmi celej krajiny. Vo svojom rozsiahlom príhovore pripomenul zásady, ktorými sa majú nechať viesť. Hovoril o potrebe vľúdnosti, pričom použil symbol „materinského lona“, ktoré predstavuje Panna Mária z Guadalupe, a ktoré je potrebné ponúknuť najmä mladým:

„Pozývam vás znovu vykročiť z tejto nevyhnutnosti lona, ktoré vyžaruje z ducha vášho ľudu. Vďaka lonu kresťanskej viery sme schopní vyrovnať sa s minulosťou často poznačenú osamelosťou, izoláciou a marginalizáciou s tým, že sa budúcnosť neustále odsúva na zajtrajšok, ktorý nám uniká.“

Pápež ďalej pozval biskupov k myšlienkovej sviežosti, aby „na nové otázky nedávali staré odpovede“. V príhovore spomenul starostlivosť o kňazov a tiež potrebu vytvárania takých prostredí v Cirkvi, ktoré budú mať charakter „maličkého domu“, kde sa budú veriaci cítiť rodinne a zároveň budú prežívať posvätnú úctivosť k Bohu.

Potrebné je ďalej, podľa Svätého Otca, zachovať si zmysel pre celok a celostnosť pohľadu a nestrácať zo zreteľa misijný charakter Cirkvi.

Pápež František tiež biskupom povedal, aby nemárnili energiu sekundárnymi záležitosťami ako sú intrigy, či kariérizmus. Poďakoval im za to, čo robia v oblasti migrácie a vyzval ich, aby prehĺbili spoločenstvo so svojimi bratmi biskupmi zo Spojených štátov amerických, nakoľko do USA utekajú cez Mexiko mnohí migranti.

Svätému Otcovi sa v mene biskupov prihovoril kardinál Robles Ortega, arcibiskup Mexico City: „Vaša prítomnosť a vaše posolstvo, Vaša Svätosť, sú v Jubilejnom roku milosrdenstva povzbudením, ktoré Cirkvi putujúcej v Mexiku pomôže utvrdiť sa vo viere, v nádeji a v láske a je tiež svetlom, ktoré pomôže... každý deň budovať lepšie Mexiko“.

Spojené štáty mexické so svojimi 120 miliónmi obyvateľov, z ktorých  sa takmer 92 percent hlási ku Katolíckej cirkvi, má 95 diecéz a 176 biskupov. -bp-

Vybrané časti z príhovoru Svätého Otca mexickým biskupom

„Nemohol som neprísť! Mohol by Petrov nástupca, povolaný z ďalekého latinskoamerického juhu, urobiť menej ako spočinúť pri pohľade na Pannu ,,Morenitu” (tmavú)?“

Vychádzajúc zo symboliky „pohľadu“, pápež František vo svojom príhovore postupne predstavil štyri pohľady, ktoré si biskup potrebuje osvojovať inšpirujúc sa Pannou Máriou z Guadalupe. Je to „pohľad nehy“, pohľad „schopný tkať“, pohľad „pozorný a blízky, nie zadriemaný“, a napokon pohľad schopný zachytiť „celok a jednotu“.

1. Pohľad  nehy

„Predovšetkým, Panna ,,Morenita” nás učí že jediná sila, ktorá dokáže dobyť srdcia ľudí je nežnosť Boha. To, čo očaruje a priťahuje, čo premieňa a víťazí, čo otvára a uvoľňuje z reťazí, nie je sila nástrojov alebo tvrdosť zákona, ale všemohúca slabosť božej lásky,  ktorá  je neodolateľnou silou jeho dobroty a nezvratný prísľub jeho milosrdenstva.

Jeden nepokojný a slávny spisovateľ tejto krajiny povedal, že v Guadalupe sa už nevyprosuje hojnosť plodín alebo plodnosť zeme, ale chodí sa sem v hľadaní „lona“, v ktorom ľudia, večne osirelí a vydedení, nájdu ochranu, domov.“

„Skláňajte sa, bratia, s jemnosťou a úctou k hlbokej duši vášho ľudu, opatrne zostúpte a dešifrujte jeho tajuplnú tvár. Nie je azda pre súčasnosť, často rozriedenú v rozptýlenosti a oslave, nevyhnutným predpokladom Boh, ktorý je jedinou a plnou prítomnosťou? Nejde pri zoznamovaní sa s bolesťou a smrťou o formy odvahy a cesty smerujúce k nádeji? Nie je vnímanie toho, ako svet vždy a bez výnimky potrebuje vykúpenie účinnou protilátkou k povýšeneckej sebestačnosti tých, ktorí sa nazdávajú, že sa môžu zaobísť bez Boha?

Prirodzene, že pre všetko toto je potrebný pohľad schopný reflektovať božiu nehu. Buďte teda biskupmi s čistým pohľadom, s priehľadnou dušou, so žiariacou tvárou. Nebojte sa transparentnosti. Cirkev pre svoju prácu nepotrebuje tmu. Dávajte pozor, aby vaše oči neboli prekryté tieňmi hmly svetskosti. Nenechajte sa pokaziť triviálnym materializmom, ani zvodnými ilúziami zákulisných dohôd; nevkladajte svoju dôveru vo „vozy a kone“ súčasných faraónov, pretože našou silou je „ohnivý stĺp“, ktorý rozdeľuje vo dvoje morské vody bez veľkého hluku (porov. Ex 14,24n).“

Svätý Otec poukázal na komplikovanosť súčasného sveta, ktorý sa potáca, keďže mu chýba pevný základ. Pripomenul pritom slová svojho predchodcu Benedikta XVI.: «Boh je realitou tvoriacou základ, nie iba myslený a hypotetický Boh, ale Boh s ľudskou tvárou» (Benedikt XVI., Otvárací príhovor na 5. konferencii CELAM, 13. mája 2007) ďalej zdôraznil potrebu poskytovať zo strany Cirkvi najmä mladým ľuďom to, čo vyjadril symbolom „materinského lona“. Vyžaduje si to byť im nablízku s láskou a vedieť vnímať ich hlboké túžby.

„Obávam sa o tých mnohých, ktorí sa zvedení prázdnou mocou sveta ženú za chimérami  a berú na seba jeho hrôzostrašné symboly na skomercionalizovanie smrti výmenou za peniaze, ktoré aj tak na konci zničí mol a hrdza a pre ktoré zlodeji olupujú a kradnú (porov. Mt 6,20). Prosím vás, nepodceňujte etickú a protispoločenskú výzvu, ktorú predstavuje obchodovanie s narkotikami pre mládež a pre celú mexickú spoločnosť, vrátane Cirkvi.

Rozsah tohto fenoménu, zložitosť jeho príčin, nesmiernosť jeho rozšírenia ako požierajúcich metastáz, závažnosť násilia ktoré šíri a jeho zvrátené konexie nám ako pastierom Cirkvi nedovoľujú ukrývať sa za všeobecné odsúdenia – formy nominalizmu -, ale naopak vyžadujú prorockú odvahu a seriózny a kvalifikovaný pastoračný projekt, ktorý prispeje k postupnému utkávaniu krehkej ľudskej siete, bez ktorej by sme všetci boli zničení už od začiatku touto zákernou hrozbou. Jedine keď začneme od rodín, priblížime sa a objímame ľudské a existenciálne periférie a dezolátne územia na okraji našich miest, zapojíme farské spoločenstvá, školy, spoločenské inštitúcie, politické spoločenstvá, bezpečnostné štruktúry, len takto sa dá celkom vyslobodiť z vôd, v ktorých žiaľ utonulo toľko životov, či už životov tých, ktorí zomreli ako obete, ako aj tých, ktorí pred Bohom budú mať vždy na rukách krv, rovnako ako peňaženku plnú špinavých peňazí a umŕtvené svedomie.“

2. Pohľad schopný tkať

„V plášti mexickej duše Boh utkal z vlákien mestických (miešaneckých) čŕt jej ľudu tvár, ktorú predstavuje ,,Morenita”. Boh nepotrebuje nevýrazné farby na zobrazenie svojej tváre...“

Mexických biskupov pápež požiadal o osobitnú pozornosť voči domorodým národom:

„Žiadam vás, aby ste venovali osobitne citlivý pohľad domorodým národom, im  a ich fascinujúcim, no nezriedka masakrovaným kultúram. Mexiko potrebuje jeho indiánske korene, aby nezostalo s nevyriešenou hádankou. Pôvodné obyvateľstvo Mexika stále čaká na dôsledné uznanie bohatstva jeho prínosu a jeho plodnej prítomnosti, aby boli dedičmi tej identity, ktorá vás robí jedinečným národom a nie len jedným spomedzi iných.“

Ďalej pápež spomenul neľahkú minulosť Cirkvi v Mexiku, ktorá prežila obdobia, keď bola umlčiavaná a vystavená pokusom vytrieť ju zo života spoločnosti, ako aj tendencie fundamentalizmu či racionalistického zbožňovania «cogito» snažiaceho sa obnoviť provizórne istoty. Poukázal na to, že smäd po Absolútne zjednocuje všetkých. Biskupi majú preto ľuďom pripomínať mocné korene, ktoré viera zapustila uprostred kultúry Mexika:

„Neúnavne pripomínajte vášmu ľudu, aké mocné sú starodávne korene, ktoré umožnili živú kresťanskú syntézu ľudského, kultúrneho a duchovného spoločenstva, ktorá sa tu vyformovala.“

3. Pohľad pozorný a blízky, nie zadriemaný

Ďalší bod pre mexických biskupov začal Svätý Otec prosbou: „Prosím vás, aby ste neupadali do paralýzy dávať staré odpovede na nové otázky.“ Pripomenul im potenciál minulosti, ktorý treba aktívne rozvíjať ďalej:

„Sedíte na ramenách obrov: biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a laikov, veriacich až po toho posledného,  ktorí ponúkli svoj život, aby Cirkev mohla plniť svoje poslanie. Z vrcholu tohto pódia ste povolaní rozhliadnuť sa doširoka po poli Pánovom, aby ste naplánovali výsadbu a očakávali žatvu.

Pozývam vás namáhať sa nebojácne v úlohe evanjelizovať a prehlbovať vieru prostredníctvom mystagogickej katechézy, ktorá dokáže zveľadiť poklad ľudovej zbožnosti vášho ľudu. Naša doba si vyžaduje pastoračnú pozornosť voči ľuďom a skupinám, ktorí dúfajú, že môžu stretnúť živého Krista. Iba odvážna pastoračná konverzia našich komunít – podčiarkujem: pastoračná konverzia – môže vyhľadávať, vzbudzovať a sýtiť dnešných Ježišových učeníkov (porov. Dokument z Aparecidy 226, 360, 370).

Z tohto dôvodu je nutné, aby naši pastieri prekonávali pokušenie vzďaľovania sa – a nechám na každého z vás, aby si urobil zoznam vzdialeností, aké môžu existovať v tejto biskupskej konferencii, nepoznám ich, ale treba prekonať pokušenie vzďaľovania sa - a klerikalizmu, chladu a ľahostajnosti, triumfálneho správania a autoreferenciálnej zahľadenosti do seba. Guadalupe nás učí, že Boh je familiárny, blízky v jeho tvári, že blízkosť a dobrotivosť, toto sklonenie sa a priblíženie, dokážu urobiť viac než sila, než akýkoľvek typ sily.

Ako nás učí krásna guadalupská tradícia, „Morenita“ uchováva pohľady tých, ktorí ju kontemplujú, odráža pohľady tých, ktorí sa s ňou stretávajú. Musíme sa naučiť, že je niečo jedinečného v každom z tých, čo na nás hľadia pri svojom hľadaní Boha. Je na nás, aby sme sa neobrnili pred takýmto pohľadom. Chráňme v sebe každého z nich, uchovávajme si ich v srdci a ochraňujme ich.

Iba cirkev má schopnosť chrániť tváre ľudí, ktorí prichádzajú a klopú na jej dvere, je schopná hovoriť im o Bohu. Ak nie sme schopní dešifrovať ich utrpenie, ak si nie sme vedomí ich potrieb, nemôžeme im nič ponúknuť. Bohatstvo, ktoré máme, prúdi len vtedy, keď sa stretneme s núdzou tých, ktorí prichádzajú žobrať, a práve takéto stretnutie  sa odohráva v našom srdci pastierov.“

Svätý Otec potom poukázal aj na ďalší aspekt Cirkvi blízkej dnešnému človeku, ktorým má byť útulná dôvernosť, ale zároveň aj bázeň pred Božím tajomstvom:

„Potreba dôverného vzťahu prebýva v srdci Boha. Našej Pani z Guadalupe si požiadala len o «posvätný domček» (casita sagrada). Naše latinskoamerické národy vedia dobre pochopiť tento jazyk zdrobnenín – posvätnný domček - a radi ho používajú. Možno, že je potrebný maličký, pretože v inom by sa cítili stratení. Dokázali sa adaptovať na pociťovanie umenšenosti a navykli si žiť v skromnosti.

Keď sa cirkev zhromažďuje v majestátnej katedrále, nesmie zanedbať to, aby sama seba považovala za «domček» v ktorom sa jej deti môžu cítiť pohodlne. Pred Bohom zotrvávame len vtedy, ak ste malí, ak ste siroty, ak ste žobráci. Protagonistom dejín spásy je žobrák.

«Domček» rodinný a zároveň «posvätný», pretože blízkosť sa napĺňa vo všemohúcej veľkosti. Sme strážcovia tohto tajomstva! Toľkokrát sa nám vytratil tento zmysel skromnej božej mierky a unúvame sa ponúknuť našim ľuďom «domček», v ktorom sa môžu cítiť dôverne s Bohom. Môže sa tiež stať, že trochu zanedbáme zmysel jeho veľkosti a že stratíme časť úctivej bázne voči takej láske. Kde prebýva Boh, človek nemôže vstúpiť bez toho, aby bol prijatý, a vstúpi jedine tak, že si „zobuje sandále“ (porov Ex 3,5), aby priznal svoju nedostatočnosť.“

4. Pohľad ucelený a zjednocujúci

„Episkopát Mexika urobil v týchto pokoncilových rokoch významné kroky; zvýšil počet svojich členov; bola zavedená kontinuálna a kvalifikovaná permanentná formácia; nechýbala bratská atmosféra; vzrástol duch kolegiality; zdieľané pastoračné práce mali vplyv na vašu Cirkev a na národné povedomie; zdieľania v pastoračnej práci priniesli ovocie v základných oblastiach Cirkvi ako je rodina, povolania a sociálna prítomnosť.

Aj keď sa radujeme z cesty týchto rokov, žiadam vás, aby ste sa nenechali odradiť ťažkosťami a nešetrili všetky možné námahy na zlepšenie misijnej horlivosti medzi vami a vašimi diecézami, najmä voči najnúdznejším častiam jedného tela mexickej cirkvi. Znovuobjavte, že Cirkev je misijná a to má zásadný význam pre jej budúcnosť, pretože iba nadšenie, úžas presvedčených evanjelizátorov má silu tiahnuť vpred. Prosím teda, starajte sa predovšetkým o formáciu a prípravu laikov, prekonávajte každú formu klerikalizmu a aktívne ich zapojte  do poslania Cirkvi, a to najmä tým, že skrze svedectvo ich vlastného života budú prezentovať Kristovo evanjelium vo svete.“

Svätý Otec osobitne upozornil biskupov na úlohu Mexickej pápežskej univerzity ponúkať mexickému ľudu „svedectvo zjednocujúceho svedectva kresťanskej syntézy a zdieľanú víziu identity a budúcnosti“. Potom osobitne zdôraznil potrebu jednoty a priamosti medzi biskupmi navzájom. Napokon sa dotkol aj témy migrácie:

„Dovoľte mi posledné slovo na vyjadrenie pápežovho uznania za všetko, čo robíte pre vyriešenie problému našej doby, aký predstavuje migrácia. Sú milióny synov cirkvi, ktorí dnes žijú v diaspóre alebo v tranzite putovania na sever pri hľadaní nových príležitostí. Mnohí z nich zanechali svoje vlastné korene, vystavili sa tomuto nebezpečenstvu, taktiež aj nelegálne, čo prináša ešte väčšie riziko, aby našli to „zelené svetlo“, ktoré považujú za svoju nádej. Mnoho rodín je rozdelených a nie vždy je integrácia v údajnej „zasľúbenej zemi“ tak jednoduchá ako si mysleli. 

Bratia, kiež sú vaše srdcia schopné sprevádzať ich a mať na nich dosah aj za hranicami. Posilňujte spoločenstvo so svojimi bratmi z episkopátu Spojených štátov, aby tak materinská prítomnosť Cirkvi udržovala pri živote korene ich viery, viery tohto národa, dôvody pre ich nádej a silu ich lásky.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)