Príhovor P. Milana Bubáka k 5. nedeli C: Podmienky k povolaniu

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD nad liturgickými textami 5. nedele cez rok – C (Lk 5,1-11): Podmienky k povolaniu

Evanjelium dnešnej nedele, milí priatelia, má svoju silu. Pre niektorých je možno smiešne to, čo urobili rybári, keď po zázračnom rybolove zanechali všetko a rozhodli sa pre radikálne nasledovanie Ježiša Krista. No pre iných je tento ich postoj silnou inšpiráciou, aby urobili to isté.

Prečo tieto dva postoje? Preto, lebo na to, aby človek urobil to, čo rybári, treba – ako hovoria klasici duchovného života – tri podmienky, a nie každý ich má. Treba, aby človek bol nadchnuteľný, aby bol pri ňom niekto, kto ho nadchne, a konečne treba, aby bol schopný svoje nadchnutie premeniť na realitu. Inými slovami: potrebujeme svedka, oheň a osobný zážitok. Tieto tri podmienky sú dôležité nielen pre duchovné povolanie, ako je kňazstvo alebo rehoľný stav, ale aj pre povolanie k hlbšiemu žitiu svojej kresťanskej viery. Vlastne, vo všetkých týchto prípadoch hovoríme o jednom a tom istom povolaní, ktoré má síce viacero prejavov, avšak stále je to to isté: hovoríme o učeníctve Ježiša Krista. Tak pozrime sa na tie tri podmienky.

Prvou podmienkou, ktorá je nevyhnutná k tomu, aby sa u človeka zrodilo povolanie k učeníctvu, je svedok. Každý z praktizujúcich kresťanov a ešte viac kňazov či rehoľníkov by vedel presne povedať, kto to bol v jeho živote, kto ho nadchol pre to, aby hľadal čosi viac, než len svoje osobné potreby. Je veľa ľudí, ktorí žijú pre iných, ktorí sú obetaví, dobroprajní, veľkorysí a takto vyčnievajú z radu. Takíto ľudia sú požehnaním hlavne pre mládež. Ak mladý človek má pri sebe niekoho, kto je schopný prekročiť sám seba a robiť veci, ktoré nie sú bežné, toto je pre neho dar. V prvom štádiu takýto človek-svedok priťahuje iných – hoci nechtiac – najprv sám k sebe. Ľudia vyhľadávajú jeho samého, aby sa s ním rozprávali, aby ho počúvali, pozorovali, alebo sa od neho učili. No ak tento človek-svedok je naozaj oddaný tomu, čo verí, ľudí posunie od seba ďalej. Stane sa pre nich ako Ján Krstiteľ prstom, ktorý im ukáže na toho, od koho sa aj on sám kedysi inšpiroval a ešte stále inšpiruje, na Ježiša Krista. Kto sú to títo ľudia-svedkovia? Niekedy ide o významné osobnosti, niekedy však o jednoduchých, nepatrných, mnohoráz veľmi nezhovorčivých ľudí. Mohol to byť môj rodič, starý rodič, nejaký kňaz, učiteľ, priateľ, spolužiak, alebo rehoľná sestra.

Druhou podmienkou povolania je oheň. Ak tento nie je, môžu byť okolo nás stovky svedkov a ľudí úprimne oddaných veciam, ktoré ich presahujú, s nami to nič neurobí. Ak nie sme nadchnuteľní, sme jednoducho nenadchnuteľní. Čo to presne znamená byť nadchnuteľný alebo mať v sebe oheň? Je to to, čo robí takými krásnymi hlavne mladých ľudí. Mať oheň znamená mať sny. Sú to sny, ktoré snívame ani nie tak v noci, ako skôr uprostred slnečných dní. Sú to sny o našom živote, o jeho naplnení, o jeho hodnote, o tom, čo všetko chceme aby v našom živote bolo. Sú to sny a túžby často presahujúce ľudské možnosti. Sú to ideály, ktoré sa v momente svojho zrodu možno podobajú rojčeniu, no aj napriek tomu (alebo možno práve preto) majú schopnosť napĺňať nás energiou a viesť nás k silným rozhodnutiam urobiť aj nemožné, rozhodnúť sa aj pre niečo na prvý pohľad bláznivé, alebo vykročiť smerom, ktorý pre mnohých je doslova žartom.

Žiaľ, je veľa aj takých mladých ľudí, ktorí sú zvädnutí, bez nadšenia, bez ohňa. Sú to ľudia, ktorí sú aj napriek svojmu mladému veku otrávení, znechutení alebo cynickí. Sedia celý deň pri počítačoch, žijú v iluzórnom svete alebo sa hrajú. Takíto ľudia aj napriek tomu, že sú fyzicky mladí, sú v skutočnosti starí, pretože to, čo robí človeka mladým, nie je jeho fyzický vek, ale intenzita ohňa, ktorý má vo svojom vnútri. Takto potom môže byť mladým aj 80-tnik, ak mu horí vo vnútri pec a starým adolescent, ak v sebe oheň nemá. Ak je (mladý) človek ako lekvár, bez života, bez nadšenia, bez ohňa, môžu okolo neho chodiť svedkovia najvyššieho kalibru, nič sa v ňom neuchytí. K zrodu žiadneho povolania k učeníctvu (vlastne k ničomu) u neho nepríde.

Treťou podmienkou pre povolanie je zážitok osobného volania. Osobná skúsenosť toho, že som povolaný je nezastupiteľná. Tu nejde o prečítanie si nejakej knihy o dôkazoch existencie Boha, ide tu o osobné stretnutie sa, tvárou tvár s Ježišom. Tu ide o to, o čom píše André Frossard: ‘Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol.’ Boh je tu, jestvuje a ja idem za ním, lebo som sa s ním osobne stretol.

Z mníšskej tradície existuje príbeh o istom mladom mníchovi, ktorý žil na púšti niekedy okolo r. 450 po Kr. Tento mladý mních prišiel jedného dňa k inému staršiemu mníchovi a hovorí mu: „Otče, čo to je, že tak mnohí dnes opúšťajú kláštory?” Starší mních sa pozrie na neho a hovorí: „Vieš, v rehoľnom živote je tak ako v tom príbehu o psovi. Istý pes zazrel zajaca. A vieš ako je to psami, keď zbadajú zajaca, nechajú všetko a dajú sa do naháňania tohto zajaca, aby ho dochytili. A tak aj tento pes sa pustil za zajacom. Po chvíli iní psy, počujúc štekanie, sa dali do naháňania zajaca aj napriek tomu, že oni sami zajaca nevideli, videl ho len ten prvý. A tak bežia a bežia, štekajú a bežia. Po čase sa však unavia a keďže zajaca stále nevidia, tak to nechajú. Iba ten, ktorý bol prvý a ktorý sám videl zajaca pokračuje v naháňaní zajaca, až ho nakoniec dochytí. Tak je to s mnohými, ktorí vstúpia do kláštora. Iba tí, ktorí videli Krista a ktorých oči sú na Kristovi, vytrvajú pri ňom.

Takto je to aj s človekom, ktorý sa stane učeníkom Ježišovým iba preto, že ho pre neho nadchol niekto iný, ale on sám sa osobne s Kristom nikdy nestretol. Ako sa s Kristom stretať? V modlitbe a meditácii, vo chvíľkach ticha, v obetovaní sa pre iných, v sebadisciplíne, v otvorenosti pre jeho slovo, alebo v zamýšľaní sa nad udalosťami svojho života vo svetle viery.

Toto sú teda, milí priatelia, podmienky, ktoré musia byť prítomné v povolaní každého, kto sa rozhodol pre učeníctvo či už ako veriaci laik alebo ako kňaz alebo rehoľník. Ak tam nie sú, potom nám rozhodnutie pre učeníctvo v škole Ježišovej bude pripadať ako nepochopiteľné, ba dokonca až smiešne. A ak tam nie sú všetky tri, hlavne ak chýba tá posledná – osobné stretnutie s Kristom, potom v učeníctve vytrváme len ťažko.

Želám vám požehnanú nedeľu.