Pápež František oslávil záver Roka zasväteného života

Vatikán 2. februára – Rok zasväteného života dnes vyvrcholil v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne slávnostnou omšou, ktorej predsedal pápež František. Tisícky rehoľníkov a rehoľníčok, členov sekulárnych inštitútov a komunít prišli na sviatok Obetovania Pána, ktorý je zároveň aj Svetovým dňom zasväteného života, poďakovať za rok plný milostí. Od 30. novembra 2014 mali špeciálnu možnosť znovuobjaviť svoje povolanie a charizmy.

Koncelebrovali prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života kardinál João Braz de Aviz a sekretár Mons. José Rodríguez Carballo, mnohí kardináli a biskupi. Po prvýkrát sa na bohoslužbe zúčastnilo aj viac než 400 sestier z mníšskych rádov pochádzajúcich z celého sveta, ktoré sa počas Roku zasväteného života zapojili do modlitbovej iniciatívy s názvom „Svetová reťaz modlitby kláštorov“.

Slávnosť sa začala procesiou svetla, do ktorej sa zapojilo 50 zástupcov zasväteného života z piatich kontinentov. Procesia vyjadrila rozmanitosť služieb v Cirkvi a foriem zasväteného života. Horiace sviece predstavovali znak Krista, ktorého majú rehoľníci, rehoľníčky, zasvätené panny a členovia sekulárnych inštitútov i nových foriem zasväteného života niesť do celého sveta. Výber osôb, na polovicu mužov a žien, zasa reprezentoval poslanie zasvätených konať skutky telesného i duchovného milosrdenstva.

V sprievode bol preto okrem iných prítomný napríklad školský brat marista, ktorého rehoľa už roky vedie vzdelávací projekt pre utečencov v Libanone, člen rehoľnej rodiny kamiliánov, ktorého rehoľa zase pomáha chorým, či zástupca Spoločnosti Božieho Slova, ktorej charizmou je evanjelizácia národov. Ďalej to bola rehoľníčka z Východného Timoru, ktorej kongregácia pomáha pri teologickej formácii rehoľníčok v krajinách tretieho sveta, ako aj generálna predstavená sestier kapucínok, ktoré pomáhajú migrantom na Sicílii.

Duchovné skutky milosrdenstva zosobnili zasvätení z Iraku, Nového Zélandu, Poľska, či Fínska, ktorí pracujú ako psychiatri, sociálni či univerzitní asistenti. Svetlo v procesii niesli aj libanonské rehoľné sestry maronitského obradu.

Pápež František prešiel po skončení slávnostnej omše Svätou bránou a prihovoril sa ženám i mužom zasväteného života, ktorí sa zišli na Námestí sv. Petra. Prítomných povzbudil slovami, aby nezabudli na ten okamih, keď si ich povolal Pán a poprosil ich o modlitby.    

Plné znenie homílie pápeža Františka na záver Roku zasväteného života

Máme pred našimi očami udalosť, ktorá je jednoduchá, pokorná a veľká: Mária a Jozef prinášajú Ježiša do Jeruzalemského chrámu. Je to dieťa ako mnohé iné, ako všetky, ale je jedinečné: je to Jednorodený, ktorý prišiel pre všetkých. Toto dieťa nám prinieslo Božie milosrdenstvo a nežnosť: Ježiš je tvárou Otcovho milosrdenstva. Toto je obraz, ktorý nám ponúka evanjelium na záver Roku zasväteného života, roku, ktorý bol prežívaný s veľkým nadšením. Tento rok sa teraz ako rieka vlieva do mora milosrdenstva, do tohto nekonečného tajomstva lásky, ktorú zakusujeme počas mimoriadneho Jubilea.

Dnešný sviatok sa hlavne na Východe nazýva sviatkom stretnutia. Skutočne v evanjeliu, ktoré zaznelo, vidíme viaceré stretnutia (por. Lk 2,22-40). V chráme Ježiš prichádza v ústrety nám a my ideme v ústrety jemu. Kontemplujeme stretnutie so starým Simeonom, ktorý predstavuje verné očakávanie Izraela a radosť srdca z naplnenia dávnych prisľúbení. Obdivujeme aj stretnutie so staručkou prorokyňou Annou, ktorá pri pohľade na dieťa plesá od radosti a chváli Boha. Simeon a Anna sú očakávaním a proroctvom. Ježiš je novosťou a naplnením: predstavuje sa nám ako večné Božie prekvapenie. V tomto Dieťati, ktoré sa narodilo pre všetkých, sa stretávajú minulosť, tvorená pamäťou a prísľubom, a budúcnosť, plná nádeje.

V tomto môžeme vidieť počiatok zasväteného života. Zasvätení muži a ženy sú predovšetkým povolaní byť mužmi a ženami stretnutia. Povolanie totiž nevzniká z nejakého nášho plánu, ktorý sme si premysleli za „stolom“, ale z milosti Pána, ktorá k nám prichádza cez stretnutie, ktoré mení náš život. Kto sa skutočne stretne s Ježišom, nemôže ostať rovnakým ako predtým. On je tou novosťou, ktorá obnovuje všetko. Kto žije týmto stretnutím, stáva sa svedkom a umožňuje toto stretnutie druhým. Stáva sa tiež podporovateľom kultúry stretnutia, unikajúc pred vzťahovaním všetkého iba na seba, ktoré nás uzatvára v sebe samých.

Úryvok z listu Hebrejom, ktorý sme počuli, nám pripomína, že sám Ježiš, aby nám vyšiel v ústrety, neváhal zdieľať s nami našu ľudskú prirodzenosť: «Pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj Ježiš mal podobne spoluúčasť na nich» (v.14). Ježiš nás nespasil „zvonka“, neostal mimo našej drámy, ale chcel zdieľať náš život. Zasvätení muži a ženy sú povolaní byť konkrétnym a prorockým znamením tejto Božej blízkosti, tohto zdieľania situácie krehkosti, hriechu a zranení človeka našej doby. Všetky formy zasväteného života, každá podľa vlastných charakteristík, sú povolané byť v permanentnom stave misie, deliac sa «o radosti a nádeje, smútok i obavy dnešných ľudí, predovšetkým chudobných a všetkých tých, ktorí trpia» (Gaudium et spes, 1).

Evanjelium nám tiež hovorí, že Ježišov «otec a matka sa divili tomu, čo sa o ňom hovorilo» (v. 33). Jozef a Mária uchovávajú úžas z tohto stretnutia plného svetla a nádeje pre všetky národy. A aj my, ako kresťania a ako zasvätené osoby, sme uchovávateľmi úžasu. Úžasu, ktorý si vyžaduje, aby bol neustále obnovovaný. Beda upadnutiu do zvykovosti v duchovnom živote. Beda, ak naše charizmy skamenejú do abstraktnej náuky. Charizmy zakladateľov – ako som to povedal aj pri iných príležitostiach – nemôžu byť uzavreté vo fľaši, nie sú to muzeálne exponáty. Našimi zakladateľmi hýbal Duch Svätý a nemali strach zašpiniť si ruky každodenným životom, problémami ľudí, a s odvahou kráčali po geografických a existenciálnych perifériách. Nezastavili sa pred prekážkami a nepochopením druhých, pretože si v srdci zachovali úžas so stretnutia s Kristom. Neskrotili si milosť evanjelia, vždy mali v srdci zdravý nepokoj pre Pána, spaľujúcu túžbu priniesť ho druhým, ako to urobili Mária a Jozef v chráme. Aj my sme dnes povolaní konať prorocké a odvážne rozhodnutia.

Napokon sa z dnešného sviatku naučme žiť vo vďačnosti za stretnutie s Ježišom a za dar povolania k zasvätenému životu. Ďakovať a vzdávať vďaky: Eucharistia. Aké je krásne stretávať šťastné tváre zasvätených ľudí, azda  už i pokročilých vekom ako Simeon či Anna, spokojných a plných vďačnosti za vlastné povolanie. Toto je jedno slovo, ktorým môžeme zhrnúť všetko to, čo sme prežili v tomto Roku zasväteného života: vďačnosť za dar Ducha Svätého, ktorý vždy oživuje Cirkev prostredníctvom rozličných chariziem.

Evanjelium sa končí touto vetou: «Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom» (v. 40). Nech Pán Ježiš, na materský príhovor Panny Márie, rastie v nás a nech v každom z nás vzrastá túžba po stretnutí, uchovávanie úžasu a radosť z vďačnosti. Takto budú druhí priťahovaní jeho svetlom a budú sa môcť stretnúť s Otcovým milosrdenstvom.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej,lm-