Milan Bubák SVD: Ako byť prorokom doma?

Homília pátra Milana Bubáka zo Spoločnosti Božieho Slova k liturgii 4. nedele cez rok - C (Lk 4, 21-30): Ako byť prorokom doma?

Možno i vy ste zažili trpkú skúsenosť, keď ste cítili, že vaša skupina, ktorej ste členom, potrebujete zmenu, pretože veci, ktoré tam robíte nie sú dobré. No keď ste o tom povedali ostatným, nepochodili ste.

Napríklad vo vašej rodine ste jeden voči druhému v ustavične negatívnej nálade. Výsledkom je to, že vás už nebaví chodiť domov, pretože nie sú medzi vami žiadne vzťahy.

Alebo ste v partii, kde sa vaše stretávanie – pôvodne celkom zaujímavé – zvrhlo len na obyčajné opíjanie sa. Vy začínate cítiť, že okrem toho, že to vyprázdňuje vaše vzťahy, vás to pomaly vedie k alkoholizmu.

Alebo ste vo vzťahu ako párik. Vaše stretávanie sa pomaly zvrhlo iba na sex a vy začínate cítiť, že váš vzťah to vyprázdňuje a navyše je to v rozpore s duchovnou cestou, ktorú ste prijali za svoj ideál.

Alebo v práci ste si ako kolektív firmy zvolili nekalú cestu na vytváranie zisku a obohacovanie. Viete, že aj keď vám to vynáša, jedného dňa to môže prasknúť a vy sa dostanete do problémov. A keby aj nie, nie je to v zhode s vaším presvedčením. Pôvodne ste to takto nechceli, no pomaly ste sa v tom – ani neviete ako – ocitli.

Vy ste sa teda rozhodli, že na tom čosi zmeníte. Povedali ste ostatným, ktorých sa to týkalo, že takto to už ďalej ísť nemôže a že by ste mohli spoločne čosi zmeniť. Aké veľké však bolo vaše prekvapenie, keď odpoveďou vám bol výsmech, že čo vy máte čo hovoriť, keď vy robíte to, čo ostatní. A teda že nemáte právo sa hrať na nejakého apoštola.

Jednoducho prorok – ako to hovorí aj Ježiš v dnešnom evanjeliu – nebol prijatý vo svojej otčine a teda zmena sa neuskutočnila. Je to pravda, ťažko je byť prorokom tam, kde vás poznajú. Prorokom môže byť – niektorí usudzujú – len ten, kto žije to, čo hovorí. Nikto iný! Naozaj? Je to naozaj pravda, že právo byť prorokom má iba ten, kto úplne žije to, čo hlása? Máme prestať byť prorokmi, ak máme maslo na hlave?

Ak by tomu bolo tak, potom vo všetkých spomenutých prípadoch nám niet pomoci. Naším údelom je, napriek tomu, že to vieme, iba kráčať k istému rozkladu. A potom: kto, okrem Ježiša, žije to, čo hovorí? Každý jeden prorok, nech by bol akokoľvek uznávaný, keďže je človek má aj chyby a tie postupne, všade kde žije dlhšie, začnú vychádzať z neho na povrch a on stratí svoju hodnovernosť.

Uvediem príklad. Predstavte si mňa, kňaza, ktorého úlohou je kázať. Povedzme, že by som kázal o tom, ako máme žiť v pokoji, ako sa nemáme hnevať ani rozčuľovať a podobné veci. Po omši by však mohol za mnou prísť človek, ktorý by mi povedal toto: „Vďaka za vaše myšlienky. No načo to všetko hovoríte, keď vy sám nie ste taký. Pamätáte si, ako ste sa nedávno na mňa rozčúlili a ako ste mi vynadali?“ Stratil som teda pred ním svoju hodnovernosť. A keby to povedal ešte verejne, stratím ju už úplne pred všetkými a možno i svoje právo kázať o tom, čo sám nezachovávam.

Alebo vari nie? Môže byť snáď prorokom i ten, kto sám nezachováva, čo hovorí?

 Skúsme si zájsť po odpoveď do života sv. Augustína. Ako viete, tento veľký muž je jedným z najväčších konvertitov katolíckej cirkvi. A ak by sa bol riadil tým, čo sme si povedali vyššie, dnes by sme pravdepodobne nemali veľkého teológa a svätca Augustína. Augustín bol nielen mravný zvrhlík, ale i bludár vo oblasti viery. No jeho stav mu bol čím ďalej, tým jasnejší: topil sa v bahne náruživostí a to ho rozkladalo a on čím ďalej tým viac obrazne povedané zapáchal.

Jedného dňa sa stala takáto epizóda: Pri hľadaní východiska zo svojho rozbitého stavu sa raz náhodne stretol so starým váženým kňazom Simpliciánom, duchovným otcom biskupa Ambróza. Simplicián mu rozprával o verejnom obrátení slávneho rímskeho rečníka Viktorína na kresťanstvo. Tento príklad Augustínom veľmi pohol a i zahanbil. Prečo to neurobí i on? Zatúžil ho nasledovať. No nebolo pre neho ľahké nielen zúčtovať s minulosťou, ale i sa postaviť proti svojim vybudovaným vášňam, ktoré ho ťahali, často proti jeho vôli smerom, ktorým ani sám nechcel ísť.

Tu riadením Božej prozreteľnosti navštívil Augustína a jeho priateľov jeden africký krajan, ktorý slúžil v cisárskej palácovej stráži. Ten im rozprával o istom egyptskom pustovníkovi Antonovi, a o iných mužoch a ženách, ktoré opustili svoju kariéru a telesné pôžitky a celkom sa oddali Bohu. Pri počúvaní týchto príkladov sa v Augustínovi spájal obdiv s pocitom hlbokého zahanbenia. Jeho city vybúšili aj navonok. Na svojho priateľa Alípia kričal: „Počul si? Neučení povstávajú a uchvacujú Božie kráľovstvo, kým my so svojou vedou bez srdca sa váľame v tele a v krvi!“

Toto zúfalstvo zmiešané s hnusom priviedlo Augustína nakoniec k obráteniu. Predstavme si však, že by bol jeho priateľ Alípius zareagoval inak. Napríklad: „Čo mi to tu ty hovoríš, Augustín? Ty? Nad čím sa to, prosím ťa nadchýnaš? Keby som ťa nepoznal, aj ti uverím... Veď sme v tom, nielen my dvaja, ale celá naša partia po uši?“ No Alípius tak nezareagoval – zrejme i on mal už toho dosť – ale pridal sa k Augustínovi.

Prečo tak nezareagoval? Preto, lebo Augustín si za motto zobral text, na ktorý mu v tomto boji náhodou padol zrak, keď otvoril Sväté Písmo: „Žime poctivo ako vo dne, a nie v hodovaniach a pijatikách, nie v smilstvách a nemravnostiach, nie vo sváre a nenávisti. Oblečte si Pána Ježiša Krista a nestarajte sa o telo s jeho žiadosťami“ (Rim 13, 13n). Oblečte si Pána Ježiša... Čo toto znamená? Zaúčinkovalo to preto, lebo Augustín ako keby povedal Alípiovi takéto slová: „Vieš, ja som zlý. Ja som slabý. Ja som niekedy ten, kto sám spôsobuje alebo organizuje zlo, ktoré mne samému lezie na nervy. Ale nechcem to robiť! Chcem ísť za príkladom Krista, ktorý mi môže poslúžiť nielen ako model, ale i ako pomoc...“

Skrátka sú dve cesty, ako sa môže tváriť prorok. 1) Jedna je, že bude svoje slabé stránky skrývať a tváriť sa, že on má veci vyriešené a že teda on je vzorom a modelom i pre ostatných. No ostatní nakoľko ho poznajú (alebo v slabej chvíli spoznajú), ho nezoberú vážne. Taký prorok nebýva vážený „vo svojej otčine“, ani braný vážne.

2) No ak „prorok“ povie: „Ja som zlý, ako vy všetci. No nechcem taký byť! Majme rozum! Veď takto sa žiť nedá. K čomu je taký život? Poďte! Vydajme sa za Kristom a navzájom si vo svojej počiatočnej neschopnosti pomáhajme...“ taký prorok môže – dokonca i vo svojej hriešnosti – byť veľkým prorokom a inšpirátorom aj pre iných.

Dôležité je teda, aby sme si v takýchto situáciách všetci uvedomili, že potrebujeme zmenu, aby sme ju všetci naozaj i chceli a aby sme sa navzájom k nej inšpirovali. Nie ako modely jeden pre druhého, ale ako účastníci tej istej „procesie“, ktorá kráča za svojím cieľom, ktorý nikdy ako model a pomoc nesklame: Kristom.