Pápež František slávil ekumenické vešpery v Bazilike sv. Pavla

Vatikán 25. januára – Pápež František dnes slávil vešpery v Bazilike sv. Pavla za hradbami na záver Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Na slávnosti boli okrem zástupcov rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev z Ríma prítomní reprezentant konštantinopolského Ekumenického patriarchátu metropolita Gennadios a anglikánsky biskup David Moxon, osobný zástupca arcibiskupa z Canterbury v Ríme. Do slávenia sa zapojili aj mladí pravoslávni študenti a študenti Ekumenického inštitútu z Bossey, ktorí sú na tradičnej návšteve v Ríme.

Pri vešperách sviatku obrátenia sv. Pavla zaznela pasáž z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 15,9-10), kde sa sv. Pavol označuje za najmenšieho z apoštolov, a z Prvého Petrovho listu (1 Pt 2,9-10) miesto, kde sv. Peter píše o Božom milosrdenstve. V spoločných modlitbách nechýbala popri úmysloch za jednotu ani prosba o Božiu pomoc pre prenasledovaných kresťanov a za solidaritu s nimi. -bp-

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka  

«Veď ja som najmenší z apoštolov (...) lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čim som, a jeho milosť nebola vo mne márna» (1 Kor 15,9-10). Apoštol Pavol takto zhrňuje význam svojho obrátenia. Obrátenie, ktoré sa konalo po oslňujúcom stretnutí so Zmŕtvychvstalým Kristom (porov. 1 Kor 9,1) na ceste z Jeruzalema do Damasku, nie je predovšetkým morálnou zmenou, ale premieňajúcim zakúsením Kristovej milosti, a zároveň výzvou k novému poslaniu: ohlasovať všetkým toho Ježiša, ktorého predtým prenasledoval perzekúciou jeho učeníkov. V tom okamihu totiž Pavol pochopí, že medzi Kristom žijúcim vo večnosti a jeho nasledovníkmi existuje reálne a nadprirodzené spojenie: Ježiš žije a je v nich prítomný a oni žijú v ňom. Povolanie byť apoštolom sa zakladá nie na ľudských zásluhách Pavla, ktorý sa považuje za „najmenšieho“ a „nehodného“, ale na nekonečnej Božej dobrote, ktorá si ho vyvolila a zverila mu úrad.

Podobné chápanie toho, čo sa stalo na ceste do Damasku dosvedčuje sv. Pavol aj v Prvom liste Timotejovi: «Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo, lebo som to robil z nevedomosti v nevere. Ale nadmieru sa rozhojnila milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktoré sú v Kristovi Ježišovi» (1 Tim 1,12-14). Hojné Božie milosrdenstvo je jediným dôvodom, na ktorom sa zakladá Pavlov úrad, a je zároveň tým, čo musí apoštol všetkým ohlasovať.

Skúsenosť sv. Pavla je podobná skúsenosti komunít, ktorým píše apoštol Peter vo svojom prvom liste. Sv. Peter sa obracia na členov malých a krehkých spoločenstiev, vystaveným hrozbe prenasledovania, a vzťahuje na ne slávne mená pripisované svätému Božiemu ľudu: «vyvolený národ, kráľovské kňazstvo, svätý národ, Bohom získaný ľud» (porov. 1 Pt 2,9). Pre týchto prvých kresťanov a dnes aj pre všetkých nás pokrstených je zdrojom útechy a neustáleho žasnutia uvedomovať si, že sme vyvolení byť súčasťou Božieho plánu spásy, uskutočneného v Ježišovi Kristovi a v Cirkvi. «Prečo, Pane, práve ja?», «Prečo práve my?». Načierame tu do tajomstva Božieho milosrdenstva a jeho vyvolenia: Otec miluje všetkých a chce všetkých zachrániť, a preto povoláva niektorých, „získavajúc si ich“ svojou milosťou, aby skrze nich mohla jeho láska dosiahnuť všetkých. Poslaním celého Božieho ľudu je ohlasovať slávne skutky Pána, medzi nimi na prvom mieste Kristovo veľkonočné tajomstvo, skrze ktoré sme prešli z tmy hriechu a smrti do žiary jeho života, nového a večného (porov. 1 Pt 2,10). 

Vo svetle Božieho slova, ktoré sme počuli, a ktoré nás počas tohto Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov viedlo, môžeme skutočne povedať, že my všetci veriaci v Krista, sme «povolaní zvestovať slávne Božie skutky» (porov. 1 Pt 2,9). Ponad odlišnosti, ktoré nás stále rozdeľujú, s radosťou uznajme, že počiatkom kresťanského života je vždy povolanie, ktorého autorom je sám Boh. Na ceste k plnému viditeľnému spoločenstvu medzi kresťanmi môžeme pokročiť nielen naším približovaním sa jedni k druhým, ale najmä v miere nášho obrátenia sa k Pánovi, ktorý si nás milostivo vyberá a volá nás, aby sme boli jeho učeníkmi. A obrátiť sa znamená dovoliť, aby Pán žil a pôsobil v nás. Z tohto dôvodu, keď kresťania z rôznych cirkví počúvajú spoločne Božie slovo a usilujú sa ho uviesť do praxe, robia skutočne dôležité kroky vedúce k jednote. A nie je to iba povolanie, ktoré nás zjednocuje, spája nás tiež rovnaké poslanie: ohlasovať všetkým slávne Božie skutky. Ako sv. Pavol, a ako veriaci, ktorým píše sv. Peter, ani my nemôžeme neohlasovať milosrdnú lásku, ktorá sa nás zmocnila a premenila nás. Kým sme na ceste k plnému spoločenstvu medzi nami, môžeme už rozvíjať mnohoraké formy spolupráce, spoločne ísť a spolupracovať, aby sa evanjelium šírilo. A  kráčajúc a pracujúc spoločne si uvedomujeme, že sme už zjednotení v Pánovom mene. Jednota sa tvorí na ceste.

V tomto mimoriadnom Svätom roku milosrdenstva majme dobre na pamäti, že autentické hľadanie jednoty kresťanov nie je možné bez plného zverenia sa do Otcovho milosrdenstva. Prosme predovšetkým o odpustenie za hriech našich rozdelení, ktoré sú otvorenou ranou na Kristovom tele. Ako Rímsky biskup a pastier Katolíckej cirkvi, chcem vyprosovať milosrdenstvo a odpustenie za neevanjeliové správanie sa zo strany katolíkov voči kresťanom iných cirkví. Zároveň pozývam všetkých bratov a sestry katolíkov, aby odpustili, ak v súčasnosti či minulosti podstúpili urážky zo strany iných kresťanov. Nemôžeme zmazať to, čo bolo, ale nechceme dovoliť, aby zaťaženosť starými vinami ďalej znečisťovala naše vzťahy. Božie milosrdenstvo naše vzťahy obnoví.

V tejto atmosfére intenzívnej modlitby chcem bratsky pozdraviť Jeho Eminenciu metropolitu Gennadia, zástupcu Ekumenického patriachátu, Jeho Milosť Davida Moxona, osobného zástupcu Canterburského arcibiskupa v Ríme, a všetkých predstaviteľov rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev v Ríme, ktorí sa tu v tento večer zišli. Spolu s nimi sme prešli Svätou bránou tejto baziliky, aby sme si pripomenuli, že jedinou bránou, ktorá nás vedie k spáse je Ježiš Kristus náš Pán, milosrdná tvár Otca. Srdečne tiež zdravím mladých pravoslávnych a pravoslávnych z východných cirkví, ktorí študujú v Ríme s podporou Výboru pre kultúrnu spoluprácu s pravoslávnymi cirkvami, ktorý funguje pri Pápežskej rade na podporu jednoty kresťanov, ako aj študentov Ekumenického inštitútu z Bossey, ktorí sú tu v Ríme na návšteve, aby prehĺbili svoje poznanie Katolíckej cirkvi. 

Drahí bratia a sestry, zjednoťme sa v modlitbe, ktorou sa Ježiš Kristus obrátil na Otca: «aby všetci boli jedno (...), aby svet uveril» (Jn 17,21). Jednota je dar milosrdenstva Boha Otca. Tu, pred hrobom sv. Pavla, apoštola a mučeníka, uchovávaným v tejto prekrásnej bazilike, cítime, že naša pokorná prosba je podporovaná príhovorom mnohých kresťanských mučeníkov včerajška i dneška. Oni veľkodušne odpovedali na Pánovo volanie, vydali svojím životom verné svedectvo o obdivuhodných skutkoch, čo Boh pre nás vykonal, a už zakusujú plné spoločenstvo v prítomnosti Boha Otca. Povzbudzovaní ich príkladom - príkladom, ktorý vytvára ekumenizmus krvi - a posilňovaní ich príhovorom sa obráťme na Boha našou poníženou modlitbou.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)