Záľuby pápeža Františka: umenie a modlitba

Vatikán 17. decembra - Pápež František je známy tým, že pri rozličných príležitostiach  poskytuje rozhovory pre médiá. Ale tiež tým, že pri vlastných narodeninách uprednostňuje stiahnuť sa do úzadia. Pri príležitosti jeho dnešného sviatku 79. narodenín si doprajme zopár myšlienok, ktoré  sa týkajú osobnejšej stránky jeho života. Najprv to bude otázka, aký má vzťah k umeniu a literatúre, a potom, čo pre neho znamená modlitba.

V rozhovore, ktorý v prvom roku pontifikátu poskytol pre jezuitské časopisy na tieto otázky pápež Bergoglio odpovedá nasledovne:

„Vždy som mal rád autorov, ktorí boli navzájom veľmi odlišní. Mám veľmi rád Dostojevského a Hölderlina. V súvislosti s Hölderlinom by som rád vyzdvihol najmä lyriku, ktorú zložil pri príležitosti narodenín svojej starej mamy a ktorá je mimoriadne krásna. Priniesla mi nielen estetický zážitok, ale aj veľký duchovný úžitok. Končí sa veršom: „Kiež muž dodrží to, čo sľúbil chlapec“. Veľmi na mňa zapôsobila, pretože som mal veľmi rád svoju starú mamu Rózu, a Hölderlin tu pripodobňuje svoju starú mamu Márii, ktorá zrodila Ježiša. Ten je pre neho priateľom zeme, čo žiadneho človeka nepovažuje za cudzinca. Trikrát som prečítal Manzoniho Snúbencov a túto knihu mám aj teraz na stole, pretože ju plánujem opäť čítať. Manzoni mi dal naozaj veľa. Keď som bol dieťa, moja stará mama ma naučila naspamäť začiatok Snúbencov: „Rameno jazera Lago di Como, ktoré smeruje na juh, medzi neprerušovanými chrbtami hôr...“ Veľmi sa mi páčil aj Gerard Manley Hopkins.“ 
„Z maliarov obdivujem Caravaggia: jeho obrazy ma veľmi oslovujú. No páči sa mi aj Chagall a jeho Biele ukrižovanie...“ „V oblasti hudby mám rád Mozarta. Úryvok Et Incarnatus est z jeho Omše C-dur je neprekonateľný: privádza človeka k Bohu! Mám rád Mozarta v interpretácii Clary Haskilovej. Mozart ma napĺňa: nemôžem o ňom rozmýšľať, musím ho precítiť. Veľmi sa mi páči aj Beethoven, jeho prometeovské námety. Jeho najprometeovskejším interpretom je podľa mňa Furtwängler. A potom sú tu Bachove Pašie. Mám veľmi rád Bachov úryvok Erbarme Dich, čo je vlastne Petrov plač v pašiách podľa Matúša. Je naozaj povznášajúci. Potom mám rád Wagnera, no na inej úrovni, nie až tak intímne. Rád ho počúvam, no nie vždy. Najviac sa mi páčila tetralógia Prsteň Nibelungov v podaní Furtwänglera, ktorú uvádzala La Scala v päťdesiatych rokoch minulého storočia. No páčil sa mi aj Parsifal v Knappertsbuschovej interpretácii z roku 1962.“

„Mali by sme hovoriť aj o kinemtografii. Môj azda najobľúbenejší film je Felliniho Cesta. Stotožňujem sa s týmto dielom, v ktorom je implicitná odvolávka na sv. Františka. Myslím, že keď som mal 10-12 rokov, videl som všetky filmy s Annou Magnaniovou a Aldom Fabrizim. Ďalší film, ktorý sa mi veľmi páčil, je Rím, otvorené mesto. Za svoju kinematografickú kultúru vďačím najmä svojim rodičom, ktorí ma často brávali do kina.“

„Vo všeobecnosti mám rád tragických umelcov, najmä veľkých klasikov. Cervantes vkladá do úst bakalárovi Carrascovi krásnu definíciu na oslavu príbehu Don Quijota: ‚deti ho majú v rukách, mladí ho čítajú, dospelí ho pochopia a starí ho pochvália“. Toto je pre mňa dobrá definícia klasika.‛“

A aký je obľúbený spôsob modlitby Svätého Otca Františka?

„Každé ráno sa modlím breviár. Veľmi rád sa modlím žalmy. Následne slúžim sv. omšu. Taktiež sa modlím ruženec. Mojím obľúbeným spôsobom modlitby je aj večerná adorácia, aj vtedy, keď som roztržitý a myslím na iné veci, alebo keď pri modlitbe zaspím. Večer, medzi siedmou a ôsmou, teda adorujem pred Najsvätejším. Keď napríklad čakám u zubára alebo v iných chvíľach dňa sa modlím aj mentálne.“

Modlitba je pre mňa vždy „modlitbou pamäte“, je naplnená pamäťou, spomienkami, napríklad aj na môj osobný príbeh, alebo na to, čo Pán vykonal vo svojej Cirkvi alebo v nejakej konkrétnej farnosti. Pre mňa je to pamäť, o ktorej píše sv. Ignác v prvom týždni Cvičení pri pohľade na milosrdenstvo ukrižovaného Krista. Vtedy sa pýtam sám seba: „Čo som urobil pre Krista? Čo robím pre Krista? Čo mám robiť pre Krista? Je to pamäť, o ktorej Ignác hovorí aj v súvislosti s Contemplatio ad amorem, keď nás žiada, aby sme sa rozpomenuli na prijaté dobrodenia. No predovšetkým viem, že aj Pán na mňa pamätá. Môžem naňho zabudnúť, no viem, že on na mňa nikdy, nikdy nezabudne. Pamäť je radikálnym základom srdca jezuitu: je to spomienka na milosť, spomienka, o ktorej sa hovorí v Deuteronómiu, spomienka na Božie skutky, ktoré sú základom zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Táto pamäť ma robí synom a zároveň mi pomáha byť otcom.“

(Zdroj: Rozhovor P. Antonia Spadara SJ s pápežom Františkom, Viera a život 5/2013) -jb-