Rozhovor s prof. Emíliou Hrabovec: Osobnosť Koncilu Eduard Nécsey

Vatikán 15. decembra – Medzi aktívnymi účastníkmi konferencie s názvom „Druhý vatikánsky koncil a jeho protagonisti vo svetle archívov“, organizovanej Pápežským výborom pre historické vedy v spolupráci s Pápežskou Lateránskou univerzitou v dňoch 9. – 11. decembra v Ríme, bola aj členka Pápežského výboru pre historické vedy prof. Emília Hrabovec.

Slovenská historička, ktorá pedagogicky pôsobí na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a je riaditeľkou Slovenského historického ústavu v Ríme, na spomenutom podujatí vystúpila s príspevkom „Eduard Nécsey, neznámy koncilový protagonista spoza železnej opony.“

Rozhovor s prof. Emíliou Hrabovec v audiopodobe:

„Keby sa bol Eduard Nécsey narodil ako syn niektorého z veľkých západoeurópskych národov, dnes by sme ho pravdepodobne poznali ako významného protagonistu Druhého vatikánskeho koncilu,“ hovorí  prof. Hrabovec. V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas najprv stručne približuje odborný zámer a medzinárodnú atmosféru konferencie. Následne predstavuje obsah a pramene svojho bádania, ktoré malo podľa jej slov takmer kriminalistický charakter z dôvodu zámerného potierania Nécseyovej osobnosti vtedajším totalitným režimom. 

ThDr. Eduarda Nécseya (nar. 9. februára 1892 v Oslanoch, zomrel 19. júna 1968 v Nitre) v súvislosti s jeho účinkovaním na Koncile označuje za mimoriadnu osobnosť, ktorej sa dostalo pozornosti koncilových otcov i samotného pápeža Pavla VI. aj vďaka početným vystúpeniam či písomným podnetom pri koncilových zasadaniach, ktoré sa vyznačovali fundovanosťou a tiež aj názorovou vyváženosťou. Práve pre jeho nadhľad nebolo prakticky možné Nécseya zaradiť klasickým novinárskym škatuľkovaním ani medzi konzervatívnych, ani medzi progresistov.

Oproti iným účastníkom koncilu to mal navyše biskup Nécsey veľmi sťažené, keďže komunistický režim vyslal spolu s ním do Ríma sprievodcov z radov mierového duchovenstva a zaangažoval až šesťdesiat agentov či informátorov Štátnej bezpečnosti na špehovanie koncilu a hamovanie činnosti účastníkov z Československa.

Nésceyovi, ktorý pre odpor režimu až do smrti zostal iba nitrianskym apoštolským administrátorom, sa neskôr podľa slov prof. Hrabovec dostalo ocenenia aj v podobe pozvania zo strany Svätej stolice medzi štyridsiatku renomovaných synodálnych otcov zastupujúcich Európu, osobností ako Döpfner, Frings či Wyszyński, a tiež povýšením na titulárneho arcibiskupa. Ako ďalej uvádza na základe poznatkov z osobných archívov, ako napr. z pozostalosti viedenského kardinála Königa, biskupa Hnilicu a ďalších, bol Nécsey v rokoch 1966-67 vážnym kandidátom na kardinálsky klobúk, k čomu s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo len pre politickú nestráviteľnosť niečoho takého zo strany československého režimu.

V súvislosti s II. vatikánskym koncilom prof. Hrabovec približuje významnú úlohu biskupa Néscseya najmä v rovine cirkevno-politickej i teologickej. V náročnej situácii komunistického režimu bol Mons. Nécsey poverený zo strany Svätej stolice komunikovať československej vláde memorandum obsahujúce východiskové požiadavky k začatiu vzájomných diplomatických rozhovorov. V teologickej rovine sa Eduard Nécsey na koncile prejavil zvlášť v otázke liturgickej a v otázke náboženskej slobody. Práve on bol na koncile jedným z tých, ktorí navrhovali pri zdôvodňovaní náboženskej slobody ako východisko ľudskú dôstojnosť, čo sa aj nakoniec stalo nosným princípom dokumentu Nostra aetate. Prof. Hrabovec poukazuje na jeho teologickú solídnosť vďaka doktorátu z jezuitského Kaniziána v Innsbrucku a tiež vynikajúcu jazykovú zdatnosť, ale aj jeho vyváženosť v teologických postojoch, vďaka čomu bol akceptovaný aj významnými koncilovými otcami, s ktorými nadviazal osobné vzťahy. -jb-