Komentár Mariána Gavendu: Nebojte sa strachu!

Mons. Marián Gavenda zameral svoj komentár na tému strachu živeného či už teroristami alebo samotnými médiami, pričom poukazuje na jeho súvislosti s falošnými predstavami o slobode. Pripomína, že kresťanský postoj viery nám vždy podáva dôvody k nádeji a istote. 

Do atmosféry, vybičovanej neurózou predvianočného zhonu, pracovným tempom končiaceho sa roka a strachu zaznievalo aj tohto roku posolstvo anjelov: Sláva Bohu na nebi, pokoj ľuďom na zemi. Tak ako po každý rok a predsa zdá sa, že inak než v predchádzajúce. Celkový životný stres, ktorý vrcholí paradoxne cez sviatky pokoja, radosti a príchodu Boha, ktorý sa stal chudobným, aby nás všetkých obohatil, zatemňujú aj nové mraky. Je nimi strach. Strach zo skutočných ohrození i strach, vyvolávaný kvôli strachu.

Asi len mimoriadne povrchnému človeku uniká nápadná ostentatívnosť a masívna mediálna podpora, s ktorou sú spojené následné opatrenia po skutočných teroristických útokoch, a najmä na miestach, ktoré sa za také len vopred označia a stanú sa terčom mediálneho terorizmu. Pritom, ako poznamenal istý komentátor, rovnaké nebezpečenstvo je aj kdekoľvek inde, všade polícia o prítomnosti ohrozujúcich živlov dávno vie. Len je ťažké odhadnúť kľúč, podľa ktorého na niektoré až teatrálne veľkolepo zareaguje, a ktoré inde pokojne a nenápadne naďalej zapúšťajú korene. Čo je najhoršie, túto situáciu sa nikto neodvažuje kritizovať, veď popri všetko umelom a cieľavedomom naháňaní strachu tu predsa len je aj reálne riziko. Kto si tu zoberie na svedomie vysmievať sa mu, „keby sa predsa čosi stalo“?! Aby bolo jasné o čom je reč, stačí jedna ukážka z včerajšej Plusky: „Je to prvýkrát, kedy sa Svätý rok koná počas existencie takzvaného Islamského štátu, takže Rím zmobilizoval mimoriadne bezpečnostné prostriedky, hoci žiadna konkrétna hrozba nie je známa. Od skorých ranných hodín prichádzali na Svätopeterské námestie tisíce veriacich a všetci museli prejsť prísnou kontrolou. Neušli jej podľa agentúry Reuters ani členovia diplomatického zboru a dokonca ani kňazi. «Riziko, že bude spáchaný teroristický útok nikdy nie je nulové. Nedokážeme zaručiť absolútnu bezpečnosť, ale snažíme sa zabezpečiť takú úroveň, akú si ľudia oprávnene želajú,» povedal veliteľ rímskej polície Franco Gabrielli. Nad Rímom je v utorok vyhlásené bezletové pásmo, úrady zakázali prevoz plynu, zbraní, benzínu, výbušnín aj pyrotechniky. V okolí Vatikánu platí zákaz vjazdu vozidiel a z bezpečnostných dôvodov boli zaplombované alebo odvezené odpadkové koše. Na zaistenie bezpečnosti boli okrem policajtov povolaní aj vojaci. Podľa niektorých pútnikov boli tieto opatrenia premrštené. «Naháňa mi to strach. Tí, ktorí prichádzajú ako pútnici, nachádzajú vojakov s automatickými zbraňami, je do desivé, cítite sa ohrození,» povedala talianska turistka Daniela Santiová. Nedávne útoky v Paríži odradili mnoho ľudí, takže hotely zaznamenali rušenie pobytov, menšie tržby majú tiež obchody“. To je to podstatné, čo sa väčšina sveta dozvie o otvorení Roka milosrdenstva, v ktorom je pravá nádej, pevná istota i jediná záchrana.

Pri pohľade na súčasné dianie vzniká dojem akoby dokonca teroristi a médiá chcene či nechcene tvorili zohraný tandem. Veď cieľom teroristických útokov je najmä nahnať strach. A presne ten istý cieľ sledujú aj policajné opatrenia a médiá. Aby náš komentár nenabral nádych konšpiracionalizmu, sústreďme sa na podstatu problému, na samotný strach. Ten v súčasnej situácii ničí a ohrozuje všetkých. Teoreticky sme ohrození všetci, prakticky takmer nikto. Ale terorizuje nás samotná neistota a strach. Ich opačným pólom je dôvera a odvaha. Kresťania majú pre ne tie najsilnejšie garancie: „Nebojte sa, ja som premohol svet“, „nebojte sa, pre Otca ste dôležitejší ako množstvo vrabcov, ešte aj vlasy na hlave máte spočítané...“. V boji s terorom strachu máme predsa aj na Slovensku veľmi silný precedens. Celá mašinéria totalitného režimu fungovala na strachu. Vojenská veľmoc, ktorá pravidelne predvádzala na vojenských prehliadkach svoju silu, skrytá sieť tajnej polície a desaťtisíce platených spolupracovníkov vytvárala atmosféru neistoty, strachu povedať, čo si myslím... Túto obrovskú veľmoc dokázala odzbrojiť jednoduchá vec: nebáť sa jej a dať aj najavo, že sa jej nebojíme. O Jánovi Pavlovi II. toto konštatuje jeho sekretár a terajší krakovský kardinál Stanisław Dziwisz. Pápežova odvaha vlievala odvahu. Bol to predovšetkým jeho osobný postoj, ktorý mohli vidieť milióny ľudí. Aká to bola odvaha? Stačí dať si do jedného radu fotografie pápeža s radostným úsmevom, pevnými, povzbudivými gestami a pápeža nesmierne sústredene ponoreného do modlitby, chvíľami utrápeného, odovzdaného, a postupne aj čoraz viac trpiaceho. Toto je naďalej cesta Cirkvi. Ukazuje to aj súčasný pápež František. Veľká ustarostenosť o osudy akokoľvek trpiacich a ohrozovaných ľudí, odvážne pomenovávanie príčin i dôsledkov, ale aj slová vždy plné optimizmu a rovnako radostná aj jeho tvár, keď sa stretá s ľuďmi.

Strach znamená ničiť reálnu prítomnosť eventuálnymi hrozbami v budúcnosti. „Strach je zlý radca“, hovorí príslovie, hoci iné dodáva, že „bdelé a prezieravé obavy sú matkou istoty“. „Strachu viac prináleží prijímať rady než robiť rozhodnutia.“ Dajme si poradiť svedectvom mučeníkov i našou vlastnou nedávnou skúsenosťou. Ale pozrime sa aj na hlbšie súvisy: Strach v našom osobnom i v globálnom kontexte je dôsledkom nezvládnutej slobody. Slobody, ponímanej ako odstránenie prekážok, aby každý mohol sledovať svoj vlastný zámer. Práve odstránenie všetkých prekážok, najmä svedomia, robia zo slobody najväčšie ohrozenie. Kde sa vytratí svedomie, musí nastúpiť polícia. K najsilnejším ľudským túžbam patrí túžba po slobode a túžba po istote. V ohrození slobody sa človek stáva ochotný prijať pevnú ruku, len aby mal akú takú istotu. Na vlastné oči vidíme ako sa napĺňa, čo kardinál Ratzinger napísal už pred dvomi desaťročiami: „Individuálna sloboda, zbavená akéhokoľvek obsahu a predložená ako samoúčelný cieľ, ku ktorému treba smerovať, napokon likviduje samu seba. Individuálna sloboda môže existovať len v systéme slobody pre všetkých. Potrebuje kritériá a limity, inak sa stane násilím proti iným slobodám. Nie celkom bez dôvodu tí, čo si prajú nastoliť totalitný režim, sa najskôr snažia vštepiť do jednotlivcov postoje takejto anarchistickej slobody a vytvoriť tak situáciu boja všetkých proti všetkým. Do nej potom vstúpia s vlastným programom poriadku, aby sa mohli predstaviť ako skutoční spasitelia ľudstva.“ Totalita je však istota bez slobody. Na inom mieste (diela Chváloreč na svedomie) kardinál Ratzinger hovorí: „človek, ktorý stratil prístup k nekonečnu, k Bohu, je protirečivým bytím, nevydareným produktom. Tu sa jasne ukazuje logika hriechu: tým, že človek chcel byť ako Boh, hľadá absolútnu nezávislosť. Aby si vystačil sám so sebou, musí sa stať nezávislým, musí sa emancipovať aj od lásky, ktorá je vždy slobodnou milosťou. No práve tým sa človek oddeľuje od pravého bohatstva svojho bytia. Stal sa prázdnym a tak sa opozícia proti vlastnému bytiu stáva nevyhnutnosťou. «Nie je dobré byť človekom», logika smrti patrí k logike hriechu“.

Zo všetkého, čo sme stihli naznačiť teda vypláva, že je to viera, ktorá nám vždy podáva dôvody do nádeje a istoty, a že je to praktický náboženský život, ktorý ponúka model prežitia súčasnej všestranne ohrozovanej civilizácie. Dobré je žiť z tejto istoty a nie je zlé povedať o nej aj druhým.