Pápež František o formácii kňazov v duchu II. vatikánskeho koncilu

Vatikán 20. novembra – „Povolanie, formácia, misia. Učenícka cesta presbytera“. To je názov kongresu, ktorý na Pápežskej univerzite Urbaniana v Ríme organizovala Kongregácia pre klerikov pri príležitosti 50. výročia dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu Optatam totius a Presbyterorum ordinis, venovaných formácii a službe kňazov. Dnes, v záverečný deň dvojdňového kongresu, prijal jeho účastníkov na čele s prefektom spomínaného dikastéria kardinálom Beniaminom Stellom na osobitnej audiencii Svätý Otec.

Vo svojom príhovore zdôraznil, že počiatočná aj permanenetná formácia kňazov predstavujú spolu jednu spoločnú skúsenosť učeníctva. Pripomenul, že Benedikt XVI. v roku 2013 prostredníctvom Motu proprio Ministrorum institutio zveril v tejto súvislosti Kongregácii pre klerikov aj právomoc nad seminármi.

„Cesta svätosti kňaza sa začína práve v seminári“, povedal pápež František. Vo svojom príhovore vychádzal z tretieho bodu dokumentu Presbyterorum ordinis, inšpirovaného Listom Hebrejom, ako malého súhrnu teológie kňazstva. Zameral sa na tri momenty, podľa ktorých tematicky rozčlenil svoj príhovor: kňazi „vybratí spomedzi ľudí“, „ustanovení pre ľudí“, prítomní „uprostred ostatných ľudí“.

K prvému bodu – kňaz je „vybratý spomedzi ľudí“ – povedal:

„Kňaz je človekom, ktorý sa narodí v istom ľudskom kontexte; v ňom si osvojí prvotné hodnoty, absorbuje spiritualitu ľudu, zvyká si na vzťahy.“

Svätý Otec pripomenul dôležitosť individuálneho prístupu počas formácie, aby formátori brali do úvahy osobný príbeh človeka, pričom dodal:

„V tomto zmysle rád pripomínam, že tým základným „pastoračným centrom pre povolania“ je rodina, domáca cirkev a prvé a základné miesto ľudskej formácie, kde v mladých môže vzklíčiť túžba po živote chápanom ako cesta povolania, ktorou sa treba vydať s nasadením a veľkodušnosťou.

V rodine a vo všetkých ostatných komunitných kontextoch – škola, farnosť, združenia, skupiny priateľov – sa učíme byť vo vzťahu s konkrétnymi osobami, nechávame sa modelovať vzťahmi s nimi a stávame sa tým, čím sme aj vďaka nim.

Dobrý kňaz je teda predovšetkým človekom so svojou vlastnou ľudskosťou, ktorý pozná vlastný príbeh – s jeho bohatstvom i s jeho ranami - a ktorý sa naučil zmieriť sa s ním, dosahujúc hlbokú vyrovnanosť, ktorá je učeníkovi Pána vlastná. Ľudská formácia je teda pre kňazov potrebou, aby sa naučili nenechať sa riadiť svojimi limitmi, ale skôr dávať svojim talentom prinášať ovocie.“

Svätý Otec tiež spomenul dôležitosť radosti pri ohlasovaní evanjelia, keďže kňaz môže buď napomôcť alebo pribrzdiť kontakt medzi ľuďmi a evanjeliom. Ľudská stránka kňaza je podľa jeho slov „hlinenou nádobou“, ktorú treba chrániť. Dôležité je tiež nestratiť vlastné korene, keďže každý kňaz pochádza z istej kultúry a ľudu, ktorým je zároveň povolaný slúžiť.

Druhým bodom, na ktorý sa zameral Svätý Otec je skutočnosť, že kňaz je tu „pre ľudí“:

„Odpovedajúc na povolanie od Boha, stávame sa kňazmi pre službu bratom a sestrám. Obrazy Krista, ktoré berieme ako referenčné pre kňazskú službu, sú jasné: On je „Najvyšší kňaz“, rovnakým spôsobom je blízko Bohu a nablízku ľuďom; je „služobníkom“, ktorý umýva nohy a robí sa blízkym pre tých najslabších; je „Dobrým pastierom“, ktorý má vždy za cieľ starostlivosť o stádo.“

Tieto tri obrazy vyjadrujú poslanie kňazov ako: službu ľuďom, sprostredkovanie milosrdenstva Boha a hlásanie evanjelia. Svätý Otec pokračoval:

„Nie sme kňazmi pre seba samých a naše posväcovanie sa je úzko späté s posväcovaním sa nášho ľudu, naše pomazanie s jeho pomazaním. Vedieť pamätať na to, že sme boli „ustanovení pre ľud“ pomáha kňazom nemyslieť na seba, mať autoritu, ale nebyť autoritárskymi, byť pevnými, avšak nie tvrdými, radostnými, no nie povrchnými, skrátka pastiermi, nie funkcionármi.“

Pápež František spomenul aj dôležitosť vyváženosti štyroch aspektov kňazskej formácie – ľudskej, intelektuálnej, duchovnej a pastoračnej – ktoré majú byť stmelené pravým misionárskym zápalom.

Tretím bodom pápežovho príhovoru bola skutočnosť, že kňaz stojí „uprostred ľudí“:

„Nakoniec, to, čo sa zrodilo v ľude, s ľudom musí zostať; kňaz je vždy „uprostred ostatných ľudí“, pastorácia či evanjelizácia nie sú jeho kariérou, aby prišiel a urobil to, čo musí – možno aj dobre, ale spôsobom akoby to bolo jeho remeslo – a potom odíde a žije separovane. Stávame sa kňazmi pre to, aby sme boli uprostred ľudí. Dobro, ktoré kňazi musia konať, sa rodí predovšetkým z ich blízkosti a z nežnej lásky k ľuďom. Nie sú filantropmi či funkcionármi, ale otcami a bratmi. Blízkosť, hlbiny milosrdenstva, láskavý pohľad: zakúšať krásu života žitého podľa evanjelia a lásku Boha, ktorá sa stáva konkrétnou aj prostredníctvom jeho služobníkov.“

Svätý Otec navrhol kňazom nasledovné spytovanie svedomia:

„Ak by sa Pán vrátil dnes, kde by ma našiel? «Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce» (Mt 6,21). A kde je moje srdce? Uprostred ľudí, modliac sa s ľuďmi a za nich, zahrnuté do ich radostí a utrpení alebo len uprostred svetských vecí, pozemských záležitostí, mojich „súkromných“ priestorov? Kňaz nemôže mať súkromný priestor, pretože je vždy buď s Pánom alebo s ľudom. Myslím na tých kňazov, ktorých som poznal v mojom meste, keď ešte neboli telefóny s odkazovačom. Spávali s telefónom na nočnom stolíku a ak o ktorejkoľvek hodine zavolali ľudia, vstali, aby išli dať pomazanie: nikto neumieral bez sviatostí! Dokonca ani v spánku nemali súkromný priestor. Toto je apoštolský zápal. Odpoveď na túto otázku – teda kde je moje srdce? – môže pomôcť každému kňazovi orientovať svoj život a svoju službu smerom k Pánovi.“

Pápež František označil dva spomínané koncilové dokumenty Optatam totius  a Presbyterorum ordinis o formácii a službe kňazov za „vzácne perly“. V závere účastníkom kongresu zdôraznil dôležitosť psychického zdravia uchádzačov o kňazstvo. S prítomnými sa podelil o svoju vlastnú skúsenosť ako novicmajstra. Uchádzači o kňazstvo museli urobiť psychologické testy a v istých prípadoch psychologička upozornila na nevhodnosť človeka pre vstup do seminára. Povedala mu: „Teraz je dobrý, ale vedzte, že sú mladí, ktorí podvedome vedia, ale nie sú si toho vedomí, že sú psychicky chorí a [podvedome] hľadajú pevné štruktúry, ktoré ich takto chránia, aby mohli napredovať. Darí sa im, až do chvíle, v ktorej sa cítia byť dobre stabilní, a tam začnú problémy. (...) Otče, nikdy ste nepomysleli, prečo je mnoho policajtov, ktorí týrajú? Vstupujú ako mladí, zdajú sa byť zdravými, avšak keď sa cítia byť istí, choroba začína vychádzať na povrch. Toto sú tie silné inštitúcie, ktoré hľadajú tí, čo sú nevedome chorí: polícia, vojsko, klérus... (...) Treba mať otvorené oči pri misii v seminároch. Otvorené oči.“ -zk-