Komentár Jozefa Kováčika: Majestát smrti

Komentár pripravil Jozef Kováčik, farár Farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave a programový riaditeľ Televízie LUX.

Majestát smrti

Ako malý chlapec som bol vychovávaný v tom, že smrť prináša so sebou stíšenie. Ak zomrel niekto z rodiny, či možno iba z ulice, alebo dokonca z dediny, kde som vyrastal, zrazu sa v ten deň akoby všetko stíšilo. Bol to zvláštny pocit majestátu. Majestátu smrti. Keď sa ozval zvon na veži kostola v iný čas, ako zvyčajne, čakalo sa, či bude zvoniť dva, alebo tri krát. Či oznámi smrť muža, alebo ženy. A potom zvláštne ticho. Bolo prirodzené ísť v ten večer do rodiny zosnulého, pomodliť sa pri rakve, ktorá bývala zvyčajne ešte v dome. Dokonca aj keď zomrel človek, ktorého by sme dnes nazvali bezdomovec, ktorý žil akosi na okraji dediny a spoločnosti, dostalo sa mu zväčša rovnakej služby- služby ticha a modlitby. Dnes sa táto prax nielen vytráca, ale mám pocit už úplne vytratila. Možno je to tým, že so zosnulými sa už nelúčime doma, možno je to rýchlym tempom života. Možno. O to horšie však je, že s týmto stíšením akoby sme strácali aj cit pre majestát smrti. Myslíme si, že ak sme takzvaní pravdiví, ak si myslíme, že prezentovaním svojej optiky v pohľade na odchádzajúceho človeka prezentujeme dokonca službu pravde, sme len jednoducho nevychovaní a grobiánski. Aspoň tak ma to učili a som o tom presvedčený.

Smrť je nevyhnutným údelom. Aj pre tých, ktorých označujeme za velikánov doby. Rozdiel medzi nimi je v tom, či s ňou počítajú, alebo nie. To, že sa jej nevyhne nikto, je zrejmé. No na smrť sa môžeme pripravovať, alebo si myslieť, že sa nás akosi nedotýka. Tí, ktorí sme mali možnosť poznať zosnulého otca kardinála Korca aj osobne, vieme, že sa tejto téme nielen nevyhýbal, ale naopak o nej často hovoril. Bez náznaku skľúčenosti, či smútku. Bral ju ako súčasť života, ktorý je darom. Človek, ktorý si v živote zažil veľa príkoria, človek, ktorý dokázal stáť za pravdou aj keď sa práve nehodila a neprinášala tučné honoráre za vydávanie kníh, či vonkajší obdiv spojený s popularitou. Jeho cieľom bolo napĺňať povolanie, ktoré v mladom veku spoznal a chcel, nakoľko mu to budú ľudské schopnosti dovoľovať, dávať do služby iným. Desiatky kníh, stovky duchovných cvičení, osobných ľudských osudov cez duchovné sprevádzanie, neskôr i náročná tzv. salónna diplomacia a pastorácia. To bol kardinál Korec.

Jeho kniha Od barbarskej noci bola jednou z prvých, ktoré som ako študent po páde totality čítal. Fascinovala ma, ako zaiste stovky iných čitateľov. Keď som neskôr ako bohoslovec mohol spoznať otca kardinála aj bližšie, chápal som lepšie viaceré kapitoly i epizódy. Kardinál Korec nebol iba spisovateľom, bol svedkom, ktorý v knihách zachytil to, čo bolo v jeho vnútri. Bez prikrášľovania, často i vrátane vnútorných i vonkajších drám života. Hoci mu sily začali ubúdať už pomerne skoro, sám si to všimol po prvý krát akosi výraznejšie počas ďakovnej púte Slovákov vo Vatikáne, za návštevu Svätého Otca na Slovensku v roku 1995, nerezignoval. Po prijatí jeho zrieknutia sa úradu nitrianskeho biskupa po dosiahnutí veku 75 rokov, sa vo väčšej miere stiahol z verejného života. Jeho dvere však zostali otvorené pre tých, ktorí ho chceli navštíviť a čerpať z jeho skúseností. Sám som to niekoľkokrát využil a vždy som odchádzal povzbudený. I napriek pokročilému veku a zdravotným problémom sa živo zaujímal o dianie v Cirkvi aj v spoločnosti. Nebol to povrchný záujem na úrovni získavania informácií, ale analýzy, ktoré dozrievali v tichu a modlitbe. Nie všetkému sme museli na prvý krát porozumieť. Ale faktom bolo, že bol ochotný počúvať a sám prinášať vzácne argumenty.

Kardinál Korec je vo večnosti. Je v cieli. A múdri sú tí, kotrí sa vedia poučiť z príkladu tých, ktorí mali cieľ života jasne zadefinovaný a robili všetko pre to, aby si volili správne prostriedky na jeho dosiahnutie. I o tom je Slávnosť všetkých svätých. O schopnosti spoznať cieľ a vybrať správne prostriedky na jeho dosiahnutie.