Slová pápeža Františka kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam Pensylvánie

Homília Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie s biskupmi, kňazmi a zasvätenými osobami Pensylvánie v Katedrále sv. Petra a Pavla vo Filadelfii 26. septembra 2015

Dnes ráno som sa naučil niečo o dejinách tejto nádhernej katedrály: o dejinách, ktoré stoja v pozadí jej vysokých múrov a okien. A predsa by som sa rád zamyslel nad tým, že dejiny Cirkvi v tomto meste a štáte sú v skutočnosti nielen o stavaní múrov, ale aj o ich odstraňovaní. Sú to dejiny o generácii za generáciou zaangažovaných katolíkov, ktorí vychádzajú na periférie a budujú spoločenstvá pre bohoslužbu, vzdelávanie, charitu a pre službu spoločnosti v širšom zmysle.

Tieto dejiny sú viditeľné v mnohých svätyniach tohto mesta a v toľkých farnostiach, ktorých veže a zvonice hovoria o Božej prítomnosti uprostred našich spoločenstiev. Sú viditeľné v námahách všetkých kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí počas dvoch storočí s oddanosťou slúžili duchovným potrebám chudobných, prisťahovalcov, chorých a väzňov. A sú viditeľné aj v stovkách škôl, v ktorých rehoľní bratia a sestry učia deti písať a čítať, milovať Boha a blížneho a prispievať ako dobrí občania do života americkej spoločnosti. To všetko je dedičstvo, ktoré ste dostali a ste povolaní obohacovať ho a odovzdávať ďalej.

Mnohí z vás poznajú príbeh sv. Kataríny Drexelovej, jednej z veľkých svätých, ktorí vzišli z tejto miestnej Cirkvi. Keď hovorila pápežovi Levovi XIII. o potrebách misií, pápež – bol to pápež veľmi múdry – sa jej priamo opýtal: «A čo ty? Čo urobíš?» Tieto slová premenili Katarínin život, pretože jej pripomenuli, že v konečnom dôsledku každý kresťan, muž i žena, mocou sviatosti krstu dostal poslanie. Každý z nás má odpovedať Pánovi ako najlepšie vie na povolanie budovať jeho Telo, Cirkev. 

«A čo ty?» Chcel by som sa zastaviť pri dvoch aspektoch týchto slov v kontexte nášho špecifického poslania odovzdávať radosť z evanjelia a budovať Cirkev, či už ako kňazi, diakoni, alebo členovia mužských či ženských inštitútov zasväteného života. 

V prvom rade, tieto slová «A čo ty?» boli adresované mladej osobe, mladej žene s vysokými ideálmi, a zmenili jej život. Priviedli ju k premýšľaniu nad nesmiernou prácou, ktorú bolo treba vykonať a pomohli jej uvedomiť si, že je povolaná niečo pre to urobiť. Koľko mladých v našich farnostiach a školách má také isté vysoké ideály, veľkorysosť ducha a lásku ku Kristovi a Cirkvi! Pýtam sa vás: Sme pre nich výzvou? Dávame im priestor a pomáhame im, aby sa pričinili? Nachádzame spôsob, aby sa so svojím nadšením a svojimi darmi podelili s našimi spoločenstvami, predovšetkým v konaní skutkov milosrdenstva a v starostlivosti o iných? Delíme sa o našu vlastnú radosť a nadšenie v službe Pánovi?  

Jedna z veľkých výziev, ktorým čelí Cirkev v tejto generácii, je podporovať vo všetkých veriacich zmysel pre osobnú zodpovednosť v poslaní Cirkvi a uschopniť ich, aby ho mohli s takouto zodpovednosťou plniť ako misionárski učeníci, ako kvas evanjelia v našom svete. To si vyžaduje kreativitu v prispôsobovaní sa zmeneným situáciám, v  odovzdávaní ďalej dedičstva minulosti, nie iba cez udržiavanie štruktúr a inštitúcií, ktoré sú užitočné, ale predovšetkým otváraním sa voči možnostiam, ktoré nám Duch odkrýva a cez komunikovanie radosti z evanjelia, každý deň a v každom období nášho života.   

«A čo ty?» Je významné, že tieto slová starého pápeža boli určené žene laičke. Vieme, že budúcnosť Cirkvi v rýchlo sa meniacej spoločnosti bude volať, ba už teraz volá, po oveľa aktívnejšom zapojení sa laikov. Cirkev v Spojených štátoch vždy vynakladala obrovské úsilie na katechézu a vzdelávanie. Dnešná výzva pre nás je budovať na týchto solídnych základoch a podnecovať zmysel pre spoluprácu a spoluzodpovednosť pri plánovaní budúcnosti našich farností a inštitúcií. Toto neznamená vzdať sa duchovnej autority, ktorou sme boli poverení, skôr to značí rozlíšiť a múdro využiť mnohonásobné dary, ktoré Duch vylieva na Cirkev. Osobitným spôsobom to znamená doceniť ten nesmierny prínos, ktorým ženy, laičky i rehoľníčky, prispeli a prispievajú do života našich spoločenstiev. 

Drahí bratia a sestry, ďakujem vám za to, akým spôsobom každý z vás odpovedal na Ježišovu otázku, ktorá inšpirovala naše vlastné povolanie: «A čo ty?» Povzbudzujem vás, aby ste sa znovu obnovili v radosti, v žasnutí z prvého stretnutia s Ježišom a načerpali z tejto radosti obnovenú vernosť a silu. Teším sa, že som s vami počas týchto dní a prosím, aby ste zaniesli moje vrelé pozdravy všetkým, ktorí nemohli byť s nami, osobitne mnohým starším kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, ktorí sú v duchu s nami spojení.  

Počas týchto dní Svetového stretnutia rodín by som vás chcel zvlášť poprosiť, aby ste premýšľali nad našou službou rodinám, dvojiciam, ktoré sa pripravujú na manželstvo a našim mladým. Viem, ako veľa sa robí v miestnych cirkvách pre reagovanie na potreby rodín a ich podporovanie na ceste viery. Prosím vás, aby ste sa za ne horlivo modlili, ako aj za rokovania nastávajúcej Synody o rodine.

S vďakou za všetko, čo sme dostali a s dôverným spoliehaním sa vo všetkých našich potrebách sa obraciame na Máriu, našu Presvätú Matku. Nech sa so svojou materskou láskou prihovára za Cirkev v Amerike, aby naďalej rástla v prorockom svedectve o moci kríža jej Syna, ktorý prináša radosť, nádej a silu pre náš svet. Modlím sa za každého jedného z vás a prosím vás, aby ste sa modlili za mňa.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)