Slová pápeža Františka v pamätníku Ground Zero: Schopnosť heroického dobra

Príhovor Svätého Otca Františka pri medzináboženskom stretnutí v priestore pamätníka Ground Zero v New Yorku 25. septembra 2015

Vzbudzuje vo mne zmiešané pocity, emócie, keď tu takto stojím na pôde pamätníka Ground Zero, kde tisícky životov bolo pretrhnutých jedným nezmyselným deštrukčným činom. Bolesť sa tu dá doslova nahmatať. Voda, ktorú vidíme tiecť smerom k prázdnej nádrži, nám pripomína všetky tie životy, ktoré padli za obeť tým, ktorí si myslia, že ničenie, rúcanie sú jedinou cestou riešenia konfliktov. Je to tichý výkrik tých, ktorí na svojom tele pocítili logiku násilia, nenávisti a pomsty; logiku, ktorá spôsobuje iba bolesť, utrpenie, spúšť a ničenie.

Voda, ktorá tečie dolu, je tiež symbolom našich sĺz. Sĺz kvôli pustošeniu včerajška, ktoré sa spájajú so slzami kvôli mnohému ničeniu dneška. Toto je miesto, na ktorom plačeme, kde roníme slzy bolesti z pocitu bezmocnosti nad nespravodlivosťou, zoči-voči bratovražde, zoči-voči neschopnosti riešiť naše odlišnosti dialógom. Na tomto mieste plačeme pre nespravodlivú a nezmyselnú stratu nevinných životov pre neschopnosť nájsť riešenia  v prospech spoločného dobra. Je to voda, ktorá nám pripomína plač minulosti, ale tiež plač súčasnosti.

Pred chvíľou som sa stretol s niektorými rodinami prvých záchranárov, čo padli v službe. Počas stretnutia som mohol opäť raz konštatovať, že ničivé konanie nie je nikdy neosobné, abstraktné alebo len materiálne, ale má predovšetkým tvár a príbeh, je konkrétne, vzťahuje sa na mená. V tých rodinných príslušníkoch môžeme vidieť tvár bolesti; tej bolesti, ktorá nás stále desí a volá do neba.

Rovnako oni mi ukázali aj inú stránku tohto útoku, inú tvár bolesti: silu lásky a spomienky. Spomienky, ktorá nás nenechá prázdnymi. Mená mnohých našich milovaných sú napísané tu, kde boli základy veží, a tak ich môžeme vidieť, môžeme sa ich dotknúť, a nikdy na nich nezabudnúť.

Tu, uprostred drásavej bolesti sa môžeme rukou dotknúť schopnosti heroického dobra, ktorého je tiež človek schopný, skrytej sily, na ktorú musíme neustále apelovať. Vo chvíli väčšej bolesti a utrpenia ste tiež boli svedkami najvyšších skutkov nasadenia sa a pomoci. Podaných rúk, v obeť ponúknutých životov. V metropole, ktorá sa môže zdať neosobná, anonymná, s veľkou osamelosťou, ste dokázali prejaviť silnú solidaritu vzájomnej pomoci, lásky a vlastného sebaobetovania. V tej chvíli to nebola otázka rasy, národnosti, mestskej štvrte, náboženstva či politickej príslušnosti. Bola to otázka solidarity, naliehavej potreby, bratstva. Bola to otázka ľudskosti. Záchranári New Yorku vstupovali do padajúcich veží bez toho, že by mysleli na seba. Mnohí padli v službe a ich obeta umožnila zachrániť mnohých ďalších.

Toto miesto smrti sa mení aj na miesto života; miesto zachránených životov, na hymnus, ktorý nás privádza k potvrdeniu, že život bol stále určený na to, aby zvíťazil nad prorokmi ničenia, nad smrťou, že dobro zvíťazí nad zlom, zmierenie a jednota nad nenávisťou a rozdelením.

Na tomto mieste smútku a spomienky ma napĺňa nádej možnosti pripojiť sa k čelným predstaviteľom, ktorí reprezentujú mnohé náboženské tradície, ktoré obohacujú život tohto mesta. Verím, že naša prítomnosť tu bude silným znakom našej spoločne zdieľanej a potvrdenej túžby stať sa hybnou silou zmierenia, silou mieru a spravodlivosti v tejto spoločnosti i na celom svete. Napriek všetkým naším rozdielnostiam a odchýlkam je možné žiť vo svete pokoja. Zoči-voči každému pokušeniu vytvárať rigidnú uniformitu je možné a nevyhnutné zjednotiť sa v rozmanitosti jazykov, kultúr a náboženstiev, a pozdvihnúť hlas proti všetkému, čo by tomu chcelo zabrániť. Spoločne sme povolaní povedať „nie“ každému pokusu nastolenia uniformity a „áno“ akceptovanej a zmierenej rozmanitosti.

Pre dosiahnutie tohto cieľa potrebujeme z našich sŕdc vykoreniť pocit nenávisti, pomsty a hnevu. Vieme, že také niečo môže byť len darom z neba. Tu, na tomto pamätnom mieste navrhujem, aby každý svojím spôsobom, ale spoločne, zotrval chvíľku v tichu a modlitbe. Vyprosujme si z neba dar angažovať sa v otázke pokoja. Pokoja v našich domoch, našich rodinách, našich školách a našich spoločenstvách. Pokoja na všetkých tých miestach, kde sa zdá, akoby vojna nemala konca. Pokoja na všetkých tvárach, ktoré nepoznajú nič iné len bolesť. Pokoja na tomto šírom svete, ktorý nám dal Boh ako domov všetkých a pre všetkých. Iba a len pokoj. Modlime sa v tichu. (chvíľa ticha)

Takto život našich drahých nebude životom, ktorý jedného dňa skončí v zabudnutí, ale bude prítomný kedykoľvek sa budeme usilovať byť prorokmi budovania, prorokmi zmierenia, prorokmi pokoja.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)