Komentár Martina Kramaru: Nezošívaný odev úcty k stvorenstvu

Komentár pripravil Martin Kramara, hovorca Konferencie biskupov Slovenska

Nezošívaný odev úcty k stvorenstvu

Prvého septembra znel bratislavskou katedrálou nádherný Chválospev stvorenia od svätého Františka. Pieseň brata slnka doslova rozohriala radosťou srdcia ľudí, ktorí prišli na poludňajšiu svätú omšu do Dómu svätého Martina. Chrám sa zaplnil veriacimi, ktorí prišli odpovedať na pozvanie pápeža Františka: Svätý Otec vyhlásil 1. september za deň modlitieb za ochranu stvorenstva. Ďakovali sme Bohu za dary stvoreného sveta a zároveň prosili o schopnosť byť zodpovednými správcami, nie vykorisťovateľmi týchto darov.

Bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský pri tejto príležitosti zároveň uviedol slovenský preklad encykliky pápeža Františka Laudato si´ - o starostlivosti o náš spoločný domov. O pápežove myšlienky bol veľký záujem - prvé desiatky čerstvých výtlačkov si ľudia rozobrali za pár sekúnd po skončení bohoslužby - a už na druhý deň mi viacerí vraveli, že knižku prečítali na takmer na jeden dych. Mal som úprimnú radosť, že veriacim téma ochrany stvorenstva nie je ľahostajná. Sám premýšľam nad tým, čo môžem urobiť, aby som prispel troškou do mlyna. Pripomínam si, že treba šetriť energiou, nekupovať viac, než je nevyhnutné - predovšetkým potravín, ale aj oblečenia a spotrebných vecí. Na polievanie záhrady zberáme dažďovú vodu do suda. Namiesto autom sa snažím cestovať električkou alebo chodiť peši, či na bicykli. Sú to len kvapky v mori, ale výzvu na uskromňovanie, ktorá prichádza tak od Františka z Assisi ako od Františka z Ríma, sa pokúšam nestratiť spred očí.

Starostlivosť o životné prostredie je však len jednou časťou témy ochrany stvorenstva. Arcibiskup Zvolenský vo svojom príhovore vo svätej omši pripomenul, že Svätý Otec nám v encyklike, ale aj na mnohých ďalších miestach predkladá tzv. integrálnu ekológiu, to znamená zodpovednosť, ktorá sa týka celého univerza, teda aj človeka, ľudských vzťahov. Celá príroda je orientovaná smerom k nám - Boh nám ju dal k dispozícii - a my máme byť jej zodpovednými správcami, nie bezohľadnými využívateľmi - a spolu s prírodou sa orientovať smerom k Bohu, od ktorého všetci pochádzame. Táto úloha zodpovedných správcov sa, samozrejme, týka aj našich postojov voči ostatným. Nemôžeme skartovať tých, ktorí sa nám zdajú na príťaž lebo ohrozujú naše pohodlie. Máme zodpovednosť za ľudský život - o to viac, ak využívame väčšiu časť zdrojov, ktoré tento svet dáva spoločnosti k dispozícii.

Minulý týždeň všetkých šokovala správa o 71 ľuďoch nájdených v dodávke neďaleko našich hraníc. Šokovali ma však aj slová človeka, ktorý mi povedal: “Uvidíš, o pár dní sa to bude brať len ako číslo, záujem opadne a ľudia povedia - hej, bolo to hrozné, ale také veci sa stávajú, čo sa dá robiť, život ide ďalej”. Podobne ma prekvapila otázka jedného redaktora - prečo sa vôbec Cirkev stará do týchto vecí, či si neuvedomuje, že si rozosielaním letákov a výzvami na pomoc len môže uškodiť, stratiť ďalšie body pred tvárou verejnej mienky? Rozmýšľal som nad trpkou pragmatickosťou týchto otázok. Ak by sme na to chceli ísť marketingovo, tak by bolo naozaj najlepšie mlčať a nevyrušovať. Lenže kde potom zostalo evanjelium? Náročnejšou výzvou, než budovať dobrý PR, je aspoň sa pokúšať byť verní Božiemu Slovu a celému učeniu Cirkvi. S pokorou, ale aj odvahou si treba klásť náročnejšie výzvy.

Existuje nádej, že ich časom pochopia aj ďalší. Veď ak si pred pár rokmi pri téme ekológie a ochrany prírody mnohí klepali na čelo, dnes si čoraz viacerí uvedomujú, že ide o závažnú vec. Pochopili, že keď sa z ekológie budeme vysmievať, prichystáme katastrofu deťom a vnúčencom. To isté však platí aj o humanitárnych krízach, ktorým čelíme. Viacerí mi písali, že ak budeme pomáhať migrantom, ohrozíme budúcnosť našich detí, dokonca budúcnosť kresťanstva v Európe. Nehnevajte sa: to je nezmysel. Strata skutočnej kresťanskej identity, autentickej viery a mravných čností - a následná neschopnosť konať skutky telesného a duchovného milosrdenstva - to je to, čo v skutočnosti ohrozuje budúcnosť európskych detí a vnúčeniec. Je iróniou hrať sa na obrancov kresťanstva, z ktorého sme “odšťavili” podstatu. Nemôžeme obrátiť svoju tvár od problémov ľudí, ktorí utekajú pred vojnou, smrťou, či zbedačením. Vyrušujú nás, obávame sa, že kvôli nim stratíme svoj krehký pokoj. Ak sa im však obrátime chrbtom, nikdy skutočný pokoj nenájdeme.

Ako nám na mnohých miestach pripomína pápež František, naša viera nás vedie k integrálnej ekológii. K zodpovednej starostlivosti o prírodu, a zároveň k zodpovednej starostlivosti o ľudí. K úcte k životu - a to aj v okamihoch, keď nás táto úcta povoláva k obetavosti a veľkodušnosti. Pretože život je nádherným darom, ktorý zároveň zaväzuje. Svätý František vo svojom chválospeve prekrásne vyspieval hlbokú radosť zo života, zo stvoreného sveta. Kiežby táto radosť bola vlastná všetkým kresťanom! Táto radosť zároveň pripomína hlbokú úctu k daru života.

Teším sa na to, že radosť zo života prídeme o pár dní znovu vyjadriť do Bratislavy - na Národný pochod za život. Veď heslom pochodu je práve radosť zo života. A jeho posolstvom posilnenie úcty k životu - od počatia až po prirodzenú smrť. Som presvedčený, že ten, kto dokáže prijať výzvu chrániť život nenarodených a bezbranných, nemusí sa obávať ani iných náročných výziev, ktoré nám predkladá dnešný svet.

Byť veriacim kresťanom dnes znamená odvahu vziať na seba nezošívaný odev úcty k ľudskému životu. Jeho celistvosť, náročná na zhotovenie, sa zrkadlí v integrálnom pohľade ekológie, ktorý ponúka evanjeliové riešenia ako najlepšiu nádej pre budúcnosť Slovenska, Európy i celého sveta.