Komentár Mariána Gavendu: Veriaci mágovia

Vo svojom pravidelnom komentári sa Mons. Marián Gavenda tentoraz zameral na problém poverčivosti a náboženskej nevedomosti ohľadom škodlivosti mágie. Upozorňuje, že tento fenomén sa vyskytuje aj v prostredí, kde by to niekto azda nečakal. Argumentujúc na základe učenia Cirkvi prehľadne vysvetľuje, v čom spočíva hriešnosť a škodlivosť povier, magických postojov a praktík.

Vypočujte si komentár v audiopodobe:

Veriaci mágovia

Púte a iné náboženské podujatia, na ktoré bolo toto leto bohaté, ponúkli možnosť mnohých stretnutí s horlivými veriacimi. Keď vznikol priestor na diskusiu, na veľké prekvapenie sa ukázalo, že i medzi praktizujúcich katolíkov, z ktorých väčšina pristupuje denne k sviatostiam, sa nenápadne infiltrovalo nemálo starého pohanstva. Pod rúškom zbožnosti a vďaka nábožnskej nevedomosti. Zdá sa preto veľmi aktuálne pripomenúť si, čo hovorí Katechizmus katolíckej cirkvi, keď vysvetľuje hriechy proti prvému prikázaniu Desatora. Vyjadruje sa stručne a jasne: „Prvé prikázanie zakazuje uctievať iných bohov okrem jediného Pána, ktorý sa zjavil svojmu ľudu. Zakazuje poveru a neúctu voči Bohu.“ K prejavom neúcty patrí najmä povera, modloslužba, veštenie a mágia. Keď sa na ne pozrieme zbližša, rýchlo zistíme, že na prekvapenie skutočne hrozia aj horlivým praktizujúcim veriaicim.  

Povera, hovorí Katechizmus, je určitým spôsobom zvrátená prepiatosť zbožnosti. Je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám. Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery“. Toľko Katechizmus. Sem treba zaradiť napríklad množstvo internetom šírených odkazov typu: ak sa túto modlitbu pomodlíte tri krát denne sedem dní po sebe, a správu rozpošlete ďalším siedmym ľuďom, ktorých máte radi, do desať dní sa vám splní to či ono...“ Zaiste, kvôli udržaniu pozornosti a potrebnému rytmu je osožné modlitby si počítať. O tom je napríklad modlitba ruženca. Ale ak účinok modlitby pripisujeme samotnémuj predmetu, aj ružencu, soche, milostivému obrazu, alebo samotnému číslu a nie nášmu vnútornému vzťahu k Bohu či svätým a pôsobeniu Božej milosti, sme v náboženskej povere.

O modloslužbe Katechiumus Katolíckej cirkvi hovorí: „Prvé prikázanie odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus). Vyžaduje od človeka, aby neveril v iných bohov okrem Boha, aby neuctieval iné božstvá okrem Jediného.“ Sväté písmo neprestajne pripomína toto odmietnutie „modiel zo striebra a zo zlata“, ktoré „sú dielom ľudských rúk“, ktoré „majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia“. Tieto márne modly robia márnym aj človeka: „im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria“, hovorí žalmista (Ž 115). Katechizmus, základ katolíckej náuky, vysvetľuje, že „modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov. Zostáva trvalým pokušením pre vieru. Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Modloslužbou je, keď si človek ctí a uctieva stvorenie namiesto Boha, či už ide o bôžikov, alebo o zlých duchov (napr. satanizmus), o moc, rozkoš, rasu, predkov, štát, peniaze a podobne“. Modlou môže byť vlastný dom, oblečenie, zdravie i vlastné deti. Jednoducho povedané všetko, čomu dávame prednosť pred Bohom, teda väčšinou veci samé o sebe dobré. Dobrým barometrom na odhalenie skrytých modiel je spýtať sa, kvôli čomu najčastejšie nestíham modlitbu, zanedbám nedeľnú omšu, k čomu mi najčastejšie pri modlitbe odbiehajú myšlienky. V konzumnej spoločnosti, kde sa z každej strany natíska ponuka hmotnuých vecí, klaňanie sa mamonu miesto Boha napĺňa človeka oveľa účinnejšie, než by sa na prvý pohľad zdalo.

Ďalšie vážne prehrešenia proti základnému postoju úcty voči pravému Bohu je veštenie a mágia. Dnes sú doslova v móde. Mnohí veriaci si ani nevšimnú, ako ľahko sa zamotajú pod ich vplyv. Človeka odjakživa zaujíma, čo ho očakáva v budúcnosti. Katechizmus učí, že „správny postoj kresťana, čo sa týka budúcnosti, spočíva v tom, že sa s dôverou odovzdáva do rúk Prozreteľnosti a zrieka sa každej nezdravej zvedavosti v tomto ohľade. Nepredvídavosť však môže byť nedostatkom zodpovednosti“. Katechizmus však zdôrazňuje, že „treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. Tieto praktiky sú veriacemu na prvý pohľad cudzie a v rozpore s úctou k Bohu. Ten istý článok Katechizmu však dodáva, že aj „používanie horoskopov, astrológia, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti. Sú v protiklade s úctou a rešpektom spojenými s láskyplnou bázňou, ktoré sme povinní mať jedine voči Bohu“. „Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie –, vážne odporujú čnosti nábožnosti. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili. Uchyľovanie sa k tzv. tradičným spôsobom liečenia neoprávňuje ani vzývanie zlých mocností, ani zneužívanie dôverčivosti iných.“

Z mnohých stretnutí s veriacimi a rozhovorov na uvedené témy sa často ponúka jedna šieršia otázka: Máme množstvo kvalitnej duchovnej literatúry, náboženské médiá, stáročiami osvedčená náboženská prax nám ponúka krásne a duchovne bohaté formy pravej úcty k Bohu a pomôcky na prehĺbenie duchovného života. No v praxi im veriaci venujú tak málo pozornosti a času. No len čo sa objaví nejaká pochybná kniha, stáva sa bestsellerom, ľudia ju čítajú so zatajeným dychom, požičiavajú od človeka k človeku, propagujú, okamžite ju celú ovládajú, dokážu so zápalom diskutovať a neraz až sa hádať, tak presvedčivo sa stotožnia s pomýleným postojom. Nevdojak prichádzajú slová Jánovho Prológu: „ľudia milovali viac tmu, lebo ich skutky boli zlé“. Hoci ten istý Prológ hovorí, že tým, ktorí uveria Ježišovmu slovu, dáva moc stať sa Božími Synmi. Aby sme túžili po duchovnom živote, je potrebné jeho poznanie. Náboženská osveta širokých vrstiev veriacich, katechéza dospelých, hovorenie aj o veciach, ktoré sa zdajú pre veriaceho samozrejmé, sa teda na základe skúseností ukazuje ako veľmi naliehavá potreba.