Komentár Mariána Gavendu: Trojnožka na dvoch nohách

Charakter odozvy na encykliku Laudato si´ i na nedávnu apoštolskú cestu pápeža Františka v Latinskej Amerike je témou komentára Mons. Mariána Gavendu. Pripomína „trojnožku“ vzťahov: Boh - človek - príroda a skutočnosť, že stabilita sa na dvoch nohách neudrží. Preto sú slová novej pápežovej encykliky dnes také dôležité...

Trojnožka na dvoch nohách

Príslovie hovorí, že „každé čudo trvá tri dni“. V dobe rýchlej komunikácie len tri minúty, neraz tri sekundy. Vo veľkých agentúrach platí zásada, že správa zverejnená až niekoľko minút po udalosti je už zastaraná. Záujemcovia ju dávno prebrali z rýchlejšieho zdroja. Keď pri vystupovaní z lietadla vietor odfúkne z pápežovej hlavy biele solideo, o minútu sú fotografiou zaplavené všetky médiá. Kto zverejní svoj záber o minútu neskôr, nikto už oň nezakopne... Čo potom pápež povie, to už nikoho nezaujíma. Pápežská cesta bola predsa „spravodajsky pokrytá“. Nehrozí podobný osud aj poslednej encyklike pápeža Františka Laudato sì? Stretla sa so živou odozvou. Ozvali sa aj tí, ktorým stúpila na prsty. Konečne. Ale po pár dňoch ju vystriedala nová agenda. Akosi nápadne rýchlo sa zhoršujúca situácia nášho sveta ponúka každý deň dosť vzrušujúcich tém. Nikoho ani nenapadne, že nové katastrofy, násilia a ľudské nešťastia bezprostredne súvisia s rýchlym zabudnutím na Františkovu encykliku. Ako celok je optimistická, realistická i pesimistická súčasne. Optimistická v ukazovaní riešení. Realistická v pomenovaní pravých príčin. Nie iba nejakých všeobecných a abstraktných. Podľa pápeža sú to konkrétne záujmové skupiny, ktoré bezcitne devastujú prírodu a jej zdroje i samého človeka a zároveň tvoria ideológie, ktoré devastujú ľudské srdcia. Pesimizmus encykliky je medzi riadkami v tom, že tí, ktorých označuje za kľúčových aktérov celosvetovej situácie i zdevastovanej ekológie človeka si z nej pramálo robia starosti a zdá sa, že ani zverejnením tejto encykliky žiaľ asi neprestane nič z toho, čo súčasnú situáciu spôsobuje.

Ján Pavol II. už dávno opakoval známu skúsenosť, že kto odmieta Stvoriteľa, ničí aj stvorenie. Do každého vzťahu vstupujú totiž tri činitele a rovnováha života stojí na troch stĺpoch vzájomných vzťahov: človek – Boh – príroda. Nikdy nie sú ideálne. Ak sa však odstráni jeden z pilierov, padá celá stabilita. Ak odstránime Boha z miesta, ktoré mu patrí, buď naň postavíme človeka a ten ničí prírodu, alebo postavíme na piedestál prírodu a tá zotročuje človeka. Najčastejší je prvý prípad a my sme denne svedkami, ako je „človek bez Boha najnebezpečnejšie spomedzi zvierat“.

Čo robiť, ak kocky sú hodené? Osožnú lekciu nám dávajú nie tak dávne dejiny. Ešte bola Druhá svetová vojna v plnom prúde, keď na Teheránskej a Jaltskej konferencii mocní tohto sveta vo vzájomnej zhode hodili kocky o „povojnovom usporiadaní sveta“. Už vtedy bolo Slovensko priradené ku krajinám mocenského a ideologického vplyvu Sovietskeho Zväzu. Všetko ostatné bola len otázka času. To sa zmeniť nedalo. Tí, ktorí situáciu násilnej ateizácie prijali ako Božiu výzvu však mali cez celé obdobie totality plné ruky práce. Okrem toho sa ukázalo, že v konečnom dôsledku si Boh poslúžil na svoje zámery aj samotným prenasledovaním. Práve neprajníci Cirkvi prevádzali jej odvážnu a radikálnu očistu. Napríklad tým, že kňazov priblížili potrebám ľudí keď ich donútili žiť priamo medzi nimi. S takou odvážnou evanjeliovou reformou by asi nepochodil žiaden vtedajší ani dnešný biskup.

Do čoho nás podnecuje súčasná situácia v kontexte poslednej encykliky pápeža Františka?  Isto prinajmenej do toho, aby sme sa snažili aspoň rozumieť súčasnému dianiu, aj keď ho v mnohom nemôžeme ako celok zmeniť. Aby sme poznali bezprostredné ale i hlbšie a za hlbšími aj duchovné súvisy zla, ktoré sa pácha na človeku a na celom stvorenstve. Aby sme neboli naivnými konzumentmi podsúvaných klamných riešení a vinníkov. Encyklika nás však vedie aj k hlbšej úvahe. Poukazuje na to, že v širokej ekologickej problematike nejde len o stromy, kvety, živočíchy, vodu a vzduch. Aj tu sa odohráva boj dobra a zla a práve dnes sme najviac svedkami ako sa hriech človeka dotýka jeho hriešnymi rukami aj celej prírody. Je to aréna zápasu dobra a zla, sebectva, pýchy, v konečnom dôsledku vzbury proti Bohu. Je to už niekoľko storočí trvajúce úporného antikristovské úsilie sami si vytvoriť raj na zemi a vyhnať z neho Boha. Život bez Boha sa však opakovane mení na peklo. Aj o tom je v riadkoch a medzi riadkami encyklika.

Okrem poznania kľúča k skutočnej interpretácii dejín a diania majú veriaci aj prorocké poslanie vytvárať konštruktívnu alternatívu. Je pravda, že ani encyklika Pia XII. proti nacizmu Mit brennender Sorge Hitlera ani neobrátila, ani nezastavila. Ale ponúkla orientáciu tým, čo ju hľadali. A Cirkev nemlčala, kde iní otrocky pritakávali. Nemlčí ani Františkovou Laudato sì. Alternatívou, ktorú môže Cirkev reálne ponúknuť sú svetlá nádeje – a v tme toto poslanie splní aj malá svieca. Podnety pre samotných veriacich a ich každodennú prax v encyklike ponúkajú časti, venované spiritualite stvorenstva. Práve kresťanská spiritualita ponúka rast v striedmosti a schopnosť tešiť sa i z mála, ponúka naplnenie ľudských túžob v obdive a nie hromadení vecí a panovačnosťou nad nimi. Ponúka vnútorný pokoj prekonávajúci nenásytnosť ľudského srdca. Pápež hovorí o „integrálnej ekológii“. Teda o návrate k trojpilierovej harmónii vzťahu Boha, človeka a prírody. Bez Boha sa stráca stabilita a nastáva bankrot, teda zlomená nohu stolíka na tej strane, kde sa dlh nahromadil na jednu stranu a zisk na druhú.

Samozrejme v posudzovaní celkovej situácie nestačí hádzať vinu na sebecké finančné elity, stavajúce vlastnými rukami vytvoreného pseudomesiáša zo zlata, poznačeného krvou a utrpení nevinných. Treba si napríklad položiť otázku, koľko veriacich vie o svojom krstnom kňazstve, o úlohe byť kňazmi a správcami stvorenstva a prorokmi, keď ide o jeho ničenie?  Práve tu je obrovský priestor v katechéze a formácii veriacich. Ak je príčinou katastrofálnej ekologickej krízy, že miesto Boha zaujal človek, kríza sa nikdy nevyrieši a bude sa i naďalej dramaticky prehlbovať kým to človek nepochopí, alebo kým si nerozbije hlavu o vlastnú nerozumnosť, a nevráti Boha na to miesto, ktoré mu  ako Bohu patrí. Len potom bude mať patričné miesto aj človek, aj príroda.