Celý príhovor pápeža občianskej spoločnosti Paraguaja: Dialóg a jeho pravidlá

Vatikán 15. júla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí so zástupcami občianskej spoločnosti Paraguaja v priestoroch športového komplexu „León Condou“ Kolégia San José v Asuncióne v sobotu 11. júla 2015.

Dobrý deň!

Tento príhovor som písal na základe otázok, ktoré mi boli doručené a teda nie sú to všetky, ktoré ste mi položili. A tak to, čo chýba, sa pokúsim doplniť v rámci tejto reči, aby som v tej miere ako sa bude dať, vyjadril svoj názor na vaše myšlienky.

Je mi skutočne potešením byť tu s vami, zástupcami občianskej spoločnosti, a zdieľať vaše sny a ideály o lepšej budúcnosti, ako aj vaše problémy. Ďakujem Mons. Adalbertovi Martínezovi Floresovi, sekretárovi Konferencie biskupov Paraguaja, za jeho slová uvítania, ktoré mi adresoval v mene všetkých. Tiež ďakujem šestici osôb, ktoré prehovorili a každý za seba predstavil svoju vlastnú úvahu.

Keď vás tu takto všetkých vidím, každého jedného pochádzajúceho z rôznych sektorov, rôznych spoločností tejto milovanej paraguajskej spoločnosti, s vašimi radosťami, starosťami, zápasmi a nádejami, vedie ma to vzdávať Bohu vďaky. Lebo, ako sa zdá, Paraguaj nie je mŕtvy. Národ, ktorý si prestal robiť starosti, národ, ktorý žije v nehybnosti spočívajúcej v pasívnej akceptácii skutočnosti, je mŕtvym národom. Avšak vo vás vidím naopak miazgu života, ktorá sa tlačí von a chce akoby vyklíčiť. Toto nech Boh neustále požehnáva. Boh je vždy v prospech všetkého, čo napomáha pozdvihovať a zlepšovať život jeho detí. Áno, sú tu veci, ktoré sú nedobré. Sú tu nespravodlivé situácie, to áno. No keď ich vidím a pociťujem, pomáha mi to obnovovať nádej v Pánovi, ktorý neustále pôsobí medzi svojím ľudom. Vy hoci máte rozličné pohľady na vec, prichádzate z rôznych situácií a líšite sa svojimi smermi bádania, predsa všetci spoločne vytvárate paraguajskú kultúru. Všetci ste potrební v úsilí o spoločné dobro. «Za aktuálnych podmienok svetovej spoločnosti, kde je toľko neprávostí a čoraz viac ľudí je vyraďovaných na okraj» (Laudato si’, 158), je to dar vás tu vidieť.  Je to dar, lebo v tých, čo tu dnes hovorili, som videl vôľu pracovať pre dobro vlasti.

1. Vo vzťahu k prvej otázke, páčilo sa mi počuť z úst mladého človeka jeho starosť, aby sa spoločnosť stala miestom bratskosti, spravodlivosti, mieru a uznaním dôstojnosti pre všetkých. Mladosť je časom veľkých ideálov. Často sa mi chce povedať, ako ma zarmúti pohľad na „dôchodkovú“ mládež. Je veľmi dôležité, aby ste vy mladí – a koľko len mládeže je tu v Paraguaji! – pochopili, že pravá radosť prichádza zo zápasu za krajinu bratstva. A tiež je dobré, keď si vy mladí uvedomíte, že radosť a pôžitok nie sú synonymá. Jedna vec je radosť a šťastie... a druhá vec je prchavý pôžitok. Radosť stavia, je pevná, radosť buduje. Radosť si vyžaduje angažovanosť a nasadenie. Ste príliš vzácni na to, aby ste kráčali životom akoby „pod anestézou“! Paraguaj má ohromne veľkú populáciu mladých, a to je veľkým bohatstvom. Z tohto dôvodu si myslím, že prvou z vecí, ktorú treba urobiť, je zabrániť tomu, aby táto sila, toto svetlo vašich sŕdc vyhaslo, a tiež odolávať rastúcej mentalite, ktorá považuje za nepotrebné až absurdné zapodievať sa vecami, ktoré sa skutočne oplatia: „Ale choď, daj si s tým pokoj, s tým sa už nič nedá urobiť... “ Zatiaľčo za absurdnú sa považuje tá mentalita, čo sa snaží ísť smerom vpred. Hrajte za niečo, hrajte za niekoho. Toto je povolanie mládeže! Nemajte strach vsadiť do hry všetko. Hrajte čisto, a  vložte sa do toho celí. Nemajte strach vydať zo seba to najlepšie. Nesnažte sa vopred zjednávať len preto, aby ste sa vyhli námahe, zápasu. Nepodplácajte rozhodcu!

Tento zápas však neveďte sami. Snažte sa diskutovať, vyťažiť z toho, že budete načúvať životu, príbehom starších ľudí a vašich starých rodičov, lebo v tom spočíva múdrosť. Obetujte veľa času tomu, aby ste si vypočuli všetko to dobré, čo vás môžu naučiť. Oni sú správcami toho duchovného vlastníctva viery a hodnôt, ktoré utvárajú národ a osvetľujú cestu. Nachádzajte potešenie i v sile modlitby, v Ježišovi. V jeho každodennej a sústavnej prítomnosti. On nesklame. Ježiš pozýva skrze pamäť svojho ľudu. To je to tajomstvo ako si vaše srdce udržíte neustále radostné v úsilí o vytváranie atmosféry bratstva, spravodlivosti, mieru a dôstojnosti pre všetkých. Ale nebezpečenstvo môže byť v tomto: „Áno, áno, chcem bratstvo, spravodlivosť, mier, dôstojnosť...“, ale môže sa to zvrhnúť na čistý nominalizmus. Na púhe slová. Nie! Bratstvo, spravodlivosť, pokoj, dôstojnosť sú buď konkrétne, alebo sú nanič. Týkajú sa každého dňa, robia sa každý deň. Teda, pýtam sa ťa, mladý človek: Ako ty konkrétne deň čo deň uplatňuješ tieto ideály? A keď sa pomýliš, urobíš nápravu a vykročíš ďalej? Ale konkrétne.

Priznám sa vám, že častokrát som trochu alergický, alebo použijúc nie až tak jemné vyjadrenie, tak trochu sa „rozbesním“, keď počúvam výrečné prejavy so všetkými tými slovami, a keď niekto tú osobu pozná, povie: Si ty ale klamár! To len ukazuje, že slová ako také neslúžia k ničomu. Ak niečo hovoríš, tak si stoj za slovom! Pracuj na tom každý deň, každý jeden deň. Obetuj sa pre to. Nasaď sa!

Páčila sa mi báseň od Carlosa Miguela Giméneza, ktorú recitoval Mons. Adalberto. Myslím, že v sebe dobre zhŕňa to, čo som vám chcel povedať: «[Snívam] o raji bez vojen medzi bratmi, o raji plnom ľudí zdravej duše a srdca... a o Bohu, ktorý dáva požehnanie jeho novému úsvitu.» Áno, je to sen. A sú tu dve garancie: že ten sen sa po prebudení stane realitou všetkých dní, a že Boh bude uznaný ako záruka našej ľudskej dôstojnosti.

2. Druhá otázka sa týkala dialógu ako prostriedku v projekte vytvárania národa, ktorý by zahŕňal všetkých. Dialóg nie je ľahká vec. Existuje totiž i teatrálny dialóg, t. j. keď si dialóg nacvičíme, hráme sa na dialóg, potom sa zhovárame medzi sebou, no následne zostane všetko zabudnuté. Dialóg je hra s otvorenými kartami. Ak počas dialógu nemieniš hovoriť to, čo skutočne cítiš, čo si skutočne myslíš, ak nie si ochotný počúvať druhú stranu a opraviť sa vo svojich myšlienkach a konfrontovať sa, taký dialóg je nanič, je len čistým pozlátkom. Iste, je pravdou, že dialóg nie je ľahký, a treba pri ňom prekonávať mnohé ťažkosti, no niekedy sa zdá, že sme to my, čo robíme veci ťažšími, než akými v skutočnosti sú. Aby došlo k dialógu, je nevyhnutný základ, ktorým je identita. Bezpochyby. Napríklad, myslím na náš dialóg, medzináboženský dialóg medzi predstaviteľmi rôznych náboženstiev. Stretneme sa občas, aby sme sa zhovárali... o rôznych pohľadoch na vec, no každý z nás hovorí vychádzajúc zo svojej vlastnej identity. „Ja som budhista, ja evanjelik, ja zas ortodoxný, a ja katolík“. Každý vyjadrí svoju vlastnú identitu. Ohľadom identity nevyjednáva. Možno teda povedať, že preto, aby bol dialóg možný, je nevyhnutný tento základ.

A v čom spočíva identita krajiny? V tomto prípade hovoríme o sociálnom dialógu. Je ňou láska k vlasti. Vlasť na prvom mieste, potom moje obchody! Najskôr vlasť. V tomto je identita. Teda vychádzajúc z tejto identity môžem vstúpiť do dialógu. Ak sa ale rozhodnem pre dialóg bez tejto identity, dialóg je neužitočný. Inými slovami, dialóg predpokladá a vyžaduje si od nás, aby sme hľadali kultúru stretnutia. To znamená takého stretnutia, ktoré dokáže uznať, že rozdielnosť je nielen dobrá, ale i nevyhnutná. Uniformita nás totiž úplne zotrie, urobí z nás robotov. No bohatstvo života spočíva v rozmanitosti. Pre taký druh stretnutia nemôže byť východiskovým bodom tvrdenie: „Chcem viesť dialóg, no druhá strana sa mýli.“ Nie, nie, nesmieme predpokladať, že ten druhý sa mýli. Vstúpim do dialógu s tým čo mám a budem počúvať, čo hovorí ten druhý, v čom ma môže obohatiť, ako môžem s prispením druhej strany prísť na to, v čom sa mýlim, a čo môžem tomu druhému dať ja. Je to dávanie a prijímanie; dávať a prijímať, no s otvoreným srdcom. Ak však máme vstupovať do dialógu s predpokladom, že druhá strana sa mýli, je lepšie ísť domov a dialóg nezačínať. Nie je tak?

Dialóg je pre spoločné dobro, a spoločné dobro sa hľadá, vychádzajúc z našich rozdielov, neustálym dávaním možnosti na nové alternatívy. To znamená, hľadá sa niečo nové. Vždy, ak je dialóg pravý, skončí sa – dovoľte mi použiť to slovo, a poviem to vznešene – novou zhodou, kedy sa všetci uzhodneme na nejakej veci. Existujú rozdiely? Nech zostanú bokom, v zásobe. No za bod, či body, na ktorých sme sa zhodli, sa zasaďme a obraňujme ich. Je to krok vpred. V tomto tkvie kultúra stretnutia. Viesť dialóg neznamená vyjednávať. Vyjednávanie je úsilím o vyťaženie výhody pre seba. Alebo, kto z koho. V takom prípade ale nevstupuj do dialógu, nemárni čas. Ak doň chceš vstúpiť s týmto úmyslom, nestrácaj čas. Ide totiž o úsilie pre spoločné dobro pre všetkých. Spoločne viesť rozhovor, a myslieť na najlepšie riešenie pre všetkých.

Častokrát sa táto kultúra stretnutia javí akoby zatiahnutá do konfliktu. Inými slovami, práve sme videli nádherný balet. Všetko bolo skoordinované, vrátane orchestra, ktorý bol skutočnou symfóniou akordov. Všetko bolo perfektné. Všetko prebehlo v poriadku. Ale v dialógu tomu nie je vždy tak, nie všetko je perfektným baletným vystúpením či zladeným orchestrom. V dialógu dochádza aj ku konfliktom. Je to logické a dá sa to predvídať, nakoľko jedna strana myslí jedným spôsobom a druhá zas druhým. A tak dochádza ku konfrontácii, rodí sa konflikt. Netreba sa ale toho obávať!

Konflikt nemôžeme ignorovať. Naopak, sme pozvaní konflikt akceptovať. Ak nie, ak si povieme – „Nie, bolí ma z toho hlava! Nech si len trvá na tej svojej myšlienke, a ja budem trvať na tej svojej“ – tak potom nemôžeme viesť dialóg. Znamená to: „konflikt prijať a strpieť; vyriešiť ho a premeniť na ohnivko spájajúce s novým procesom“ (Evangelii gaudium, 227). Dáme sa na dialóg, vznikne konflikt, prijmeme ho, vyriešime, a stane sa spájajúcim ohnivkom nového procesu. Je tu jeden princíp, ktorý nám môže veľmi pomôcť: „Jednota prevyšuje konflikt“ (Evangelii gaudium, 228). Konflikt teda existuje. No je potrebné ho prijať a usilovať sa o jeho vyriešenie až pokiaľ sa to dá, no s perspektívou dosiahnutia jednoty, ktorá nie je uniformná, ale jednoty spočívajúcej v rozličnosti. Jednoty, ktorá rozdiely neruší, ale žije v zjednotení s nimi skrze solidaritu a vzájomné pochopenie.

Ak sa budeme usilovať pochopiť dôvody druhej strany, snažiť sa načúvať jej skúsenostiam a želaniam, zistíme, že z väčšej časti ide o spoločné túžby. A teda základ stretnutia spočíva v tomto: všetci sme bratia, deti toho istého Otca, nebeského Otca, a každý z nás so svojou vlastnou kultúrou, jazykom a tradíciami má čo ponúknuť spoločenstvu. A teda, som pripravený to prijať? Ak áno, ak som takto pripravený viesť dialóg, tak potom sa do neho pustím;  ak ale nie, je lepšie nemárniť čas.

Opravdivé kultúry nie sú nikdy uzavreté do seba, lebo inak hynú; ak sa uzavrú, tak je to ich koniec; pravé kultúry sú pozvané stretávať sa s inými kultúrami a vytvárať nové skutočnosti. Ak by sme študovali dejiny, nájdeme v nich tisícročné kultúry, ktorých už viac niet. Sú mŕtve, a to z rôznych dôvodov. No jedným z nich je uzatvorenie sa v sebe samých. Bez uvedeného základného predpokladu, bez bázy spočívajúcej v bratskosti, bude veľmi ťažké dosiahnuť dialóg. Ak si niekto myslí, že existujú ľudia, kultúry, situácie druhej, tretej, či štvrtej triedy, ten zaručene nedopadne dobre, jednoducho preto, lebo mu chýba to minimum, ktorým je uznanie dôstojnosti druhého človeka. Pretože neexistujú osoby prvej, druhej, tretej, či štvrtej kategórie: sú na rovnakej čiare.

3. Týmto sa zároveň dostávam k odpovedi na znepokojenie vyjadrené v tretej otázke: odpovedať na volanie chudobných v záujme budovania inkluzívnejšej spoločnosti. Je to zaujímavé: egoista sa vylučuje. My túžime po inklúzii. Pripomeňte si podobenstvo o márnotratnom synovi: tento syn, čo si od otca vyžiadal svoj podiel na dedičstve, vzal všetky peniaze, a premárnil ich hýrivým životom; na koniec po dlhom čase, keď už minul všetko a  nemal čo dať do žalúdka, si spomenul na svojho otca. A vskutku, otec ho očakával. To je obraz Boha, ktorý nás neustále očakáva. Keď ho uvidel prichádzať, objal ho a pripravil na jeho počesť hostinu. No druhý syn, čo neodišiel a zostal v dome u otca, sa nahneval a sám sa odlúčil od ostatných: „Ja sa nepridám k týmto tu, ja som sa zachoval dobre... mám predsa svoju kultúru, študoval som na tej a tej univerzite, som členom tej a tej rodiny, toho a toho rodu, a s týmito tu sa nehodlám dávať dokopy...“ Nikoho nevylučovať, no ani seba samého nie, lebo všetci sa navzájom potrebujeme.

Rovnako zásadný aspekt podpory chudobných spočíva v spôsobe, ako sa na nich dívame. Neosoží taký pohľad, ktorý je ideologický, ktorý vedie k používaniu chudobných ako prostriedku na dosiahnutie iných záujmov, politických a osobných (porov. Evangelii gaudium, 199). Ideológie majú neúplný, chorý alebo zlý vzťah voči ľudu. Ideológiám na ľuďoch nezáleží. Všimli ste si aký koniec mali ideológie v minulom storočí? Vždy sa z nich stali diktatúry. Myslia na ľud, no nenechajú ľud myslieť. Alebo ako to povedal ten ostrý kritik ideológie, keď mu iní hovorili: „Ale veď títo ľudia majú dobrý úmysel a snažia sa robiť veci pre ľud...“ On odpovedal: „Hej, hej, všetko pre ľud, ale nič spoločne s ľudom!“ Takéto sú ideológie.

Pri ozajstnom úsilí o dobro chudobných je prvou vecou pravá starosť o ich osobnosť, a docenenie ich vlastnej dobroty. Skutočné docenenie si vyžaduje našu ochotu učiť sa od chudobných. Máme sa čo od nich učiť o pokore, dobrote, obete, solidarite. My, kresťania máme o motív naviac, aby sme chudobných milovali a slúžili im: pretože v nich sa zračí tvár Krista, v nich vidíme tvár i telo Krista, ktorý sa stal chudobným, aby sme sa my jeho chudobou obohatili (porov. 2 Kor 8,9).

Chudobní sú telom Kristovým. Veľmi rád sa pri spovedaní ľudí pýtam – hoci teraz nemám toľko možností spovedať, ako som mával v predošlej diecéze – ale rád sa ich opýtam: „Pomáhate ostatným?!“ – „Ale áno, dávam almužnu“ – „Aha! A poviete mi, či sa dotknete ruky toho človeka, ktorému dávate almužnu, ale mu len hodíte mincu a basta?“. Sú totiž rôzne možnosti ako dávať almužnu. „Keď dávate almužnu, pozriete sa človeku do očí alebo radšej odvrátite pohľad?“ Takýto prístup je totiž pohŕdaním chudobnými. Sú chudobní. No dobre sa zamyslime. Sú jednými z nás. I ja sa môžem ľahko ocitnúť na ich mieste. Stačí, že z rôznych príčin – ekonomických, politických, sociálnych či osobných, nastanú zlé chvíle a možno i ja budem prosiť, aby mi niekto pomohol. Ak by som sa raz ocitol v takej situácií, okrem žiadania pomoci mám i právo byť rešpektovaný.

Vážiť si chudobného. Nepoužívať ho ako prostriedok na zmytie si vlastných vín. Učiť sa od chudobných z toho, čo nám hovoria, z toho, čo majú, z hodnôt, ktoré vlastnia. A my kresťania máme ten dôvod, že sú Ježišovým telom.

Isteže, ekonomický rast a tvorba bohatstva, ktorého by sa dostalo všetkým občanom bez toho, aby niekto zostal z toho vylúčený, sú pre krajinu veľmi potrebné. Toto je nevyhnutné. Vytváranie tohto bohatstva má byť vždy vo funkcii spoločného dobra, dobra všetkých, nie jednej hŕstky. V tomto musíme mať veľmi jasno. „Uctievanie starodávneho zlatého teľaťa (porov. Ex 32,1-35) našlo svoju novú a bezcitnú podobu vo fetišizme peňazí a diktatúre ekonomiky bez tváre“ (Evangelii gaudium, 55). Úlohou tých, ktorých povolaním je napomáhať ekonomickému rastu, je zabezpečiť, aby vždy išlo o rast s ľudskou tvárou. Ekonomický rast má mať vždy ľudskú tvár. „Nie“ ekonomike bez tváre! V ich rukách leží možnosť ponúknuť prácu mnohým ľuďom a darovať tak nádej mnohým rodinám. Môcť zadovážiť rodine chlieb, ponúknuť deťom strechu nad hlavou, zdravie a vzdelanie, sú podstatné aspekty ľudskej dôstojnosti a podnikatelia, politici, ekonómovia by sa nimi mali nechať osloviť. Žiadam vás, aby ste nepodľahli ekonomickému modelu idolatrie, ktorý potrebuje obetovať ľudské životy na oltári peňazí a zisku. V ekonómii, v podnikaní, v politike, je na prvom mieste vždy ľudská bytosť a prostredie, v ktorom žije.

Zaslúžene je Paraguaj po celom svete známy ako krajina, kde sa zrodili „Redukcie“, jedna z najzaujímavejších skúseností evanjelizácie a sociálnej organizácie v dejinách. V nich bolo evanjelium dušou a životom spoločenstva, kde nebolo hladu, nezamestnanosti, ani negramotnosti či útlaku. Táto historická skúsenosť nás učí, že ľudskejšia spoločnosť je aj dnes možná. Vy sami ste to mohli zažiť vo svojich koreňoch, ktoré sú tam. Je to možné! Tam, kde existuje láska k človeku a ochota slúžiť mu, je možné vytvoriť také podmienky, aby mali všetci prístup k nevyhnutným dobrám bez toho, že by niekto z nich bol vylúčený. V každom prípade je potrebné hľadať riešenia v dialógu.

4. Čo sa týka štvrtej otázky, už som na ňu odpovedal v časti o ekonomike, ktorá by bola celá v službe človeku a nie peňazí. Pani podnikateľka tu rozprávala o malom úžitku z istých prístupov. A spomenula jednu, o ktorej som sa zmienil v Evangelii gaudium. Je ňou populizmus bez zodpovednosti, nie je tak? Zdá sa, že neprinášajú efekt. A je tu toľko teórií... Ako na to? Verím, že s tým, čo som hovoril o ekonómii s ľudskou tvárou, bude možné nájsť inšpiráciu na zodpovedanie danej otázky.

5. V prípade piatej otázky verím, že odpoveď na ňu sa nachádza v tom, čo som hovoril o kultúrach. To znamená, že je tu istá vyškolená kultúra, ktorá je iste dobrá a treba, aby bola rešpektovaná. Tak napríklad dnes, v jednej baletnej časti vystúpenia zaznela hudba školenej a dobrej kultúry. No je tu i iná kultúra, ktorá je však rovnako hodnotná. Je ňou kultúra pôvodného obyvateľstva, rôznych etník. Kultúra, ktorú si dovolím nazvať – no len v tom najlepšom zmysle – ľudovou kultúrou. Každý národ má svoju kultúru a tvorí si svoju kultúru. Tento druh práce v prospech kultúry v najširšom zmysle slova je dôležitý. Kultúra neznamená len to, že sme študovaní, alebo že si môžeme dožičiť pôžitok z koncertu, či prečítať si nejakú zaujímavú knihu. Kultúra v sebe obnáša omnoho viac. Hovorili ste napr. o tkanine ñandutí [tradičný druh paraguajskej čipky]: toto znamená kultúra. Kultúra zrodená z ľudu. Aby som dal aspoň jeden príklad.

Skôr ako ukončím svoj príhovor, sú tu ešte dve veci, ku ktorým by som sa ešte rád vyjadril. Nakoľko sú tu prítomní politici, i pán prezident republiky, poviem to veľmi bratsky. Raz mi niekto povedal: „Počujte, tamten bol unesený armádou, urobte niečo!“ Nehovorím, či je to pravda alebo nie, či to je správne alebo nie, no jednou z metód diktatúr minulého storočia, o ktorých som sa už pred chvíľou zmienil, bolo odsunúť ľudí čo najďalej buď formou exilu, väzenia, alebo, ako v prípade vyhladzovacích táborov, či už nacistických alebo stalinských, ich odsúvali usmrtením...

Aby tu bola pravá kultúra národa, politická kultúra a kultúra spoločného dobra, sú promptne potrebné jasné a transparentné súdne rozhodnutia. Iný druh stratégie nepomôže. Transparentné a jasné súdnictvo. To pomôže všetkým nám. Neviem, či sa to tu deje, alebo nie – hovorím to so všetkým rešpektom. Vraveli mi to, keď som vchádzal. Povedali mi to tu. A aby som sa prihovoril za už neviem koho... nepočul som dobre priezvisko.

A potom, je tu ešte iná vec, ktorú chcem tiež povedať, aby som bol čestný: metóda, ktorá nedovolí ľuďom slobodne a zodpovedne prevziať svoju úlohu na budovaní spoločnosti – je ňou vydieranie. Vydieranie je vždy korupciou. „Ak tú vec urobíš, spravíme ti toto, a tak ťa zničíme.“ Korupcia je ako moľa, či ako gangréna národa. Napríklad, nijaký politik nemôže plniť svoju úlohu, svoju prácu, ak je vydieraný korupčnými prístupmi: „Daj mi toto, daj mi hento, daj mi takú a takú moc, a ak nie, urobím ti to a to...“ Takéto konanie, ku ktorému dochádza vo všetkých krajinách sveta – pretože toto sa deje –, ak si chce národ zachovať svoju dôstojnosť, musí to eliminovať. Hovorím tu o univerzálnom probléme.

A zakončím. Je pre mňa veľkou radosťou vidieť také množstvo a takú rozmanitosť združení, ktoré sa zasadzujú za budovanie stále lepšieho a prosperujúceho Paraguaja. Ak ale nevedú dialóg, neposlúži to k ničomu. Ak vydierajú, nebude to mať nijaký zmysel. Toto množstvo skupín a jednotlivcov je ako jedna symfónia, každý vo svojej osobitosti a so svojím bohatstvom, no usilujúc sa o konečný súzvuk, o súzvuk, a práve to sa ráta. A nemajte strach z konfliktu, ale hovorte o tom a hľadajte cesty riešenia.

Milujte svoju vlasť, svojich spoluobčanov, a predovšetkým milujte tých najchudobnejších. Takto budete pred svetom svedkami toho, že iný model rozvoja je možný. Som presvedčený, na základe vašich vlastných dejín, že máte najväčšiu silu, aká existuje: vašu ľudskosť, vašu vieru, vašu lásku. Toto je to, čím sa paraguajský ľud tak bohato vyníma medzi národmi sveta.

A prosím Pannu z Caacupé, našu Matku, aby vás opatrovala, aby vás ochraňovala a podporovala vo vašom úsilí. Nech vás Boh požehnáva, a modlite sa za mňa. Ďakujem.

[po speve]

Ešte jedna rada na rozlúčku, skôr ako udelím záverečné požehnanie: to najhoršie, čo sa môže každému z vás stať je, že keď odtiaľto odídete, pomyslíte si: „Ako dobre to pápež povedal tomu, či onomu...“ Ak bude niekto z vás v pokušení takto myslieť – pretože také myšlienky zvyknú prísť, i mne sa to niekedy stane, no treba to odmietnuť –, nech si povie: „Komu to vlastne pápež hovoril?“ - „Mne to hovoril“. Každý, ktokoľvek by to bol, nech si povie: „Mne to hovoril“.

A pozývam vás pomodliť sa k nášmu spoločnému Otcovi, všetci spolu, každý vo svojej reči: Otče náš...

(Preklad: Slovenská redakcia VR)