Homília Svätého Otca v paraguajskej mariánskej svätyni Caacupé

Vatikán 11. júla – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri eucharistickom slávení v paraguajskej národnej mariánskej svätyni Caacupé, bazilike zasvätenej Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie, s formulárom votívnej mariánskej omše a čítaniami Gn 3,9-15,20 a Lk 1,28.

Byť tu spolu s vami znamená cítiť sa ako doma, pri nohách našej Matky. Pri nohách našej Matky, Panny Márie zázrakov v Caacupé. V tejto svätyni sa my, synovia a dcéry, stretávame s našou Matkou a spoločne si pripomíname, že sme bratia. Je to miesto sviatku, stretnutia a rodiny. Prichádzame, aby sme predostreli naše potreby, prichádzame ďakovať, prosiť o odpustenie a začať nanovo. Koľko krstov, koľko kňazských a rehoľných povolaní, koľko zásnub a manželstiev sa zrodilo pri nohách našej Matky! Koľko sĺz a lúčení! Prichádzajme vždy s tým, čo tvorí náš život, pretože tu sme doma a najlepšie z toho je vedomie, že je tu niekto, kto nás očakáva.

Prišli sme ako mnohokrát predtým, pretože chceme obnoviť svoje sily, aby sme prežívali radosť evanjelia.

Ako neuznať, že táto svätyňa je podstatnou súčasťou paraguajského ľudu, vašou súčasťou. Takto to cítite, takto sa modlíte a spievate: «V tvojom Edene v Caacupé je tvoj ľud, čistá Panna, ktorý ti prináša svoju lásku a vieru». A dnes sme tu ako Boží ľud, sme tu ako Boží ľud pri nohách našej Matky, aby sme jej priniesli našu lásku a našu vieru.

V evanjeliu sme práve počuli zvestovanie anjela Márii, ktorý jej hovorí: «Raduj sa plná milosti, Pán je s tebou». Raduj sa, Mária, raduj sa. Pred týmto pozdravom zneistela a pýtala sa, čo znamená. Nerozumela veľmi tomu, čo sa dialo. Ale pochopila, že prichádza od Boha a odpovedala «áno». Áno na Boží sen, áno na Boží plán, áno Božej vôli.

Také «áno», ktoré, ako vieme, nebolo vôbec jednoduché uskutočňovať v živote. Také «áno», ktoré jej neprinieslo privilégiá či pocty, ale ako jej povedal Simeon vo svojom proroctve: «A tvoju dušu prenikne meč» (Lk 2,35). Nuž, a ako ju prebodol! Preto ju tak veľmi milujeme a nachádzame v nej pravú Matku, ktorá nám pomáha udržiavať živú vieru a nádej uprostred komplikovaných situácií. Nasledujúc Simeonovo proroctvo bude pre nás dobré, ak v krátkosti prejdeme ťažkými chvíľami Máriinho života.   

1. Prvá: Ježišovo narodenie. «Nebolo pre nich miesta» (Lk 2,7). Nemali dom, príbytok, v ktorom by prichýlili svoje dieťa. Nebolo miesto, kde by mohlo prísť na svet. A ani blízku rodinu tam nemali, boli sami. Jediným miestom k dispozícii bola maštaľ pre zvieratá. A v jej pamäti istotne zaznievali slová anjela: «Raduj sa, Mária, Pán je s tebou». Bola by sa mohla v duchu spytovať: Kde je teraz?

2. Druhá chvíľa: Útek do Egypta. Museli odísť, ísť do vyhnanstva. Tam nielenže nemali miesto ani rodinu, ale dokonca aj ich život bol v nebezpečenstve. Museli sa vydať na cestu do cudzej krajiny. Stali sa vysťahovalcami pre nenásytnosť a lakomosť kráľa. A tam by sa tiež bola mohla pýtať: Kde je to, čo mi povedal anjel?

3. Tretia chvíľa: Smrť na kríži. Nejestvuje ťažšia situácia pre žiadnu matku, ako byť pri smrti svojho dieťaťa. Sú to srdcervúce chvíle. A hľa, vidíme Máriu pri nohách kríža, pevnú, nesklátenú, ako sprevádza svojho Syna až po hranice smrti, a to smrti na kríži. A tam by sa tiež bola mohla pýtať: Kde je to, čo mi povedal anjel? Potom ju vidíme ako udržiava učeníkov jednotných a podporuje ich.

Kontemplujeme jej život a cítime sa pochopení, porozumení. Môžeme si sadnúť a modliť sa našimi bežnými slovami pred celým radom udalostí, ktoré denne prežívame. Môžeme sa stotožniť v mnohých situáciách s jej životom. Vyrozprávať jej našu realitu, pretože ona jej rozumie.

Ona je žena viery, Matka Cirkvi, ona uverila. Jej život je svedectvom, že Boh nesklame, že Boh neopustí svoj ľud aj keď prídu chvíle či udalosti, v ktorých sa zdá, akoby tu nebol. Ona bola prvá učeníčka, ktorá sprevádzala svojho Syna a podopierala nádej apoštolov v ťažkých momentoch. Boli zamknutí na neviem koľko zámkov, od strachu, vo večeradle. Ona bola pozorná žena, ktorá vedela povedať – keď sa zdalo, že sa radostná oslava bude musieť skončiť – «Nemajú vína» (Jn 2,3). Bola žena, ktorá dokázala ísť k príbuznej Alžbete a pobudnúť s ňou «asi tri mesiace» (Lk 1,56), aby nebola samotná počas pôrodu. Toto je naša Matka, takáto dobrá, takáto veľkodušná, takáto sprevádzajúca nás v našom živote. 

A toto všetko poznáme z evanjelia, ale vieme aj to, že v tejto zemi nám Matka stála po boku v toľkých ťažkých situáciách. Táto svätyňa stráži, starostlivo uchováva pamäť ľudu, ktorý vie, že Mária je Matka, a že bola a zostáva pri svojich deťoch.

Bola a zostáva v našich nemocniciach, v našich školách, v našich domovoch. Bola a zostáva s nami v práci aj na ceste. Bola a zostáva pri prestretom stole každého domova. Bola a zostáva pri utváraní vlasti, vytvárajúc z nás jeden národ. Vždy ticho a diskrétne prítomná. Pri pohľade na jej podobizeň, obrázok či medailu. A v znamení ruženca vieme, že nie sme sami, že ona nás sprevádza.

A prečo? Pretože Mária jednoducho chcela vždy zostať uprostred svojho ľudu, so svojimi deťmi, so svojou rodinou. Nasledovala Ježiša vždy zo strany zástupu. Ako dobrá matka, neopustila svojich, ale naopak, bola vždy tam, kde ju nejaký syn, nejaké dieťa mohlo potrebovať. A to iba preto, že je Matka. 

Matka, ktorá sa naučila načúvať a žiť uprostred toľkých ťažkostí vďaka tomuto: «Neboj sa», «Pán je s tebou» (Lk 1,30.28). Matka, ktorá nám neprestáva opakovať: «Urobte čokoľvek vám povie» (Jn 2,5). Jej pozvanie je ustavičné a vytrvalé: «Urobte čokoľvek vám povie». Nemá svoj vlastný program, neprichádza nám povedať nič nové, ba viac, páči sa jej zostať ticho, ibaže svojou vierou sprevádza našu vieru. 

A vy to viete, zakúsili ste to, čo spoločne zdieľame. Vy a všetci Paraguajčania máte živú pamäť, máte živú pamäť národa, ktorý vo vlastnom tele sprítomnil tieto slová evanjelia. A osobitne by som chcel poukázať na vás, paraguajské ženy a matky, ktoré ste s veľkou odvahou a odriekaním dokázali pozdvihnúť krajinu, zničenú, upadnutú a poníženú zločinnou vojnou.

Vy máte pamäť, vy máte genetické dedičstvo tých, ktoré znovu vybudovali život, vieru a dôstojnosť vášho ľudu, spolu s Máriou. Prežili ste ťažké, preťažké situácie, ktoré podľa všeobecnej logiky protirečia každej viere. Vy, namiesto toho, pobádané a podporené Máriou, ste naďalej verili, «dúfajúc proti všetkej nádeji» (porov. Rim 4,18). A keď sa zdalo, že všetko sa rúca, spolu s Máriou ste hovorili: Nebojme sa, Pán je s nami, je s naším ľudom, s našimi rodinami, urobíme všetko, čo nám povie. A tam ste našli včera a aj dnes nachádzate silu zabrániť tomu, aby táto zem upadla do zmätku. Nech Boh žehná túto húževnatosť, nech Boh žehná a posilňuje vašu vieru, nech Boh žehná paraguajskú ženu, najslávnejšiu v Amerike.  

Ako ľud sme prišli do nášho domu, do domu paraguajskej vlasti, aby sme znova počuli tie slová, ktoré nám tak dobre robia: «Raduj sa, Pán je s tebou». Je to naliehanie, aby sme nestratili pamäť, nestratiť korene, mnohé svedectvá, ktoré ste dostali od veriaceho ľudu, keď bol v ohrození počas svojich bojov. Viera, ktorá sa premenila na život, život, ktorý sa stal nádejou a nádej, ktorá nás vedie k napredovaniu v láske. Áno, Ježišovým spôsobom napredujte v láske. Vy buďte nositeľmi tejto viery, tohto života, tejto nádeje. Vy Paraguajčania, buďte budovateľmi tohto dneška i zajtrajška. 

Obracajúc znovu pohľad na obraz Márie vás pozývam, aby sme spoločne vyslovili: «V tvojom Edene v Caacupé je tvoj ľud, čistá Panna, ktorý ti prináša svoju lásku a vieru» - všetci spolu. [Celé zhromaždenie opakuje.] Oroduj za nás, svätá Božia Matka, aby sme boli hodní prijať prisľúbenia a milosti nášho Pána, Ježiša Krista. Amen.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)