2015-07-10 21:30:00

Pápež v Santa Cruz podporil ľudové hnutia: Potrebujeme a chceme zmenu


Vatikán/Bolívia 10. júla – Prinášame vybrané časti príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol na Druhom svetovom stretnutí ľudových hnutí dňa 9. júla 2015 v Santa Cruz de la Sierra v Bolívii, v priestoroch Expo Feria.

Bratia a sestry, dobrý večer. Pred niekoľkými mesiacmi sme sa stretli v Ríme a mám živo v pamäti toto naše prvé stretnutie. Mám radosť, že sa znovu stretávame v diskusii o lepších cestách na prekonanie vážnych situácií nespravodlivosti, ktorou trpia vylúčení na celom svete. Ďakujem pánovi Evovi Moralesovi za sprevádzanie tohto stretnutia s toľkým odhodlaním.

Vtedy v Ríme som cítil niečo veľmi pekné: bratstvo, odhodlanosť, nasadenie, smäd po spravodlivosti.  Dnes v Santa Cruz de la Sierra  je to opäť rovnako. Ďakujem vám za to. Viem aj od kardinála Turksona, predsedu Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, že sa v Cirkvi mnohí cítia byť zvlášť blízkymi ľudovým hnutiam. Mám veľkú radosť vidieť ako má Cirkev dvere otvorené pre všetkých vás, zapája sa, sprevádza a systematicky vyvíja v každej diecéze v každej Komisii pre spravodlivosť a pokoj skutočnú, sústavnú a angažovanú spoluprácu s ľudovými hnutiami. Pozývam vás všetkých, biskupi, kňazi a laici, spolu so sociálnymi organizáciami periférií miest a vidieka, prehlbovať toto stretnutie.

Boh nám umožnil, že sa dnes znova vidíme. Biblia nám pripomína, že Boh načúva volaniu svojho ľudu a aj ja túžim spojiť môj hlas s vaším za tie slávne „tri T“: zem, domov a prácu [tierra, techo, trabajo]. Povedal som už a opakujem to znova: sú to posvätné práva. Stoja za to a oplatí sa za ne bojovať. Nech je výkrik vylúčených počuť v Latinskej Amerike i na celom svete.

V prvom rade, po prvé: začnime priznaním, že potrebujeme zmenu. Presnejšie, aby nedošlo k nedorozumeniu, budem hovoriť o problémoch, ktoré sú spoločné všetkým Latinskoameričanom, a vo všeobecnosti aj celému ľudstvu. Problémy, ktoré sú celosvetového formátu a ktoré žiadny štát nedokáže vyriešiť sám od seba. Po tomto vysvetlení navrhujem, aby sme si položili nasledujúce otázky:

- Vieme si uznať, so serióznosťou, že veci nejdú správnym smerom vo svete, v ktorom je toľko obyvateľov bez pôdy, mnohé rodiny bez domova, mnohí pracujúci ľudia bez práv a toľkí bolestne zranení v ich dôstojnosti?   

- Uznávame, že veci nejdú správne, keď prepukajú mnohé nezmyselné vojny a v našich štvrtiach narastá bratovražedné násilie? Vieme si priznať, že veci nejdú správnym smerom, keď pôda, voda, vzduch a všetky stvorenia sú v neprestajnom nebezpečenstve ohrozenia? Nuž, ak to uznávame, vyslovme bez strachu, že potrebujeme a chceme zmenu.

Vo vašich listoch a počas našich stretnutí ste ma informovali o mnohých vylučovaniach a nespravodlivostiach podstupovaných v každej pracovnej činnosti, na každom sídlisku, v každej oblasti. Sú rôznorodé a mnohé, tak ako sú rôzne a početné spôsoby, ako im čeliť. Je tu neviditeľná niť, ktorá navzájom spája každé z týchto vylúčení: nie sú izolované, sú spojené neviditeľnou niťou. Dokážeme ju rozpoznať? Nejde tu totiž o izolované problémy. Pýtam sa, či si dokážeme priznať, že tieto deštruktívne skutočnosti zodpovedajú určitému systému, ktorý sa stal celosvetovým, globálnym. Vieme si priznať, že tento systém priniesol so sebou logiku zisku za každú cenu, bez uvažovania nad sociálnym vylúčením či ničením prírody?

Ak je to tak, potom nalieham, aby sme to vyslovili bez strachu: chceme zmenu, ozajstnú zmenu, zmenu štruktúr. Tento systém už viac nie je udržateľný, je neúnosný pre roľníkov, pracujúcich ľudí, obce, krajiny... A neznesie ho viac ani Zem, „sestra Matka Zem“, ako hovorieval sv. František.

Chceme zmenu v našich životoch, na našich sídliskách, v našich zárobkoch, v našej najbližšej realite; a tiež zmenu, ktorá sa bude týkať celého sveta, pretože celosvetová vzájomná podmienenosť si vyžaduje globálne odpovede na miestne problémy. Globalizácia nádeje, ktorá sa rodí z národov a rastie medzi chudobnými, musí zaujať miesto tejto globalizácie vylučovania a ľahostajnosti!

Chcel by som dnes spolu s vami uvažovať nad zmenou, ktorú chceme a potrebujeme. Vy viete, že nedávno som písal o problémoch klimatických zmien. Teraz však chcem hovoriť o zmene v inom zmysle. O zmene pozitívnej, o zmene, ktorá nám urobí dobre, o zmene – možno tak povedať – vykupujúcej. Pretože to potrebujeme. Viem, že vám ide o zmenu, a nielen vám: pri rozličných stretnutiach, na rozličných cestách som zakúsil, že tu je očakávanie, intenzívne hľadanie a prahnutie po zmene, vo všetkých národoch sveta. A aj vo vnútri tej menšiny, stále sa zužujúcej, ktorá sa nazdáva, že tento systém jej prospieva, vládne nespokojnosť a osobitne smútok. Mnohí dúfajú, v zmenu, ktorá by nás oslobodila od tohto individualistického smútku, ktorý zotročuje.        

Čas, bratia a sestry, zdá sa, akoby čas dosahoval koniec svojho behu; nestačilo nám bojovať medzi sebou, no došli sme až k tomu, že prejavujeme zlosť voči vlastnému domu. Dnes vedecká komunita prijíma to, čo už dávno odsúdili tí, čo sú ponížení, že sa spôsobujú neraz nezvratné škody na ekosystéme. Je nimi postihnutá zem, spoločenstvá, ľudia, a to takmer barbarským spôsobom. A po toľkej bolesti, smrti a ničení je cítiť zápach toho, čo Bazil Cézarejský nazýval «diablovým trusom». Tá bezuzdná žiadostivosť po peniazoch, ktorá vládne. To je ten «diablov trus». Služba spoločnému dobru sa odsúva na druhé miesto. Keď sa kapitál stane modlou a riadi rozhodnutia ľudí, keď chamtivosť po peniazoch kontroluje celý sociálnoekonomický systém, ruinuje spoločnosť, škodí človeku, zotročuje ho, ničí bratstvo medzi ľuďmi, ženie národ proti národu a ako vidíme, ohrozuje aj tento náš spoločný dom, sestru a matku Zem.

(...)

Čo môžem urobiť ja, ktorý zbieram kartóny, prehrabávam sa vo veciach, zbieram odpadky, či spracovávam druhotné suroviny pred takými veľkými problémami, ak si stova zarobím na živobytie? Čo môžem robiť ja, remeselník, pouličný predavač, nosič, robotník prepustený z práce, ak nemám ani len práva pracujúcich? Čo môžem robiť ja, roľníčka, človek v domácnosti, rybár, ak len sotva-sotva dokážem odolávať tlaku veľkých podnikov? Čo môžem urobiť z mojej osady, z môjho domu, z mojej štvrte, z môjho hospodárstva, keď som denne diskriminovaný a vytláčaný na okraj?  Čo môže urobiť tento študent, tento mladý človek, tento vojak, tento misionár, ktorý chodí po sídliskách a miestach so srdcom plným snov, avšak s takmer žiadnym riešením na moje problémy? Mnoho! Môžete vykonať mnoho. Vy, najponíženejší, využívaní, chudobní, vylúčení, môžete urobiť veľa a robíte veľa. Osmelím sa povedať, že budúcnosť ľudstva je z väčšej časti vo vašich rukách, vo vašej schopnosti organizovať a napomáhať tvorivé alternatívy dennej snahy o tri «T» (práca, dom zem) a tiež aj vo vašej aktívnej účasti vo veľkých transformačných národných, oblastných a celosvetových procesoch. Nepodceňujte sa!

(...)

Vy ste zasievačmi premeny. Nech vám Boh udelí odvahu, radosť, vytrvalosť a nadšenie pokračovať v zasievaní! Buďte si istí, že skôr či neskôr uzrieme ovocie. Vedúcich predstaviteľov prosím: buďte tvoriví a nikdy nestraťte schopnosť byť blízkymi. Pretože otec lži sa vie zmocniť vznešených slov, predostierať intelektuálne módne výstrelky a zaujať ideologické pózy, no keď vy postavíte solídne základy na ozajstných požiadavkách a na živej skúsenosti vašich bratov, roľníkov, ľudí v domácnosti, robotníkov prepustených z práce a rodín vytlačených na okraj, istotne nepochybíte.  

Cirkev nemôže a nesmie byť odcudzená tomuto procesu pri ohlasovaní evanjelia. Mnohí kňazi a pastorační pracovníci vynakladajú nesmierne úsilie pri sprevádzaní a podporovaní vylúčených po celom svete, po boku kooperatív, napomáhaním podnikania, budovaním príbytkov, obetavou prácou v oblasti zdravotníctva, športu a výchovy. Som presvedčený, že ohľaduplná spolupráca s ľudovými hnutiami môže umocniť tieto snahy a posilniť procesy premeny.  

(…)

Chcel by som ešte predostrieť tri veľké úlohy, ktoré si vyžadujú rozhodnú podporu všetkých ľudových hnutí:

Prvou úlohou je vložiť ekonomiku do služby národom: ľudia a príroda nemôžu byť postavení do služby peniazom. Povedzme NIE takej ekonomike, ktorá vylučuje a neprávosti, v ktorej peniaze panujú namiesto toho, aby slúžili. Taká ekonomika vyraďuje. Taká ekonomika zabíja. Taká ekonomika ničí Matku Zem.  

Ekonomika by nemala byť nástrojom hromadenia, ale dobrého spravovania spoločného domu. To znamená žiarlivo strážiť dom a primerane rozdeľovať dobrá medzi všetkých. Jej cieľom je nielen zaistenie obživy či «dôstojné prežitie». Aj keby to bol každopádne veľký pokrok pri zaručovaní prístupu k «trom T», za ktoré bojujete. Ekonomika vskutku spoločenská, nazval by som ju ekonomikou kresťansky inšpirovanou, musí národom zaručovať dôstojnosť a «prospech bez toho, aby vylučovala nejaké dobro» (Ján XXIII., Encyklika Mater et Magistra [15. mája  1961], 3: AAS 53 (1961), 402). To v sebe zahŕňa «tri T», ale aj prístup k vzdelávaniu, zdravotníckej starostlivosti, umeniu a kultúre, spoločenskej komunikácii, k športu a oddychu. Spravodlivá ekonomika musí vytvoriť také podmienky, aby sa každý človek mohol tešiť bezstarostnému detstvu, aby smel rozvinúť svoje talenty v mladosti, pracovať s plnými právami počas produktívneho veku a prežívať dôstojný dôchodok v starobe. Ide o ekonomiku, v ktorej človek v súlade s prírodou zostavuje celkový systém produkcie a distribúcie, až kým sa schopnosti a požiadavky každého primerane nevyjadria v spoločenskom rozmere. Vy, a tiež aj iné národy, vyjadrujete túto túžbu jednoduchým a pekným spôsobom: «dobre žiť».   

Takáto ekonomika nie je iba žiaduca a nevyhnutná, ale aj možná. Nie je to utópia ani fantázia. Je to načisto realistická perspektíva. Môžeme tak učiniť. Prístupné zdroje vo svete, plody medzigeneračnej práce národov a darov stvorenia, sú viac ako dostatočné pre celkový rozvoj «každého človeka a celého človeka» (Pavol VI., Enc. Populorum progressio [26. marca 1967], 14; AAS 59 (1967), 264). Problém tkvie však inde. Existuje určitý systém s inými cieľmi. Taký systém, ktorý maximálne a nezodpovedným spôsobom zrýchľuje reprodukčné rytmy, umelo rozmnožuje v priemysle a poľhospodárstve také metódy, ktoré škodia Matke Zemi v mene «produktivity» a neprestajne odopiera miliardám našich bratov najzákladnejšie ekonomické, soločenské a kultúrne práva. Tento systém útočí na Ježišov plán.    

(…)

Druhá úloha je zjednotiť naše národy na ceste pokoja a spravodlivosti. Národy vo svete chcú byť strojcami vlastného údelu. Chcú v mieri prejsť svojou cestou v ústrety spravodlivosti. Nechcú takú ochranu a také zasahovanie do ich záležitostí, v ktorých si mocnejší podrobí slabšieho. Žiadajú si, aby ich kultúra, reč, spoločenské procesy a náboženské tradície boli rešpektované. Nijaká ustanovená moc nemá právo na to, aby obmedzovala chudobné krajiny plným uplatňovaním vlastnej zvrchovanosti, a keď sa toto deje, sme svedkami nových foriem kolonializmu, ktoré vážne ohrozujú možnosti pokoja a spravodlivosti, pretože «pokoj sa nezakladá iba na rešpektovaní ľudských práv, ale aj na rešpektovaní práv národov, osobitne na práve na nezávislosť» (Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj, Kompendium Sociálnej náuky Cirkvi, 157).    

Národy Latinskej Ameriky bolestne zrodili vlastnú politickú nezávislosť a odvtedy už takmer dvesto rokov prežívajú dramatické dejiny plné protirečení v snahe o nezávislosť úplnú.

Počas týchto uplynulých rokov sa po toľkých nedorozumeniach medzi mnohými národmi Latinskej Ameriky rozvinulo bratstvo. Vlády tejto obasti spojili sily, aby zaistili rešpektovanie ich vlastnej zvrchovanosti, zvrchovanosti každej krajiny i tohto územia v jeho komplexnosti a to takým pekným spôsobom, že ho podľa vzoru našich predkov nazývajú «Veľká vlasť». Žiadam vás, bratia a sestry z ľudových hnutí, aby ste sa starali o túto jednotu a umožňovali jej vzrast. Udržiavať ju proti každému pokusu o rozdelenie je nevyhnutné preto, aby sa táto oblasť mohla rozvíjať v pokoji a spravodlivosti.

(…)
Povedzme NIE starým aj novým formám kolonializmu. Povedzme ÁNO stretnutiu národov a kultúr. Blahoslavení tí, ktorí pracujú pre pokoj.

Tu sa chcem pristaviť pri jednej dôležitej otázke, pretože niekto by v dobrom mohol povedať, že «keď Pápež hovorí o kolonializme, zabúda na isté zásahy Cirkvi». Poviem vám s bolesťou v srdci: mnoho ťažkých hriechov bolo spáchaných proti pôvodným obyvateľom Latinskej Ameriky v Božom mene. Uznali to moji predchodcovia, vyslovila to Konferencia biskupov Latinskej Ameriky a Karibiku (CELAM) a chcem to povedať aj ja. Ako sv. Ján Pavol II., žiadam, aby si Cirkev «kľakla pred Bohom a prosila odpustenie za minulé i prítomné hriechy svojich dietok» (porov. Bula Incarnationis mysterium [29. novembra 1998], 11: AAS 91 [1999], 140). A túžim vám povedať, a chcel by som byť veľmi zrozumiteľný, tak ako sv. Ján Pavol II.: pokorne prosím o odpustenie nie iba za urážky zo strany Cirkvi, ale aj za zločiny spáchané na domorodých národoch počas takzvaného dobývania Ameriky.    

Žiadam tiež všetkých, veriacich i neveriacich, aby si spomenuli na mnohých biskupov, kňazov a laikov, ktorí ohlasovali a ohlasujú Ježišovu dobrú zvesť s odvahou, miernosťou, rešpektom a pokojom, ktorí počas svojho života zanechali mnohé dojemné diela napomáhajúce pokrok človeka a lásky, mnohokrát po boku domorodého obyvateľstva a sprevádzali ľudové hnutia až po mučeníctvo. Cirkev, jej synovia a dcéry, sú súčasťou identity národov Latinskej Ameriky. Identity, v ktorej, tu či v iných krajinách, sú niektoré prejavy moci určené na zánik, a to zavše preto, lebo naša viere je revolučná, pretože je výzvou pre tyranstvo modly peňazí. Dnes s hrôzou hľadíme na to, ako sú na Blízkom východe a v iných častiach sveta prenasledovaní, mučení a zavraždení mnohí naši bratia pre ich vieru v Ježiša. Musíme odmietnuť aj toto: v tejto «rozkúskovanej» tretej svetovej vojne, ktorú prežívame, prebieha určitý druh genocídy, ktorá sa musí zastaviť.  

(…)

Tretia úloha, azda najdôležitejšia, ktorej sa máme dnes zhostiť, je brániť Matku Zem.

Tento spoločný dom nás všetkých je plienený, devastovaný a beztrestne pokorovaný. Zbabelosť pri jej obrane je ťažký hriech. So vzrastajúcim sklamaním pozorujeme, že sa uskutočňuje jeden medzinárodný summit za druhým, no bez akéhokoľvek dôležitého výsledku. Je tu jasná, presná a neodkladná etická požiadavka konať, ktorá však nie je uspokojená. Nie je možné súhlasiť s niektorými záujmami – ktoré sú globálne, no nie univerzálne – ktoré by sa vnucovali a stavali štáty a medzinárodné organizácie do takej pozície, aby naďalej ničili stvorenie. Národy a ľudové hnutia sú povolané, aby umožnili zaznieť svojmu hlasu, aby sa zmobilizovali a vyžadovali – pokojne a húževnato – urýchlené prijatie primeraných opatrení. Prosím vás v Božom mene, aby ste bránili Matku Zem. O tejto veci som sa patrične vyjadril v Encyklike Laudato si´.    

Na záver by som chcel ešte raz povedať: budúcnosť ľudstva nie je iba v rukách veľkých lídrov, mocností a elít. Je najmä v rukách národov; v ich schopnosti zorganizovať sa, a tiež v ich rukách, ktoré s pokorou a presvedčením zavlažujú tento proces. Ja vás v tom sprevádzam. Vyslovme spoločne zo srdca: žiadna rodina bez domova, žiadny roľník bez pôdy, žiadny robotník bez práv, žiadny národ bez zvrchovanosti, žiadny človek bez dôstojnosti, žiadne dieťa bez detstva, žiadny mladý človek bez možností, žiadny senior bez úctvyhodnej staroby. Napredujte vo vašom boji a prosím, veľmi sa starajte o Matku Zem. Modlím sa za vás, modlím sa s vami a prosím Boha, nášho Otca, aby vás sprevádzal a požehnával; nech vás napĺňa svojou láskou a chráni na ceste, nech vám dá v hojnosti tej sily, ktorá nás udržiava na nohách: tou silou je nádej, nádej, ktorá nesklame. Ďakujem. A prosím vás, modlite sa za mňa.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)








All the contents on this site are copyrighted ©.