Svätý Otec na pôde Pápežskej katolíckej univerzity Ekvádoru

Vatikán/Ekvádor 8. júla – V utorok 7. júla popoludní zavítal pápež František do moderného komplexu Pápežskej katolíckej univerzity Ekvádoru. Univerzite, ktorá bola založená v roku 1946 a zverená do správy jezuitom, udelil v roku 1963 pápež Ján XXIII. prívlastok „pápežská“. Dnes má 14 fakúlt a inštitútov a okolo 30-tisíc študentov. Jej sídlo je v hlavnom meste Quito.

Krátko po 16. hodine miestneho času sa na priestrannom nádvorí začal program stretnutia Svätého Otca so „svetom školstva a univerzity“. Farebné pršiplášte prítomných dávali najavo, že ešte pred príchodom pápeža sa vyskytli spŕšky dažďa. Po príhovore Mons. Espinozu Mateusa, biskupa zodpovedného v rámci Konferencie biskupov Ekvádoru za oblasť katolíckeho školstva a kultúry, zazneli tri svedectvá o význame duchovného rozmeru  vo výchove a vzdelávaní a o cieľoch katolíckych vzdelávacích inštitúcií. Predniesli ich postupne vysokoškolská študentka, učiteľka z katolíckej školy a rektor jednej z ekvádorských univerzít, Univerzity Cuenca. Svätému Otcovi symbolicky podarovali malú sošku patróna katolíckej výchovy v Ekvádore, ktorým je sv. Miguel Febres Cordero (1854-1910) z rehole Školských bratov. Pápež František predniesol aj krátku modlitbu na orodovanie tohto svätca. Stretnutie s niekoľkotisícovou účasťou malo charakter modlitby a uvažovania. Po čítaní z Lukášovho evanjelia, konkrétne úryvku Ježišovho podobenstva o rozsievačovi, sa prihovoril Svätý Otec. Učiteľom a študentom položil viacero otázok o cieľoch štúdia, pričom sa sústredil na požiadavku formovania mladej generácie k zodpovednosti za človeka i prírodu. 

Plné znenie príhovoru pápeža Františka na pôde univerzity

Bratia v biskupskej službe, pán rektor, ctené autority, drahí profesori a študenti, drahí priatelia!

Veľmi sa teším, že som dnes popoludní spolu s vami na pôde tejto Pápežskej univerzity v Ekvádore, ktorá už takmer sedemdesiat rokov vykonáva a sprítomňuje prospešné poslanie Cirkvi v službe mužom a ženám krajiny. Ďakujem vám za vrelé slová, ktorými ste ma privítali a predniesli mi starosti a nádeje, ktoré sa vo vás vynárajú, keď stojíte pred osobnou výzvou vzdelávania. (Ale vidím že sú na obzore nejaké mračná, dúfam, že nepríde búrka a ďalšie mrholenie...)

V evanjeliu sme počuli ako Ježiš, Učiteľ, vyučoval zástupy a malú skupinu učeníkov, prispôsobiac sa ich schopnosti chápania. Robil tak vďaka podobenstvám, ako v tom o rozsievačovi (Lk 8,4-15), takým spôsobom, aby všetci mohli porozumieť. Ježiš sa nesnažil «tváriť učene». Naopak, chce zasiahnuť srdce človeka, jeho intelekt, jeho život, aby tento priniesol úrodu.

Podobenstvo o rozsievačovi nám rozpráva o obrábaní. Naznačuje nám druhy pôdy, druhy semien, druhy plodov a vzťah, ktorý sa medzi nimi utvára. Už od Knihy Genezis, sa Boh obracia na človeka s týmto pozvaním: obrábať a chrániť (porov. Gn 2,15).   

Nedáva mu iba život, dáva mu aj zem a stvorenie. Nedáva mu iba spoločníčku a nekonečné možnosti. Dáva mu aj pozvanie, dáva mu poslanie. Pozýva ho, aby mal účasť na jeho stvoriteľskom diele a hovorí mu: obrábaj! Zverujem ti semená, pôdu, vodu, slnko, dávam ti ruky tvoje i ruky tvojich bratov. To všetko je aj tvoje. Je to dar a ponuka. Nie je to niečo, čo sme dosiahli alebo kúpili. Predchádza nás to a zostane to aj po nás.

Je to dar od Boha, aby sme si ho, s jeho pomocou, osvojili. Boh nechce stvorenie pre seba, aby hľadel na seba samého. Práve naopak. Stvorenie je dar, o ktorý sa treba deliť. Je priestor, ktorý nám dáva Boh, aby ho spolu s nami vybudoval, aby vybudoval naše «my». Svet, dejiny, čas sú miestom, kam ideme vybudovať naše «my» s Bohom, «my» s druhými, «my» so zemou. Náš život v sebe neprestajne skrýva toto pozvanie, pozvanie viac-menej vedomé, ktoré pretrvá navždy.   

Všimnime si však istú osobitosť. V rozprávaní z Knihy Genezis, spolu so slovom «obrábať» zaznieva bezprostredne ďalšie slovo «chrániť», starať sa. Pochopenie jedného slova vychádza z chápania tohto druhého. Idú spolu ruka v ruke. Neobrába ten, kto sa nestará a nestará sa ten, kto neobrába.  

Nie sme pozvaní iba k tomu, aby sme mali účasť na stvoriteľskom diele tým, že ho budeme obrábať, umožňovať mu rásť a rozvíjať sa, ale aj k tomu, aby sme sa oň starali, zachovávali ho a chránili. Dnes sa k nám táto výzva mocne prihovára. Nie ako jednoduché odporúčanie, ale ako požiadavka, ktorá sa vynára kvôli «zlu, ktoré mu spôsobujeme nezodpovedným používaním a poškodzovaním dobier, ktoré Boh doňho vložil. Rástli sme v domnienke, že sme jeho vlastníci a páni, ktorí majú oprávnenie na to, aby ho plienili... práve preto medzi chudobných, ktorí sú najopustenejší a s ktorými sa najhoršie zaobchádza dnes vo svete, patrí naša utláčaná a zdevastovaná zem» (Laudato si´, 2).

Jestvuje vzťah medzi naším životom a životom našej matky zeme. Medzi našou existenciou a darom, ktorý nám dal Boh. «Životné prostredie človeka a prírodné životné prostredie sa spoločne degradujú, a nebudeme môcť primerane čeliť zhoršovaniu životného prostredia, ak nebudeme pozorní voči príčinám, ktoré sú v úzkom vzťahu s úpadkom človeka i spoločnosti» (tamže, 48). No tak ako hovoríme, že «sa degradujú», zároveň môžeme povedať, že «sa podporujú a môžu sa premieňať». Je to vzťah, ktorý v sebe nesie možnosť otvorenosti, premeny, života, ako aj skazy a smrti.

Jedno je isté: nemôžeme sa obracať chrbtom k našej realite, k našim bratom a našej matke zemi. Nesmieme si dovoliť ignorovať to, čo sa deje navôkol, akoby určité situácie nejestovali alebo nemali s našou realitou nič spoločné. Nie je nám dovolené, ba nie je to ani humánne, pristúpiť na pravidlá hry kultúry vyraďovania.

Opäť mocne zaznieva táto Božia otázka adresovaná Kainovi: «Kde je tvoj brat?». Pýtam sa, či aj naša odpoveď bude: «Či som ja strážcom svojho brata?» (Gn 4,9). Žijem v Ríme, v zime je chladno, a stane sa, že neďaleko Vatikánu nájdu nad ránom starca, ktorý zomrel od zimy. Nie je z toho správa v žiadnom z denníkov, v žiadnom z prehľadov dňa. Chudobný, ktorý zomrie od zimy a hladu dnes nepredstavuje správu, ale ak sa burzové ukazovatele v hlavných mestách sveta znížia o dva či tri body, robí to veľké svetové pobúrenie. Ja sa pýtam: Kde je tvoj brat? A prosím vás, aby ste si ešte raz každý z vás položili tú otázku, a aby ste ju kládli univerzite. Vám, Katolíckej univerzite: Kde je tvoj blížny?

V tomto univerzitnom kontexte by bolo prospešné, aby sme sa opýtali sami seba na naše vzdelávanie, hľadiac na naše vzdelanie, hľadiac na túto zem, ktorá volá k nebu. Naše školy sú liahňou, možnosťou, úrodnou pôdou, o ktorú sa máme starať, stimulovať ju a chrániť. Úrodná zem, smädná po živote. 

Pýtam sa spoločne s vami vychovávateľmi: bdiete nad vašimi študentami, aby ste v nich rozvinuli kritické, slobodné myslenie až do schopnosti postarať sa o dnešný svet? Také myslenie, ktoré dokáže nájsť nové odpovede na mnohé výzvy, ktoré dnes spoločnosť kladie ľudstvu? Dokážete ich povzbudiť, aby neprehliadali realitu, ktorá ich obklopuje, aby neboli nevšímaví k tým, čo prechádzajú okolo? Ste schopní podnecovať ich k tomu? Preto ich treba posielať von z posluchárne, ich myseľ musí vyjsť von z posluchárne, ich srdce musí vyjsť von. Aký priestor dostáva v univerzitných programoch a v rozličných oblastiach výchovnej činnosti život, ktorý nás obklopuje, s jeho otázkami, otáznikmi a problémami? Akým spôsobom vytvárame a ako sprevádzame konštruktívnu diskusiu, ktorá sa rodí z dialógu zameraného na ľudskejší svet? Dialóg: toto slovo ako most, toto slovo, ktoré vytvára most.

Je tu jedna reflexia, ktorá sa dotýka nás všetkých: rodín, škôl, učiteľov: Ako môžeme pomôcť našim mladým, aby nestotožňovali univerzitný diplom ako synonymum s vyšším spoločenským statusom, ako synonymum peňazí alebo spoločenskej prestíže? Nie sú to synonymá. Ako im pomáhame identifikovať túto prípravu s prejavom väčšej zodpovednosti za problémy dneška, vzhľadom na starostlivosť o najchudobnejších a v súvislosti s ochranou životného prostredia? 

A pri vás, drahí mladí, ktorí ste tu, prítomnosť a budúcnosť Ekvádoru – ste tí, ktorí majú vytvárať ruch, vy ste zárodkom premeny tejto spoločnosti – by som sa chcel opýtať: Viete, že toto obdobie štúdia nie je iba právom, ale aj privilégiom ktoré máte? Koľkí priatelia, známi či neznámi, by chceli byť na tomto mieste, no pre rôzne príčiny im to nie je umožnené. V akej miere nám naše štúdium napomáha a vedie nás k tomu, aby sme boli s nimi solidárni? Položte si tieto otázky, drahí mladí. 

Vzdelávacie spoločenstvá majú podstatnú, esenciálnu úlohu pri budovaní občianskej spoločnosti a vytváraní kultúry. Avšak nestačí analyzovať, opisovať realitu; je treba oživovať prostredia a miesta pravého a ozajstného bádania, diskusie, z ktorých sa zrodia alternatívy k jestvujúcim problémom, a to osobitne dnes. Je nevyhnutné ísť do konkrétnosti. 

Pred globalizáciou technokratického vzorca, ktorá sa usiluje uveriť tomu, «že každé nadobudnutie potenciálu by malo byť jednoducho pokrokom, vzrastom istoty, užitočnosti, blahobytu, životnej sily a plnosti hodnôt, akoby realita, dobro a pravda mali spontánne vyprýštiť zo samotnej moci technológie a ekonomiky» (Laudato si´, 105), sa dnes od vás, odo mňa, od všetkých nás žiada, aby sme sa s naliehavosťou zamysleli nad našou aktuálnou situáciou, skúmali ju a diskutovali o nej. A hovorím naliehavo, aby sme sa odhodlali premýšľať o tom, aký druh kultúry chceme či zamýšľame nie iba pre seba, ale aj pre naše deti a vnukov. Túto zem sme dostali ako dedičstvo a ako dar. Urobíme dobre, ak sa sami seba opýtame: akú ju chceme zanechať? Akú orientáciu, aký zmysel chceme dať životu? Pre aký cieľ sme sa narodili? Pre aký cieľ bojujeme a pracujeme? (tamže, 160). Kvôli čomu študujeme?

Jednotlivé iniciatívy sú vždy dobré a dôležité, no žiada sa od nás, aby sme urobili ďalší krok vpred: povzbudzujú nás, aby sme sa dívali na realitu vyvážene a nie útržkovito; aby sme si položili otázky, ktoré zahŕňajú nás všetkých od chvíle, «keď sú všetci medzi sebou navzájom prepojení vo vzťahoch» (tamže, 138). Nemáme právo sa vydeľovať.

Ako univerzitu, ako vzdelávacie inštitúcie, ako učiteľov a študentov nás život vyzýva, aby sme dali odpoveď na tieto dve otázky: Prečo nás potrebuje táto zem? Kde je tvoj brat?

Duch Svätý nech nás inšpiruje a sprevádza, pretože on nás povolal, pozval nás, dal nám príležitosť a zároveň aj zodpovednosť za to, aby sme zo seba vydali to najlepšie. Nech nám dá silu a svetlo, ktoré potrebujeme. Ten istý Duch Svätý sa v prvý deň stvorenia vznášal nad vodami, aby ich premenil a dal im život. Ten istý Duch dal učeníkom silu na Turíce. Ten istý Duch nás neopúšťa a stáva sa jedno s nami, aby sme našli nové spôsoby ako žiť. Nech je on naším sprievodcom a učiteľom na ceste. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)