Peter Dufka SJ: Rozlišovanie a duchovná samostatnosť

V cykle venovanom otázkam duchovného vedenia a sprevádzania sa P. Peter Dufka SJ tentoraz zameriava na predpoklady robenia správnych rozhodnutí. Hovorí o požiadavke samostatnosti, približuje postup rozlišovania podľa sv. Ignáca z Loyoly a pripomína úlohu duchovného sprievodcu.

V rámci našej rubriky sme v predchádzajúcom vysielaní poukázali  na to, že duchovné vedenie a sprevádzanie postupne smeruje k duchovnej samostatnosti. Prvým znakom tejto samostatnosti je sebapoznanie. Jej druhým znakom, ktorému sa chceme venovať dnes,  je duchovné rozlišovanie. Slovo rozlišovať pochádza z latinského slova discernere, čo znamená  oddeľovať, odlišovať jeden objekt od druhého. Rozlišovanie je proces, ktorý človeku umožňuje    vidieť bez zmätku a dvojznačnosti to, čo odlišuje jednotlivé objekty. Na to je potrebných niekoľko aspektov, s ktorými duchovne zrelá a samostatná osoba automaticky narába.

Prvým z nich je čas. Nakoľko to situácia dovoľuje, duchovne zrelá osoba sa nikdy nerozhoduje príliš rýchlo. Čím dôležitejší je problém, tým viac času potrebuje na jeho rozhodnutie. Rýchle a unáhlené rozhodnutia sú znakom duchovnej nesamostatnosti a niekedy i prítomnosti nepriateľa našej duše, ktorý sa usiluje vzbudiť dojem nedostatku času, a tak napomôcť chybnému rozhodnutiu. Pre každého zlodeja a podvodníka je čas nepriateľom, pretože hrá proti nemu. I  samotný diabol vie, že jeho možnosti konať zlo sú časovo limitované a niekedy jeho prítomnosť charakterizuje uponáhľanosť a nerozvážnosť.    

Druhým aspektom, s ktorým duchovne samostatná osoba narába, je poznávanie srdcom. Rozum je zriedka jediným nástrojom, ktorý pri rozhodovaní používa. Obyčajne sa radí  aj so svojím srdcom, aby si overila, či sa jej možné riešenie páči alebo nepáči. Srdce a pocit pri rozhodovaní má tiež svoje miesto a v mnohých prípadoch má  posledné slovo.  Na to, aby sme urobili rozhodnutie, ktoré je naozaj naše, musíme to, čo sme zistili svojím rozumom,  preskúmať i srdcom. Keď chceme svojím srdcom preskúmať vhodnosť toho, o čom sme racionálne rozhodli, je dobre nechať toto rozhodnutie na seba pôsobiť a sledovať, aké pocity vyvoláva.   Čím dlhšie zvažujem tento názor, tým lepší alebo horší pocit mám z neho.  

Tretím aspektom, ktorý charakterizuje duchovne samostatnú osobu, je sloboda. Nikdy nezabudnem, ako som ja prežíval obdobie rozhodovania ohľadom môjho vlastného povolania. Nevedel som si pri tomto rozlišovaní sám poradiť, a preto som sa obrátil na môjho spovedníka s  prosbou o radu.  Bol som presvedčený, že on ma pozná lepšie ako ja sám, a preto som bol rozhodnutý urobiť to, čo on povie. Na moje prekvapenie mi nepovedal ani áno, ani nie. Odporučil mi, aby som sa častejšie modlil za povolanie a uvidím sám, kde sa mi moje srdce kloní. Bola to pre mňa silná lekcia toho, že pri vážnych životných rozhodnutiach sa nikdy nemôžeme rozhodovať bez vnútornej slobody a nikto iný za nás nemôže rozhodnúť, ani naši najlepší priatelia či odborníci.  Na nich sa môžeme obrátiť len s prosbou o radu, avšak nemali by sme sa nechať nimi ovplyvniť do takej miery, že by sme stratili vnútornú slobodu. Znie to dosť prirodzene, no nie je to až také samozrejmé. Ide totiž  o oslobodenie sa od  podvedomých motivácií, ktoré neraz ovplyvňujú naše skutky bez nášho vedomia či súhlasu.

Skúsme si teraz v krátkosti všimnúť, čo o pravidlách rozlišovania hovorí sv. Ignác z Loyoly, ktorého kresťanská tradícia uznáva ako odborníka na rozlišovanie. Jeho metóda rozlišovania zahŕňa šesť bodov.

1. V prvom bode odporúča jasne si zadefinovať vec, o ktorej  chceme rozhodnúť. Môže ísť o nejaký ponúknutý úrad alebo funkciu, ktorú môžeme prijať alebo odmietnuť, alebo o hocičo iné, o čom máme rozhodnúť. Sv. Ignác odporúča  hneď od začiatku si vytvoriť jasný obraz o  podstate  našej voľby. Kým nám nie je jasný objekt našej voľby, nedozrel čas na rozlišovanie.

2. Druhým bodom pre sv. Ignáca je mať pred očami jasný cieľ, pre ktorý sme stvorení. Každá duchovne zrelá osoba by mala mať na zreteli dobro svojej duše a oslavu Božieho mena. Odporúča prekontrolovať našu indiferenciu. Výraz  indiferencia, ktorý by sa v modernom jazyku dal preložiť termínom vnútorná sloboda, znamená nebyť zotročený vnútornou príťažlivosťou k jednej z alternatív, ktoré nám v procese rozhodovania prídu na um. Človek  vo svojom vnútri obyčajne nie je dostatočne slobodný, pretože ho ovládajú vášne a zlé návyky. Moderná psychológia jasne hovorí o skrytých motívoch, ktoré majú na naše rozhodovanie veľký vplyv. Niektorí autori hovoria o závislosti na  príjemných pocitoch, ktoré nás vychyľujú z dráhy a oberajú o slobodu rozhodovania.

3. V treťom bode sv. Ignác odporúča modlitbu. Správne rozlišovanie nie je nikdy len intelektuálno-duševný výkon, ale je to predovšetkým prítomnosť Božieho svetla, ktoré osvetľuje skryté zákutia nejasnej budúcnosti. Máme prosiť Boha, aby nám vložil do duše to, čo máme robiť ohľadom predloženej veci. Koľko nešťastí korení v nesprávnom rozhodnutí, ku ktorému privádza čistá logika alebo sebectvom zatemnený rozum. Preto je v tomto bode silný akcent na modlitbu, ktorá napomáha rozhodnúť sa podľa Božej vôle.  

4. Štvrtý bod obsahuje racionálne uvažovanie. Po predchádzajúcich troch bodoch sa dostávame k samotnému diskurzívnemu uvažovaniu. Treba zvážiť, koľko výhod a osohu budeme mať, keď sa rozhodneme pre jednu z ponúkaných možností. Tu však treba dodať, že sv. Ignác nemá na zreteli výhody a osoh v  utilitaristickom a egocentrickom zmysle, ale ide o duchovný osoh. Treba podľa neho zvážiť i nevýhody a nebezpečenstvá pre dušu, ktoré by boli spojené s odmietnutím ponúkanej možnosti. Ktoré rozhodnutie ma otvorí smerom k službe Bohu a blížnym? Ktoré rozhodnutie bude nevýhodné a nebezpečné, pretože ma vedie k duchovnej skaze?

5. V piatom bode sv. Ignác vytvára priestor na pozorovanie, na ktorú stranu sa náš rozum viac kloní. Zdôrazňuje pritom, že  rozhodnutie o predloženej veci treba urobiť podľa rozumového úsudku a nie podľa náklonnosti zmyslov.

6. V poslednom, šiestom bode tento majster duchovného rozlišovania sa opäť v modlitbe spája s darcom všetkých darov s  túžbou po tom, aby naše rozhodnutie bolo v duchu jeho hesla: Ad maiorem Dei gloriam.

Milí priatelia, duchovné vedenie postupne vedie k samostatnosti. Je to postupný proces duchovného rastu, ktorý charakterizuje i schopnosť rozlišovania. Ak sme k uvedeným kritériám rozlišovania ešte celkom nedospeli, bude dobre, ak sa zatiaľ nepustíme pomocnej ruky nášho duchovného sprievodcu.