Omša svätenia olejov vo Vatikáne: Unavenému kňazovi je odpočinkom láska

Vatikán 2. apríla – Pri slávení Omše svätenia olejov na Zelený štvrtok o 9.30 vo Vatikánskej bazilike koncelebrovali so Svätým Otcom Františkom kardináli z Rímskej kúrie a veľký počet kňazov Rímskej diecézy, za účasti pútnikov z celého sveta. Medzi štyrmi hlavnými koncelebrantmi bol aj slovenský kardinál Jozef Tomko.

V homílii pápež František hovoril o únave kňaza ako obetavého pastiera a o správnej regenerácii jeho síl. Táto je podľa jeho slov dielom samotného Krista, ktorý kňazovi bozkáva rany na nohách a umýva ich od špiny z cesty. Svätý Otec hovoril o troch druhoch kňazskej únavy: o „únave z ľudí“, „únave z nepriateľov“ a „únave zo seba samých“. „Iba láska dáva odpočinok. To, čo nemilujeme, unavuje nedobrým spôsobom,“ povedal pápež František. Vysvetlil, že „jeden z kľúčov ku kňazskej plodnosti spočíva v tom, ako odpočívame a ako pociťujeme, že sa Pán skláňa k našej únave.“

Ako zvyčajne pri tejto slávnosti nazývanej Missa Chrismatis biskup spojený s kňazmi svojej diecézy svätí tri oleje používané pri vysluhovaní sviatostí: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Prítomní kňazi si pod vedením Rímskeho biskupa obnovili kňazské sľuby, ktoré zložili pri svojej vysviacke.

Plné znenie homílie Omše svätenia olejov:

«Pevne ho bude držať moja ruka a posilňovať moje rameno» (Ž 89,22). Takto zmýšľa Pán, keď si vo svojom vnútri hovorí: «Našiel som svojho služobníka Dávida, pomazal som ho svojím svätým olejom» (v. 21). Na toto myslí náš Otec zakaždým, keď «nájde» kňaza. A ešte dodáva: «S ním bude moja vernosť a milosť... On bude volať ku mne: „Ty si môj otec, môj Boh a útočište mojej spásy» (v. 25 a 27).

Je nádherné vstúpiť spolu so žalmistom do tohto vnútorného rozprávania nášho Boha. Rozpráva o nás, svojich kňazoch; no v skutočnosti nejde o reč samého so sebou, nehovorí sám. Je to Otec, ktorý hovorí Ježišovi: «Tvoji priatelia, tí, ktorí ťa milujú, mi budú môcť povedať osobitným spôsobom: „Ty si môj Otec» (porov. Jn 14,21). A ak Pán myslí na to a tak veľmi sa zaoberá tým, ako by nám mohol pomôcť, je to preto, lebo si uvedomuje, že úloha pomazávať veriaci ľud nie je ľahká, je namáhavá, spôsobuje nám únavu a vyčerpanosť. Zakúšame to vo všetkých podobách, od zvyčajnej únavy z každodennej apoštolskej práce až po únavu z choroby a smrti, vrátane strávenia sa v mučeníctve.

Únava kňazov! Viete koľkokrát na to myslím, na únavu všetkých vás? Myslím na to veľmi a pravidelne sa modlím, osobitne vtedy, keď som ja sám unavený. Modlím sa za vás, ktorí pracujete uprostred veriaceho ľudu, ktorý vám je zverený, a to veľmi často na opustených a nebezpečných miestach. Naša únava, drahí kňazi, je ako vôňa kadidla, ktorá sa v tichu vznáša k nebesiam (porov. Ž 141,2; Zjv 8,3-4). Naša únava mieri priamo do Otcovho srdca.

Buďte si istí, že Panna Mária si všíma túto únavu a vzápätí ju pripomína Pánovi. Ona vie ako Matka pochopiť, kedy sú jej synovia unavení a nemyslí na iné. «Vitaj! Oddýchni si, syn môj. Potom sa porozprávame... Nie som tu azda ja, tvoja Matka?», prihovára sa nám zakaždým, keď sa k nej priblížime (porov. Evangelii gaudium, 286). A svojmu Synovi povie ako v Káne: «Nemajú vína» (Jn 2,3).    

Stáva sa tiež, že keď pociťujeme bremeno pastoračnej práce, môže na nás doľahnúť pokušenie oddýchnuť si hocakým spôsobom, akoby oddych azda nebol Božou záležitosťou. Neupadnime do tohto pokušenia. Naša námaha je vzácna v Ježišových očiach, ktorý nás prijíma a umožňuje nám vzpriamiť sa: «Poďte ku mne, keď ste unavení a stiesnení, a ja vás občerstvím» (porov. Mt 11, 28). Keď vieme, mŕtvi od únavy, že sa môžeme v adorácii vystrieť na tvár pred Pánom a povedať: «Na dnes stačí, Pane» a prenechať sa Otcovi, vieme, že nielenže sa nezrútime, ale dokonca sa obnovíme, pretože toho, kto maže olejom radosti Boží ľud, pomaže Pán, tým že «premení jeho popol na veniec, jeho slzy na voňavý olej radosti, jeho skľúčenosť na pieseň» (porov. Iz 61,3).    

Dobre si uvedomme, že jeden z kľúčov ku kňazskej plodnosti spočíva v tom, ako odpočívame a ako pociťujeme, že sa Pán skláňa k našej únave. Aké je neľahké naučiť sa odpočívať! V tom sa prejavuje naša dôvera i naše pripomínanie si, že aj my sme ovce a potrebujeme pastiera, aby nám pomohol. V tejto súvislosti nám môže pomôcť zopár otázok.

Dokážem odpočívať prijatím lásky, vďačnosti a náklonnosti, ktoré mi prejavuje Boží ľud? Alebo po pastoračnej práci vyhľadávam najvyberanejšie formy oddychu, teda nie oddych chudobných, ale také, ktoré ponúka konzumná spoločnosť? Je Duch Svätý pre mňa «oddychom v námahe» alebo ho vnímam iba ako toho, ktorý mi dáva robotu? Viem požiadať o pomoc nejakého múdreho kňaza? Viem si odpočinúť sám od seba, od mojej sebestačnosti, od zaľúbenia v sebe samom, od vzťahovania všetkého na seba? Dokážem sa rozprávať s Ježišom, s Otcom, s Pannou Máriou a sv. Jozefom, s mojimi svätými ochrancami a priateľmi, aby som si oddýchol v ich požiadavkách – ktoré sú príjemné a ľahké – v ich zaľúbení, pretože sa radi zdržiavajú v mojej spoločnosti, v ich záujmoch a odkazoch, keďže ich záujmom je iba väčšia Božia sláva? Som schopný odpočinúť si od mojich nepriateľov pod Pánovou ochranou? Argumentujem a špekulujem uzavretý sám v sebe, mudrujem dookola nad vlastnou obranou, alebo sa zverujem Duchu Svätému, ktorý ma učí, čo mám pri každej príležitosti povedať? Znepokojujem a prehnane sa sužujem, alebo ako Pavol nachádzam odpočinok, keď poviem: «Viem, komu som uveril?» (2 Tim 1,12)?

Prenesme sa na chvíľu v stručnosti k úlohám kňazov, ktoré nám ohlasuje dnešná liturgia: niesť chudobným Dobrú zvesť, ohlásiť vyslobodenie väzňom a uzdravenie slepým, priniesť slobodu utláčaným a ohlásiť Pánov milostivý rok. Izaiáš hovorí aj o uzdravovaní tých, ktorí majú skrúšené srdce a potešovaní skľúčených.

Nie sú to ľahké úlohy, nie sú to úlohy vonkajšie, tak ako napríklad manuálne činnosti stavby novej farskej haly, alebo nakreslenie čiar na futbalovom ihrisku pre mladých z oratória... Úlohy, ktoré spomína Ježiš, do seba zahŕňajú našu schopnosť spolucítenia, sú to úlohy, v ktorých sa naše srdce «pohne» a dojme. Tešíme sa so snúbencami, ktorí sa sobášia, smejeme sa s dieťaťom, ktoré prinášajú na krst, sprevádzame mladých, ktorí sa pripravujú na manželstvo a rodinný život, prežívame bolesť s tým, ktorý prijíma pomazanie na nemocničnom lôžku, plačeme s tými, ktorí pochovávajú drahého človeka. Toľké emócie... Ak máme otvorené srdce, tieto emócie a toľké pocity unavia srdce pastiera. Pre nás kňazov príbehy našich ľudí nie sú prehľadom správ, poznáme našich ľudí, môžeme sa dovtípiť, čo sa deje v ich srdciach, a to naše, keď trpí spolu s nimi, sa poddáva, delí sa na tisíc kúskov, je premožené dojatím, a zdá sa, akoby ho ľudia úplne «zjedli»: vezmite a jedzte. Toto slovo si neprestajne šepká Ježišov kňaz, keď na seba berie starosť o svoj veriaci ľud, vezmite a jedzte, vezmite a pite. A takto sa náš kňazský život daruje v službe, v blízkosti k veriacemu Božiemu ľudu, ktorý vždy unaví.

Chcel by som sa teraz s vami podeliť o postrehy o niektorých druhoch únavy, nad ktorými som uvažoval. Je tu únava, ktorú môžeme nazvať «únava z ľudí, únava zo zástupov». Pre Pána, podobne ako pre nás, to bolo vysiľujúce – uvádza sa v evanjeliu – no to je dobrá únava, únava plná ovocia a radosti. Ľudia ho nasledovali, rodiny k nemu prinášali svoje deti, aby ich požehnal, uzdravení prichádzali so svojimi priateľmi, mladí sa nadchýnali Učiteľom, Rabbim... Nenechali mu čas ani sa najesť. Ale Pána neomrzelo byť s ľuďmi. Naopak, zdalo sa, že nadobúdal silu (porov. Evangelii gaudium, 11). Táto únava uprostred našej činnosti je jednoducho milosť, ktorá je naporúdzi nám všetkým kňazom (porov. tamže, 279). Aké je to nádherné! Ľudia milujú, túžia a potrebujú svojich pastierov! Veriaci ľud nás nenechá bez priameho zaangažovania, iba ak by sa niekto ukryl vo svojej kancelárii alebo by po meste chodil skrytý za tmavými sklami. A táto únava je dobrá, je to zdravá únava.    

Je to únava kňaza, ktorý páchne ovcami, avšak s úsmevom otca, ktorý hľadí na svoje deti a vnúčence. Nemá to nič spoločné s tými, ktorí používajú drahé voňavky a hľadia na teba zďaleka a zvysoka (porov. tamže, 97). 

Sme priateľmi Ženícha, to je naša radosť. Ak Ježiš pasie stádo uprostred nás, nemôžeme byť pastiermi s kyslou tvárou, bedákajúcimi, a ani nie, čo je ešte horšie, pastiermi unudenými. Pach oviec a úsmev otcov... Áno, veľmi unavení, ale s radosťou ako ten, ktorý počúva svojho Pána, keď hovorí: «Poďte, požehnaní môjho Otca» (Mt 25,34).

Je tu aj ďalšia únava, ktorú môžeme nazvať «únava z nepriateľov». Zlý duch a jeho nasledovníci nespia, a keďže ich uši neznesú Božie slovo, neúnavne pracujú na tom, aby ho umlčali alebo zahmlili. Únava zo vzdorovania im je príkrejšia. Nejde iba o konanie dobra s celou námahou, ktorú si to vyžaduje, no treba brániť stádo a chrániť seba samých od zla (porov. Evangelii gaudium, 83). Zlý je prefíkanejší ako my a je schopný v jednom okamihu zničiť to, na čom sme trpezlivo dlhý čas pracovali. Tu je namieste prosiť o milosť naučiť sa neutralizovať – je to dôležitý návyk, naučiť sa neutralizovať – neutralizovať zlo, nevytrhávať kúkoľ, nenamýšľať si, že ako supermani  obránime to, čo má obrániť jedine Pán. Toto všetko pomáha, aby nám neochabli ramená pred pôvodcom neprávosti, pred výsmechom zlomyseľníkov. Pánovo slovo pre takéto situácie únavy je toto: «Majte odvahu, ja som premohol svet!» (porov. Jn 16,33). A toto slovo nám dá silu. 

A nakoniec, – aby vás táto homília príliš neunavila – ide o «únavu zo seba samých» (porov. Evangelii gaudium, 277). Je azda tou najnebezpečnejšou, pretože predošlé dve pochádzajú zo skutočnosti, že sme exponovaní pri vychádzaní zo seba, aby sme pomazávali a konali, keď sme tí, ktorí sa starajú o iných. Táto únava však je viac zameraná na seba, autoreferenčná. Je tým sklamaním zo seba, ktorému sa nepozrieme do tváre s pokojnou radosťou toho, kto objavuje, že je hriešnikom a potrebuje odpustenie, pomoc: taký človek žiada o pomoc a napreduje. Ide tu o únavu, ktorá privádza k tomu, že «aj chceme aj nechceme», všetko vložíme do hry a potom plačeme nad cesnakom a cibuľou v Egypte a pohrávame sa s ilúziou stať sa niekým iným. Rád nazývam túto únavu výrazom: «flirtovanie s duchovnou svetáckosťou». A keď potom človek ostane sám, uvedomí si, koľké oblasti života nasiakli touto svetáckosťou a máme dokonca dojem, že sa od nej nedá obmyť v nijakom kúpeli. Toto môže byť nedobrá únava. Slovo zo Zjavenia sv. apoštola Jána naznačuje dôvod tejto únavy: «Si vytrvalý, veľa si zniesol pre moje meno a neochabol si. Mám však proti tebe to, že si zanechal svoju prvotnú lásku» (Zjv 2,3-4). Iba láska dáva odpočinok. To, čo nemilujeme, unavuje nedobrým spôsobom a v dlhodobom horizonte unavuje ešte horšie.

Najhlbší a najtajomnejší obraz toho, ako sa Pán skláňa k našej pastoračnej únave je ten, «že miloval svojich a miloval ich do krajnosti» (Jn 13,1), ide o scénu umývania nôh. Rád na ňu nazerám ako na «umývanie nasledovania». Pán očisťuje samotné nasledovanie, sám sa nás ujíma (Evangelii gaudium, 24), pristupuje k tomu, že nás osobne čistí od každej škvrny, od toho svetáckeho a mazľavého smogu, ktorý sa na nás nalepil po ceste, na ktorú sme sa vydali v jeho mene.     

Vieme, že na nohách je možné vidieť, ako je na tom celé naše telo. Na spôsobe nasledovania Pána je viditeľné, ako sa má naše srdce. Poranenia na nohách, vyvrtnutia a únava sú znakmi toho, ako sme ho nasledovali, akými cestami sme prešli hľadajúc jeho stratené ovce, v snahe priviesť stádo na zelené pastviny a k pokojným vodám (porov. tamže, 270). Pán nás umýva a očisťuje od všetkého, čo sa na našich nohách nahromadilo pri jeho nasledovaní. A toto je posvätné. Nedovolí, aby som zostal poškvrnený. Ako na nich bozkáva vojnové zranenia, tak z ich aj zmýva ušpinenosť z práce. 

Nasledovanie Ježiša je umytím od samotného Pána, aby sme cítili, že máme právo byť «radostní», «naplnení», «bez strachu a viny» a tak máme odvahu vyjsť a ísť «až po končiny sveta, na všetky periférie», aby sme zaniesli Dobrú zvesť tým najopustenejším vo vedomí, že «On je s nami po všetky dni, až do skončenia sveta». A prosím, vyprosujme si milosť naučiť sa byť unavení, ale v dobrom unavení!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -aj, jb-