Pápež pri obede s väzňami: Ako futbalový brankár zakaždým vstať

Vatikán 22. marca – Pri včerajšej návšteve Neapola sa Svätý Otec František stretol s väzňami. Do nápravného zariadenia v Poggioreale zašiel hneď po skončení slávenia svätej omše pod holým nebom v centre mesta. Pápež sa s väzňami naobedoval, najprv sa však spolu modlili a on odpovedal na ich otázky. Spolu so svedectvom o vnútornom obrátení počas výkonu trestu a účinnej pomoci tých, ktorí konajú vo väznici duchovnú službu, zazneli aj obavy väzňov z toho, ako sa im po návrate podarí zaradiť sa do spoločnosti.

Pápež František vysvetlil evanjeliový základ presvedčenia, že „láska môže vždy premeniť ľudskú osobu.“ Z toho vyplýva postoj nádeje, a to ako pre samotných odsúdených, tak aj pre spoločnosť. Pápež poukázal na potrebu aktívneho prístupu spoločnosti k prijatiu ľudí po vykonaní trestu, aby neboli považovaní za doživotne poškvrnených svojou minulosťou. Byť kresťanom podľa jeho slov neznamená nikdy nepadnúť, ale znamená to nikdy nezostať ležať. „Život by sme mali brať tak ako futbalový brankár, keď chytá loptu... chytať ju tak, ako prichádza. A zakaždým vstať a ísť ďalej.“ 

Podrobnejšie o priebehu stretnutia:

Po príchode do väznice po úvodnom pozdrave a modlitbe, ktorú predniesol, sa naňho obrátili dvaja z uväznených so svojimi otázkami. V prvej otázke zaznela pripomienka skutočnosti, že väzni sa neraz cítia akoby boli zabudnutí Bohom aj Cirkvou. Ich pobyt vo väzení v očakávaní slobody je preto príhodným časom na spoznávanie Boha a priblíženie sa k nemu, aby tak v jeho blízkosti našli nový život. Tento čas mnohým pomôže objaviť ozajstnú hodnotu viery aj vďaka duchovnej starostlivosti, pravidelným katechézam, nedeľnej svätej omši. „Ako dokážem naďalej rozvíjať svoju vieru, keď budem na slobode, navzdory pokušeniam, ktoré ma čakajú a bez duchovnej pomoci tých, ktorí ma sprevádzajú vo väzení?“ opýtal sa Svätého Otca jeden z uväznených.

Svätý Otec sa poďakoval za vrelé prijatie a položené otázky, a pristúpil k odpovediam. Ako uviedol, „sú to otázky, na ktoré nie je ľahké odpovedať. Môžem ti povedať: «Ale áno, keď sa vrátiš domov, môžeš si zachovať vieru, keď budeš robiť to a to...» Tieto rady ti môžem ponúknuť, záleží však na tvojom osobnom rozhodnutí, pretože všetko závisí od toho, ako chceme konať. Povedal si: «uprostred pokušení, ktoré na nás čakajú» - a tu nám ani priatelia, ani vzťahy, ktoré máme, asi nepomôžu. Nie je to jednoduché, však? Ale nie je to ani nemožné. Nejde iba o zachovanie si viery, ale aj o to, aby sme mali nádej a napredovali, stavili na budúcnosť a kráčali. Všetkým nám prospeje, keď budeme hľadieť dopredu. Mať nádej. Dá sa to. Nejde to jednoducho, ale je to možné. Našiel si tu Ježiša a tvoja viera je tu veľmi chránená vďaka kaplánovi, spoločníkom, vďaka nedeľnej svätej omši, prostredníctvom katechéz. A potom? To sa nevie. Tam vonku treba kráčať ďalej tak, ako sa dá.“

Svätý Otec okrem toho pripomenul, že „podstata kresťanskej morálky nespočíva v tom, že nepadneme, ale že hneď a vždy z pádu povstaneme.“ V zmysle týchto slov väzňa povzbudil, aby, ak sa mu prihodí, že zabudne na Boha, a následne si to uvedomí, vstal a znovu vykročil. Spomenul v tejto súvislosti istú horolezeckú pieseň z Álp, v ktorej sa spieva: «Umenie výstupu neznamená nespadnúť, ale nezostať ležať.» A to neprestajne, vždy vstávať. Umenie uchovať si vieru nespočíva v tom, že sa snáď nepomýliš, ale že keď si to uvedomíš, vstaneš a pôjdeš ďalej. Taký je náš život. V piesni, ktorú ste spievali tu, zaznelo: «Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameň». My všetci, okrem Panny Márie, sme už pochybili. - «Prečo sa však toto stalo mne a nie tebe, ktorý si pochybil viacej ako ja?» - To je tajomstvo života, odpoveď nevieme. Nik však nemôže povedať, «ja si to nezaslúžim». Je tvrdé to, čo som povedal, že nik nemôže povedať, že si nezaslúži byť vo väzení. Nik z nás to nemôže povedať. Všetci sme pochybili. Ja ako prvý. No prečo práve vy a nie iní? Sú to nevysvetliteľné veci života a život je taký, nie je tak? Život by sme mali brať tak ako futbalový brankár, keď chytá loptu, stade, odkiaľ prichádza. Raz takým spôsobom, potom onakým, ale chytať ju tak, ako prichádza. A zakaždým vstať a ísť ďalej.“ 

Druhá otázka sa týkala bolestnej skutočnosti, a to vyraďovania a predsudkov zo strany samotnej spoločnosti voči už prepusteným väzňom, škvrny, ktorú si vďaka pobytu vo väzení nezriedka nesú so sebou. „V mene svojom i v mene tých, ktorí sú tu so mnou“ - uviedol druhý väzeň - „sa pýtam, či nájdeme prijatie, keď sa dostaneme von z týchto múrov?“  

Svätý Otec v odpovedi zdôraznil potrebu premeny mentality spoločnosti podľa Kristovho príkladu: „Pritlačil si prstom na boľavé miesto, a to na prijatie zo strany ľudí. Ide o jednu z najväčších ukrutností dnešnej spoločnosti. Preto je na mieste úloha vychovávať ľudí k vľúdnemu prijatiu. Akoby tu bol istý morálny súd založený na pobyte vo väzení. Ty síce opustíš väzenie, ale pre spoločnosť stále zostaneš poznačený touto škvrnou. Toto je veľká nespravodlivosť. Pochopil som ťa dobre?“

Okrem toho pápež František prítomných podnietil, aby vo svojej situácii zaujali postoj nádeje a dôvery v Boha: «Opýtam sa ťa takto: Vieš, kto bol ako prvý vyhlásený Cirkvou za svätého? Väzeň. Väzeň odsúdený na smrť, sám Kristus to povedal: „Dnes budeš so mnou v raji“. A spoločnosť sa má poučiť z Kristovho príkladu. Čo to značí? Znamená to, že vo chvíli, keď si odsúdený na smrť, Pán ti obnovuje život, pretože hľadíš naňho. Toto sa spoločnosť musí naučiť».

Schopnosť odpúšťať, ako jedna z najvýrečnejších Božích vlastností, sa podľa slov Svätého Otca prejavuje neustále a je hodná nasledovania zo strany spoločnosti, pretože „všetci potrebujeme žiadať o odpustenie a ísť sa vyznať z hriechov, ale Boh, ktorý odpúšťa, nám vo Svätom písme hovorí, že keď on odpúšťa, zabúda! Ak o niekom poviem, «ale veď tento bol hriešnikom, dopustil sa toho a toho», hreším, pretože, ak Boh zabúda, kto som ja, aby som nezabúdal? Toto je jedna z najhlbších a najkrajších charakteristík Božej lásky. Boh, keď odpúšťa, zabúda. Nik z nás nemá právo nezabudnúť a pripomínať tieto veci osobe, ktorá pykala za svoj čin a požiadala spoločnosť o odpustenie. Toto sa spoločnosť nechce naučiť.“

Svätý Otec ďalej väzňov povzbudil: „Nebude to ľahké, no nedaj sa obrať o odvahu. Pomyslite si na prvého svätorečeného. Kvôli tomu sa mnohí pohoršovali nad Ježišom, pretože sa približoval k ľuďom, ktorí boli v očiach spoločnosti v úvodzovkách zlí: «Tento chodieva s verejnými hriešnikmi», a mysleli na tých, ktorí vyberali dane pre Rimanov. «Tento sa stretáva s tými, ktorí kradnú a s prostitútkami...» - Čo na to Ježiš? «Títo - verejní hriešnici a prostitútky - vás predídu do nebeského Kráľovstva». Toto si však spoločnosť neosvojila. Aj preto naša spoločnosť ešte vždy nie je kresťanská. Nazýva sa síce kresťanskou, chce ňou byť, veď je v nej toľko svätých a toľko kresťanov, to áno. Ale spoločnosť ako taká je viac pohanská ako kresťanská, pretože nepochopila toto Ježišovo gesto. Modli sa za týchto ľudí, aby mohli porozumieť, čo značí vľúdne prijímať osoby, ktoré museli pred spoločnosťou verejne pykať. Mnohí z nás museli pykať neverejne, v modlitbe, skryto, za priestupky voči spoločnosti. A keďže to nie je známe, je to pre nás ľahšie.“

Po potlesku pápež František každému z väzňov podal ruku, prechádzajúc pomedzi nich. Odovzdal im aj svoj na papieri pripravený príhovor. V ňom ich uisťuje, že „od Božej lásky nás nič nemôže odlúčiť, ani mreže väznice. Jediné, čo nás od nej môže odlúčiť, je hriech, no ak ho priznáme a vyznáme s úprimnou kajúcnosťou, práve tento hriech sa stáva miestom stretnutia s Bohom, pretože on je milosrdenstvo.“ Svätý Otec spomína aj množstvo listov, ktoré mu prichádzajú z väzníc celého sveta. Na záver opäť povzbudzuje väzňov, aby nikdy nestrácali nádej: „Hľa, kresťanská nádej: Budúcnosť je v Božích rukách! Dejiny majú zmysel, pretože v nich prebýva Božia dobrota. Preto ani uprostred toľkých problémov, aj ťažkých, nestraťme našu nádej v nekonečné Božie milosrdenstvo a v jeho prozreteľnosť.“ -aj, jb-