Rozhovor s prof. Jozefom Glasom o paliatívnej starostlivosti

Vo Vatikáne sa v uplynulých dňoch konalo výročné stretnutie Pápežskej akadémie pre život, venované téme paliatívnej starostlivosti o starších. Zo Slovenska sa na ňom zúčastnil prof. Jozef Glasa, člen korešpondent Pápežskej akadémie pre život. V nasledujúcom rozhovore približuje samotné zasadanie, ale hlavne problematiku situácie starých a chorých ľudí v dnešnej spoločnosti z pohľadu lekára:

„Zasadnutia Pápežskej akadémie pre život sú vždy mimoriadne. Členovia Akadémie prichádzajú z celého sveta. To hovorí o tom, že táto Akadémia má celosvetové pokrytie. Atmosféra je každý rok mimoriadna, veľmi duchovná a veľmi vedecká, pretože ide o zásadné otázky jednak morálnej teológie, jednak medicíny, kultúry života, ochrany života, ochrany ľudskej dôstojnosti. Tento rok bolo to naše zasadnutie venované mimoriadne závažnej téme – pomoc starým ľuďom a paliatívna starostlivosť, teda starostlivosť o ťažko chorých. A ako keby táto téma bola pripravená aj katechézami Svätého Otca, ktoré dáva v poslednom čase, a v ktorých upozorňuje na veľmi ťaživé, závažné problémy dnešného sveta a dnešných rodín. A konkrétnejšie je to otázka starých ľudí, ťažko chorých ľudí, ľudí umierajúcich. Toto všetko sú ľudia, ktorí – ako pápež upozorňuje – v dnešnej bláznivej spoločnosti západného typu sú odsúvaní na okraj, sú vyhadzovaní, dokonca až tak sa pápež vyjadruje, že sú akoby – prepáčte za výraz – odpadom. Ale Svätý Otec to používa ako výstrahu. A tomu sa venovalo potom aj zasadnutie Pápežskej akadémie pre život.“

Ako je postarané o týchto ľudí konkrétne u nás?

„Dnešná doba vlastne všetkých týchto ťažko trpiacich ľudí tlačí mimo zdravotníctva, mimo záujmu lekárov, mimo záujmu zdravotných poisťovní. Tlačí ich do sociálnej eutanázie, alebo inej eutanázie. Vidíme, že dnešné zdravotnícke systéme, bohužiaľ aj zdravotnícky systém na Slovensku tým trpí a veľmi vážne tým trpí, nemajú milosrdenstva voči týmto ťažko chorým, postihnutým a ľuďom, ktorí vlastne sú zrazu odkázaní na pomoc. A vlastne sa stávajú zdravotnícke systémy v Európe a vo vyspelých krajinách neľudskými. Zrazu im ide iba o peniaze. Človek, ktorý už je štyri, päť, sedem dní v nemocnici, už je nežiadúci, už musí ísť preč, pretože tá posteľ musí „zarábať“. Bohužiaľ to vidíme aj na Slovensku veľmi často. A pritom vieme, že tie finančné toky sú veľké a že idú vlastne mimo zdravotníctva. To sú do neba volajúce hriechy proti človeku, proti základnému milosrdenstvu. A poznačuje to aj dnešnú medicínu, teda nielen zdravotnícku starostlivosť a zdravotnícke systémy, ale samotnú medicínu to veľmi deformuje, robí to medicínu neľudskou. Medicína ako keby zabudla, na čo vlastne je pozvaná a čomu a komu má slúžiť. Má slúžiť človeku, má slúžiť jeho zdraviu, ale má sa aj o človeka starať. Nielen sa snažiť tváriť, že všetko vylieči a všetko zvládne. Ale práve v tých chvíľach, keď človek je zranený, nahý, chudobný, bezperspektívny, umierajúci, práve vtedy má medicína a zdravotníctvo prísť a pomôcť, a neopustiť toho človeka, byť pri ňom, uľahčiť mu utrpenie, uľahčiť mu tie chvíle, pridať k jeho dôstojnosti, ktorá je tak často šliapaná práve v našich nemocniciach.“

Okrem nemocníc druhou veľkou oblasťou, ktorá je výzvou na uľahčenie situácie starých ľudí, je otázka pomoci rodinám.

„Rodina, ktorá má ťažko chorého človeka, starého človeka, je v našich podmienkach na Slovensku často opustená, často je bez pomoci, často je na hranici prežitia – finančne, ale i fyzicky – a v týchto veciach je mimoriadna úloha, mimoriadna výzva, mimoriadne pozvanie aj pre Cirkev na Slovensku. Nie aby nahrádzala to, čo má robiť štát a čo majú zabezpečiť zdravotné poisťovne, ale aby poľudšťovala tú zdravotnú starostlivosť, aby prinášala impulzy, aby prinášala nové možnosti. Cirkev sa, chvála Bohu, už viacero desaťročí – odkedy prišla sloboda na Slovensko – sa zaujíma, sa angažuje, pracuje. Sú to hospice, sú to mobilné hospice, sú to domy pre ťažko chorých, doliečovacie zariadenie, sú to dokonca kresťanské nemocnice. Bohužiaľ, ich je zatiaľ na Slovensku málo. Sú to nemocnice, kde sa spája medicínska veda a kde sa spája srdce, kde sa spája duša. Sú to nemocnice, ktoré majú ducha; ktoré sa venujú všetkým oblastiam trpiaceho človeka, jeho potrebám zdravotným alebo fyzickým, sociálnym, psychologickým, ale aj spirituálnym, duchovným.“

Mohli by sme sa pri nich na chvíľku pristaviť?

„Tie duchovné potreby to je jedna štvrtina minimálne celej zdravotnej starostlivosti. Keď chýba, chýba jedna štvrtina zdravotnej starostlivosti! Duchovné potreby, spirituálne, majú aj ateisti, ktorí o sebe hovoria, že sú ateisti; má ich každý človek: mať zmysel života, rozumieť svojmu utrpeniu, ktoré sa niekedy nedá porozumieť, niekedy sa nedá pochopiť, je tajomstvom. Mať pri sebe človeka, ktorý by vás mal rád, ktorý vás prijíma – to sú duchovné potreby. To je sprostredkovanie človekom Božej lásky, Božieho milosrdenstva. Nemusí to byť vôbec v religióznych vyjadreniach. Je to ľudská blízkosť, ľudské milosrdenstvo, ktoré je odrazom Božieho milosrdenstva. Ukazuje sa, že zdravotníctvo, medicína, ošetrovateľstvo sú privilegované oblasti novej evanjelizácie. Vyzerá to tak, že pokiaľ sa tohto neujme Cirkev, pokiaľ sa tohto neujmú kresťania, tak nemá kto. Čiže je to možno jediná šanca, ako sa tá medicína a zdravotníctvo nemá stať kultúrou smrti; ako sa nemá stať továrňou na smrť. Ale ako sa môže a musí sa stať oblasťou kultúry života. Čiže v tomto je veľmi vážna úloha kresťanov, veľmi vážna úloha Cirkvi, aby dávala ducha a dobrého ducha do medicíny, do zdravotníctva a aby ho prinášala práve tým, ktorí najviac na to čakajú; tým chudobným, tým opusteným; tým, ktorí nič neznamenajú, ktorí sa už nevedia ani poďakovať; tým, ktorí sú obraní tou chorobu, starobou o to posledné a skutočne už sú len, akoby len na starosti tým ostatným. Ale práve v tej najväčšej biede, najviac je možné poznať a vidieť – s Božou pomocou a s kresťanským pochopením, Ježišovým pochopením – tam je možné vidieť a poznať tú naozajstnú ľudskú dôstojnosť, tú veľkosť človeka. Pre každého tohto jedného človeka Kristus zomrel. A každého jedného miluje rovnako ako tých mladých, úspešných, bohatých a zdravých.“ -jk-