2015-03-12 16:08:00

Komentár Mariána Gavendu: Trpaslík na pleciach obra


Vo svojom komentári sa tentoraz Mons. Marián Gavenda  venuje nedávnemu jubileu dvoch slovenských kardinálov, z ktorých „každý  je veľký iným spôsobom“. Poukazuje na bohatstvo, ktoré nám v materiálnej podobe zanechali prostredníctvom svojich kníh. 

Trpaslík na pleciach obra

Pred pár týždňami sa dožil 91 rokov kardinál Ján Chryzostom Korec, pred pár dňami kardinál Jozef Tomko. Nie je to dôvod na slávnostné laudácie okrúhlych jubileí. No ani samozrejmosť, popri ktorej možno prejsť bez povšimnutia a bez škody. Veľa hovorí už zhoda ročníka, úctyhodný vek i fakt, že malá slovenská krajina má dvoch kardinálov. Emeritných, ale ak sú medzi nami, tak preto, že nám majú ešte čo povedať. Nielen vďaka svojej odlišne bohatej skúsenosti. Aj vďaka Bohu, ktorý posiela národom veľké osobnosti ako prejav svojej starostlivej lásky. Proroci nebývali vždy pohodlní. No keď sa medzi starozákonným ľudom na dlhšiu dobu odmlčali, bol to dôvod pýtať sa, prečo ho Boh opúšťa.

Obaja kardináli a to, či a ako sú zapísaní vo všeobecnom slovenskom povedomí a najmä medzi veriacimi otváraj širšiu otázku. Možno ju nazvať „národný komplex menejcennosti“. Akoby čosi hodnotné a veľké mohlo pochádzať a prichádzať len spoza hraníc. Paradoxne práve tam si často našich ľudí cenia oveľa viac, než my doma. Komplex má iste veľa príčin a zaiste nie iba malosť našej krajiny. Už v devätnástom storočí kritizujú veľkí spisovatelia veľkej ruskej krajiny „rabskoje pereklanianie“, otrocké skláňanie sa pred cudzími vzormi. Na Slovensku takúto mentalitu vystihuje úsmevná epizódka z nedávnej totality. V sedemdesiatych rokoch sa medzi vzácnymi náboženskými knihami, pašovanými z rímskeho Vydavateľstva sv. Cyrila a Metoda ocitol aj komentár ku koncilovému dekrétu o apoštoláte laikov s titulom „Áno Pane!“. Brilantný štýl, trefný obsah, moderná knižná grafika, zvučný francúzsky autor Jean Dubois. Čitatelia boli nadšení. Mnohí z nich však len dovtedy, kým sa neukázalo, že autorom je saleziánsky kňaz, pracujúci v tom čase ako drevorubač v slovenských lesoch, ktorý si dal pseudonym „Jano z hory“, po francúzsky Jean Dubois.

Známe latinské príslovie hovorí, že „trpaslík na pleciach obra dovidí ďalej ako sám obor“. V čase lacných mediálnych celebrít treba starú múdrosť parafrázovať skôr  jej novodobou verziou: „Keď vidíš obra, pozri si najprv pozíciu slnka (alebo reflektoru), aby to nebol iba tieň trpaslíka“. Pravdou ale zostáva, že skutočný obor je vždy obrom a neraz si jeho veľkosť uvedomíme až s patričným odstupom. Aj to je pravdou, že aj obri sa rodia ako malí chlapci. Príslovie o trpaslíkovi na pleciach obra nehovorí o porovnávaní veľkosti. Hovorí o malosti tých, čo by chceli na všetko prísť sami a čo okrem seba nepoznajú nič iné. Hovorí o nedostatku zmyslu pre kontinuitu. Netreba zabúdať, že subjektivistický individualizmus je odvrátenou stránkou ospevovanej citlivej, pohostinnej a srdečnej slovanskej a slovenskej povahy.

Po tejto premise sa môžeme vrátiť k našim dvom kardinálom. Ich rovnaký vek naplnili zásadne odlišné životné cesty. Kardinál Tomko na najzodpovednejších postoch v cirkevnej hierarchii, kardinál Korec po väčšinu života na najposlednejších priečkach spoločenského rebríčka. Každý z nich veľký iným spôsobom. Spoločným menovateľom je ich nesmierna húževnatosť a pracovitosť. Spoločné majú aj silno vyvinuté cítenie s Cirkvou, sentire cum Ecclesia, oddanosť pápežovi, mariánsku úctu, i zdravý patriotizmus. Kto obidvoch kardinálov pozná zbližša, našiel by paralel ešte viac. Napríklad poznanie cirkevných a národných dejín a ich súvislostí. Vedomie duchovného dedičstva našich predkov a osobná zodpovednosť zaň. To je motor, ktorý jedného i druhého poháňa pracovať aj celé desaťročia ozaj zaslúženého odpočinku, neraz doslova do posledných síl. Verní aj tej časti cyrilometodského odkazu, ktorý hovorí, že „nahé sú bez kníh všetky národy“ a že „žiadna duša bez písmen, vedomia nemá o tom Božom zákone, zákone knižnom, o zákone duchovnom, zákone, cezeň Boží raj sa zjavuje“ obidvaja kardináli cez celý svoj život písali.

Materiálne je ich duchovné dedičstvo, nahromadený kapitál štúdia, životnej múdrosti, skúsenosti i skúšok teda prítomný medzi nami. Dôležitý je už len jeden krok: vezmi a čítaj! Je pravda, že so základnými otázkami i rozhodnutiami sa musí každá nová generácia vysporiadať vždy znova sama. Bez zakorenenosti to však je stavanie na piesku. V mnohých oblastiach života možno pozorovať návrat k minulosti, „retro“ paradoxne dnes nie je nič spiatočnícka a prežité, naopak, je vysoko v kurze. Aj kus dávneho nábytku, stará hrada, bežné pracovné nástroje sa stávajú cenným a oceňovaným artefaktom moderných domácností. Bolo by nielen „in“ ale aj veľmi osožné, ak by sa takým oceneným artefaktom stala nielen stará polica na knihy, ale aj hodnotné knihy v nej i samotný návrat k čítaniu. Nielen cez marec, mesiac knihy. Spomienkou na dvoch slovenských kardinálov chceme poukázať na hodnotný typ. Ich knižný poklad a dedičstvo je otvorené pre všetkých. Na záver môžeme nadľahčene spomenúť na gratuláciu, ktorú adresoval sedemdesiatročnému kardinálovi Tomkovi vtedy sedemdesiatpäťročný ročný páter Tomáš Špidlík, neskôr tiež kardinál, ktorý to tiež potiahol cez deväťdesiatku: „Pán kardinál, je pekné, že ste sa dožili sedemdesiatky. Ale prajem vám, aby ste sa dožili aj osemdesiatky, lebo je vedecky dokázané, že po osemdesiatke už zomiera len veľmi málo ľudí.“ Nech teda žijú aj naši jubilujúci kardináli, a to nielen v duchu ad multos annos, ale najmä v srdciach slovenských veriacich a s celým svojím životným bohatstvom.








All the contents on this site are copyrighted ©.