Peter Dufka SJ: Vlastnosti duchovného vodcu 2

P. Peter Dufka SJ v rubrike venovanej spiritualite pokračuje v téme Vlastnosti duchovného vodcu druhou časťou:

Milí priatelia, v našom februárovom vysielaní sme sa začali venovať vlastnostiam duchovného vodcu. Hneď na úvod by som rád poznamenal, že tieto vlastnosti sa netýkajú len malej skupiny duchovne obdarených ľudí, ktorí účinne usmerňujú a napomáhajú duchovnému rastu im zverených duší. Do istej miery duchovným vodcom je každý kresťan, pretože každý z nás by mal usmerňovať a napomáhať duchovný rast svojho okolia, ľudí, s ktorými sa každý deň stretáva. Vlastnosti duchovného vodcu by teda mali byť vlastnosťami každého kresťana. 

Pred mesiacom sme si priblížili dve z nich, ktoré zdôrazňuje americký trapista, mystik a kňaz Thomas Merton. Sú nimi otcovstvo a priateľstvo. Dnes si všimnime, čo o vlastnostiach duchovného vodcu hovorí jeden z najväčších znalcov spirituality kresťanského Východu, francúzsky jezuita Irénée Hausherr. Na prvom mieste sú podľa neho vlastnosti, ktoré nazýva morálnymi kvalitami. Bližšie ich špecifikuje nasledovne:  

1. Prvou morálnou kvalitou duchovného vodcu je vnútorná disponovanosť. Je to súhrn vnútorných schopností viesť inú osobu. Tieto schopnosti človek nadobúda predovšetkým sústavnou prácou na sebe. Pre duchovné vedenie je nevyhnutne potrebná jasná rozlišovacia schopnosť. Tú však človek nikdy nezíska štúdiom alebo vedeckým bádaním, ale čistotou vlastného srdca. Prach vášní a zlých návykov zanesie rozum a oberie ho o schopnosť pravdivo rozlišovať. Takýto človek ľahkomyseľne vezme na seba zodpovednosť za duchovné napredovanie iných, avšak zákonite nemôže nikoho priviesť k víťaznému cieľu, pretože sám je od neho nesmierne vzdialený. Sú to slepí vodcovia, ktorí nie sú schopní ani počúvať druhých, pretože im v ušiach zaznievajú lahodné tóny vlastnej dôležitosti. Veľkú časť svojho úsilia venujú na to, aby upozornili a naviazali čo najviac ľudí na seba. Spôsob ich postupovania je podobný obchodníkom, kde panuje konkurencia a rivalita.  

Irénée Hausherr upozorňuje na opakovanú pravdu duchovných majstrov prvých storočí: nič nie je ľahšie, ako viesť slovami, avšak je potrebné viesť svojím vlastným príkladom. Kto si počína inak, dosvedčuje, že používa svoju vlastnú moc nie pre dobro iných, ale pre vlastné chúťky. Duchovné vedenie nie je nikdy oddychom a už vôbec nie občasnou príjemnou debatou. Viesť iných je záležitosť boľavejšia  a riskantnejšia zo všetkých činností, a to i preto, že pri odkrývaní nástrah nepriateľa ľudských duší riskuje i sám vodca jeho útoky a nástrahy.  

Irénée Hausherr v tejto súvislosti pripomína známu zásadu duchovných otcov, ktorí hovoria, že skôr, ako pokoj duše nie je dostatočne stabilizovaný v našom vnútri, netreba transformovať zbrane na poľnohospodárske stroje. Až potom, ak sú pevne pod kontrolou všetky zlé sklony a inštinkty predovšetkým u duchovného vodcu, až keď sa mu podarilo zastaviť všetky boje, keď už neriskuje nebezpečenstvo byť tlačený k použitiu obranných zbraní, až potom sa môže venovať formácii a duchovnému rozvoju iných osôb. Pokiaľ ešte prebiehajú vnútorné boje proti nezriadeným náklonnostiam, treba držať tieto zbrane pevne v rukách a neuvažovať o rozsievaní evanjeliového semena. Sv. Nil to dokresľuje príkladom, že je nebezpečné niekoho duchovne usmerňovať skôr, než morálne kvality vodcu nevošli dôsledne do jeho života, pokiaľ zostali len v teoretickej rovine. Je to ako pozvať hostí do domu, ktorý má silne porušenú statiku a hrozí, že sa zrúti. 

2. Druhou morálnou kvalitou duchovného vodcu je podľa Irénée Hausherra pokora. Zo strany vedenej osoby sa vyžaduje otvorenosť, čo so sebou prirodzene prináša vyjavenie i tienistých stránok človeka. Vyjavenie takýchto skutočností nie je pre nikoho ľahkou vecou, a preto je dôležité, aby sa vedená osoba nestretla u duchovného vodcu ani s náznakom povýšenectva. Teodor Studita varuje pred tými, ktorí sa v takýchto prípadoch tvária cnostne. Podľa jeho názoru práve opačný postoj je veľmi nápomocný. On sám, keď hovoril o rôznych pokušeniach, nezabudol dodať, že hovorí z vlastnej skúsenosti. Hovorí, že na to, aby sa zrodila istá dôvera, ktorá  pomáha otvorenosti vedenej osoby, duchovný sprievodca by mal mať isté znaky zdravej spirituality, ba dokonca svätosti, k čomu v neposlednej miere patrí vedomie vlastnej hriešnosti. Dve skutočnosti navzájom so sebou úzko súvisia. Blízkosť Boha a pokora. Čím viac sa človek priblíži k Bohu, tým viac si je vedomý svojich nedostatkov, ktoré ho vedú k pokore. Jedna  apoftegma hovorí o tom, ako istý mladý muž napádaný rôznymi pokušeniami prišiel v noci ku svoju duchovnému otcovi a žiadal ho o pomoc. Ten sa mu dlho venoval a upokojil ho. Akonáhle sa však vzdialil z jeho izby, diablove pokušenia opäť začali. Rozhodol sa opäť vrátiť k svojmu duchovnému otcovi a ten sa mu bez minimálneho náznaku netrpezlivosti opäť venoval. Nakoniec mu odporučil, aby sa vrátil vždy, keď pocíti útoky a súženia nepriateľa jeho duše. Mladík, dotknutý pokorným a trpezlivým prístupom tohto muža, povedal: „Ako si dokázal mať takú trpezlivosť so mnou, v ktorého mysli je tak veľa nezriadených myšlienok?“ Duchovný otec odpovedal: „Priateľu, keby Boh dopustil na teba myšlienky, ktorými je sužovaná a týraná moja duša, neuniesol by si ich. Úplne by ťa zložili“. Týmito slovami sa mladík cítil úplne oslobodený od útokov diabla a duchovne uzdravený odišiel. A to vďaka veľkej pokore duchovného sprievodcu. 

3. Tretou morálnou kvalitou duchovného vodcu je citlivosť.  I tu si všimnime jednu zo starých apoftegiem, ktoré napriek starobylému nádychu odovzdávajú dnešnému človeku aktuálnu duchovnú pravdu. Istý duchovný otec radil svojmu bratovi v duchovnej službe: „Ak niekto zhrešil a nepopiera to, ale povie: «Zhrešil som», nerob mu žiadne výčitky. Inak zničíš hnutie jeho duše. Ak naopak povieš: «Nesmúť priateľu, ale odteraz buď opatrný», vnesieš do jeho srdca pravú ľútosť“. Iná apoftegma opisuje prípad človeka, ktorý ťažko zhrešil, ale odmietal cestu pokánia. Jeho priateľ, túžiaci po jeho návrate k duchovným hodnotám, sa mu prihovoril: „I mne sa stalo čosi podobné v poslednom čase. Ale poďme spolu k sviatosti zmierenia a robme pokánie.  Boh odpustí nám obom.“ Obaja teda podstúpili túto cestu nápravy, ale ten druhý to urobil nie pre seba, ale pre človeka, na ktorom mu záležalo. Tváril sa, akoby zhrešil tým istým hriechom. Podobnosť však bola len v tom, že tiež sa vyznal z hriechu, ale zďaleka nie tak vážneho, ako jeho priateľ, ktorý by sám nikdy nenašiel odvahu k takémuto kroku. 

Duchovní autori sa zhodujú v tom, že tvrdosťou pri duchovnom vedení sa nedosiahne žiadna zmena a pokrok sprevádzanej osoby. To, čo postupne mení človeka, je miernosť a citlivosť duchovného vodcu. V trochu archaickej, ale veľmi pravdivej reči to vyjadrujú takto: „Démon nikdy nevyženie iného démona, ale anjel miernosti a citlivosti áno.“    

Milí priatelia, duchovný vodca alebo sprievodca je človek, ktorého vnútro je disponovane na túto úlohu sústavnou pracou na sebe. Je to človekom pokory a citlivosti. Toto sú tri jeho morálne kvality, ktoré Irénée Hausherr vypozoroval u duchovných sprievodcov prvých storočí, ale ktoré nestrácajú nič zo svojej aktuálnosti ani pre dnešného kresťana, povolaného usmerňovať a viesť jeho najbližšie okolie.