Skutky duchovného a telesného milosrdenstva – sv. Cyril a Metod
Príhovor
arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie
pre východné cirkvi na nedeľu 15. februára 2015 v rámci rubriky pre
gréckokatolíkov.
Včerajší sviatok sv. Cyrila a Metoda je pre nás príležitosťou
k zamysleniu sa nad niektorými aspektami ich života, ktoré zvyčajne nie sú v centre
pozornosti pri ich spomienke, či výročných oslavách. Súčasne ale stojíme na začiatku
Veľkého pôstu a vieme, že jednou z charakteristík pôstu je aj konanie skutkov duchovného
i telesného milosrdenstva. Pozrime sa teda bližšie, ako sa tieto aspekty duchovného
života uskutočňovali v živote slovanských apoštolov.
Cestou do Ríma sa Solúnski
bratia so svojimi učeníkmi zastavili u panónskeho kniežaťa Koceľa. Táto skutočnosť
nie je len okrajovou epizódou, ale má hlboký duchovný i spoločensko-politický podtext.
Koceľ dobre chápal ajvýznam vzdelania – veď na jeho panstve už fungovalo viacero
benediktínskych kláštorov, a preto rýchlo pochopil nedozerné dôsledky skutočnosti,
že Solúnski bratia prinášajú Slovanom nový komunikačný prostriedok – vlastné písmo.
Nedávne nálezy pri vykopávkach v Zalavári potvrdzujú používanie glagoliky na Koceľovom
dvore a teda aj správnosť údaja Života Konštantína, v ktorom sa uvádza, že
Koceľ, obľúbil si slovienske knihy veľmi a naučil sa im… a dal mu (Konštantínovi)
do päťdesiat učeníkov (tiež) učiť sa im. Preukázal mu veľkú úctu a, vyprevadil ho
(ŽK 15).
O Konštantínovi-Cyrilovi hovorí v tejto súvislosti jeho životopisec:
A nevzal ani od Rastislava, ani od Koceľa ani zlata ani striebra, ani iné
veci a predniesol slovo evanjelia bez pláce. Vyprosil si len deväťsto zajatcov od
oboch a prepustil ich. (ŽK 15). Iné pramene uvádzajú menší počet učeníkov
zverených Koceľom, nie 50, ale len 10 a rovnako sa líšia aj pri udávaní počtu oslobodených
zajatcov, ktorých Cyril a Metod vyprosili u Rastislava (900) a Koceľa (900 alebo 200).
Spomedzi rôznych aspektov činnosti sv. Konštantína-Cyrila a Metoda je výchova
žiakov, učeníkov, jednou z najznámejších. Menej pozornosti sa však dáva tým častiam
opisu života a činnosti solúnskych bratov, ktoré sú spojené s inými prejavmi kresťanskej
lásky, a to s oslobodzovaním väzňov. V skutočnosti so zmienkou o žiadosti sv.
Konštantína-Cyrila, aby mu panovníci odovzdali zajatcov aby ich mohol prepustiť na
slobodu sa nestretávame nielen počas jeho veľkomoravskej misie, ale aj pri predchádzajúcej
misii medzi Chazarmi. Ako dosvedčuje Život Konštantína: Keď kagan odprevádzal
Filozofa, dával mu mnohé dary, ale ich neprijal a hovoril: Daj mi, koľko len
máš tu zajatých Grékov, to mi je viac, ako všetky dary. Pozbierali ich do dvesto a
dali mu ich. I išiel naradostený svojou cestou. (ŽK 12)
Vojenské
výboje, ako zdroj zisku a prísun lacnej pracovnej sily otrokov boli v tomto období
v stredoeurópskom priestore bežnou a rozšírenou praxou. Trh s otrokmi, či už išlo
o vojnových zajatcov, alebo inak zotročených jedincov bol dôležitým prvkom ekonomiky
ranofeudálnych štátov. Vykupovanie zajatcov, otrokov, bolo zase rozšíreným skutkom
milosrdenstva a prejavom kresťanského citu. Cirkevní predstavitelia – ak sa im aj
hneď nedarilo celkom vykoreniť inštitút otroctva – zvlášť sa snažili zamedziť tomu,
aby boli do otroctva predávaní kresťania, keďže títo, často prostredníctvom vtedajších
židovských obchodníkov, boli predávaní mohamedánskym kupcom na blízkovýchodné trhy,
kde okrem straty fyzickej slobody boli nútení stratiť aj duchovnú slobodu a zrieknuť
sa kresťanskej viery.
Z historických prameňov sa napríklad dozvedáme o úpornom
úsilí pražského biskupa sv. Vojtecha zamedziť práve tomuto typu obchodu, pre ktorý
bola Praha významným regionálnym centrom. Medzi iným sa o tom zmieňuje aj člen diplomatického
posolstva Cordóbskeho kalifa al Hakama k cisárovi Ottovi niekedy v rokoch 963-965,
španielsky Žid, Ibrahím íbn Jakúb at Tartúší, ktorý opisuje mesto nasledovne: „Mesto
Praha je postavené z kameňa a vápna. Je najbohatším (mestom) krajiny na tovary. Prichádzajú
doň z mesta Krakova Rusi i Slovania s tovarmi. Podobne z krajín Turkov (Maďarov) prinášajú
k nim (Pražanom) moslimi, Židia a Turci (Maďari) tovary i kupecké závažia a vyvážajú
od nich otrokov, cín a rozličné druhy kožušín.“
Spoločníci a učeníci
slovanských apoštolov, ktorí ich sprevádzali na ceste do Ríma, boli svedkami starostlivosti
Konštantína-Cyrila o zotročených zajatcov a iste s ním zdieľali jeho starostlivosť
o prepustenie uväznených a zotročených. Počas tejto ich prvej cesty zo slovanských
krajov na juh však ešte ani netušili, že aj oni sami neskôr znovu absolvujú túto púť
ako otroci. Ako uvádza Život Nauma, jedného zo svätých slovanských sedmopočetníkov,
po Metodovej smrti Vichingovi stúpenci Metodových žiakov „mučili mnoho a druhých
predali Židom za odmenu, kňazov i diakonov. Tí Židia pojmúc viedli (ich) do Benátok.
A keď ich predali, božím prispením prišiel vtedy cisárov muž do Benátok z Carihradu,
cisárovo dielo vykonávajúc. A dozvediac sa o nich i vykúpil ich cisárov muž a tak
ich pojmúc, odviedol do Carihradu a povedal o nich cisárovi Bazilovi. A postavili
ich naspäť do ich úradov a hodností, za kňazov a diakonov, ako aj prv boli. Aj platy
dali, nikto v rabstve neumrel, ale títo v Carihrade cisárom chránení pokoj prijali,
oní do Bulharskej zeme príduc s veľkou cťou pokoj prijali.“
Ako
teda vidíme, skutky telesného milosrdenstva – oslobodzovanie zajatcov, ktoré hojne
praktizoval sv. Konštantín-Cyril neskôr Pán odplatil v živote jeho učeníkov, ktorých
z kresťanskej lásky vykúpil z otroctva cisársky vyslanec v Benátkach.
Vyučovanie
nevedomých i vykupovanie väzňov zaraďuje Cirkev medzi skutky duchovného a telesného
milosrdenstva, ku ktorým nás Kristus vyzýva aj v evanjeliu. Svätí Cyril a Metod
na tieto skutky nezabúdali, ba urobili ich pri svojej misii centrálnymi. Okrem telesného
otroctva existuje ale aj duchovná nesloboda, otroctvo, či nahota. Z tejto neslobody
sa človek vyslobodzuje vzdelaním. Vyučovanie, dar písma i Písma – chápali Slovanskí
apoštoli tiež ako „zaodievanie nahých“, ako to vyjadrujú básnické slová predhovoru
ku svätému Evanjeliu, - Proglasu, ktorých autorom je sv. Konštantín Cyril:
…
Lebo sú nahé bez kníh všetky národy,bonemôžu sa boriť v boji bez
zbroje s protivníkom a duší našich záhubcom, odsúdené sú večnej
muke za korisť.
Sv. Cyril a Metod počas zastávok na svojom životnom putovaní
konali skutky duchovného i telesného milosrdenstva. Či už to bola zastávka u Chazarov,
na Veľkej Morave, či u Koceľa. Vyučovanie nevedomých, napomínanie hriešnikov, oslobodzovanie
zajatcov. Duchovne zaodievať vyučovaním možno jednotlivca, ale i celé národy. Takéto
vyučovanie sa rovná aj oslobodzovaniu z väzenia – z okov nevedomosti, z temnôt ducha.
Aj pre to sú slovanskí apoštoli pripodobiteľní k obrazu „milosrdného Samaritána“
ktorý stretávajúc sa s ľudským utrpením, neobchádza blížneho, ale skláňa sa k nemu.
A aj oni nám dnes odkazujú – Choďte a robte podobne!
(J. STANISLAV, Životy,
94; P. RATKOŠ, Pramene, 337; 289.)