Rubrika pre chorých: Svedectvo Pavlínky Triščovej, ktorá sa narodila bez rúk

Autorka rubriky Andrea Eliášová sa vo februárovom vydaní zaoberá otázkou vyrovnávania sa s mimoriadne ťažkým ľudským utrpením. Svojmu príspevku dala nadpis: Žiadne utrpenie nie je zbytočné, lebo ho Kristus posvätil na kríži.

Vážení poslucháči, koncom minulého roka zavolal do redakcie istého slovenského denníka 76-ročný muž, ktorý sa domáhal nezvyčajnej prosby: eutanázie, ukončenia života. Tento bývalý prokurátor sa priznal, že trpí nevyliečiteľnou chorobou a bolesťami a chce si uľaviť dôstojnou smrťou v zmysle uplatnenia práva podľa Ústavy SR. Diagnóza – generalizovaná atrofia mozgu a celkového nervového systému ho kvári od roku 2009 silnými bolesťami hlavy a chrbta. A prečo sa obrátil práve na redakciu? Najprv to skúsil v niekoľkých inštitúciách, ale nepochodil. Ich odpovede, že eutanáziu náš právny systém nepovoľuje, ho neuspokojili. Redaktorovi denníka položil tento muž z Trenčína otázku: „Na koho sa môžem obrátiť, ak už nechcem na tomto svete trpieť? Som ochotný prísť hocikde, kde sa vykoná eutanázia, aj s tým, že dostanem prípravok, ja ho doma užijem a budem mať konečne pokoj,“ presviedčal s poznámkou, že jeho manželka je na tom ešte horšie. Muž ďalej apeloval: „Nikto mi nechce pomôcť, všetci sa odvolávajú na trestný zákon, trestný čin samovraždy. O narodení rozhodli moji rodičia, ale o smrti nemá kto rozhodnúť. Zostáva to len na mne a ja som sa rozhodol pre eutanáziu. Vždy večer si želám, aby som sa už ráno nezobudil, aby som v pokoji zaspal naveky,“ dodal pacient s poznámkou, že dnes už sú štáty, kde sa umelé ukončenie života dá uplatniť.

V mediálnych správach tesne pred koncom roka tento srdcervúci výkrik akosi zanikol a predsa je nesmierne vážny. Nám, ktorí veríme vo večnosť prežívanú v spojení s naším Pánom a v posvätnosť života v každej jeho podobe sa okamžite ozývajú v duši otázky: vari tento nešťastný muž nikdy nepočul o tom, že Kristus sám svojou obetou na kríži posvätil každú bolesť a preto má nesmiernu, výkupnú cenu? Nik mu nepovedal, že každú minútu svojich bolestí môže obetovať na konkrétny úmysel a stane sa tak preňho výkupným? Nuž, muž zjavne nebol pripravený na stretnutie s ťažkou chorobou vo svojej starobe. Môže to byť aj isté memento pre tých, ktorí nerátajú s tým, že život človeka sa môže niekedy zvrtnúť aj z minúty na minútu, nielen v seniorskom veku. Cirkev nesie vo svojich modlitbách aj tých, ktorí stratili nádej a cítia sa bezmocní pred tajomstvom utrpenia a smrti. Môžeme do nich vložiť aj onen srdcervúci výkrik spomínaného pacienta z Trenčína a takto duchovne mu pomôcť niesť to, čo nedokáže prijať.

Sú však medzi nami aj ľudia, ktorí celé roky, ba od narodenia, kráčajú životom s ťažkým hendikepom a nerepcú, nikdy nezatúžili skoncovať so životom. Práve naopak. Aj v utrpení objavili svoje poslanie a sú pre mnohých inšpiráciou a príkladom. Jednou z takýchto žien bola aj Denise Legrixová, Francúzska, ktorá sa narodila bez rúk a nôh. Možno poznáte jej príbeh z knihy Taká som sa narodila. Vďaka svojej húževnatosti sa naučila jesť, piť, šiť, vyšívať, ba i maľovať. Napísala o tom: „Želala by som si, aby si zdravý človek predstavil tú nezvyčajnú gymnastiku, ktorú treba robiť pri každom stehu. Porozmýšľajte o tom. A vy, čo si zúfate, dúfajte.“ Jej rodičia dokázali obstáť aj v konfrontácii so susedmi, ktorí ich niekedy vystavovali poznámkam, čo budú robiť s takým dieťaťom. A Denise sa im zato odvďačila svojou životaschopnosťou.

V spomínanej knihe napísala: „I keď budem mať ťažký život, nepoddám sa a povediem svojich drahých ponad tiene a priepasti.“ Nezahodila svoj život. Dokázala si privyrábať maľovaním úchvatných obrazov a získala dokonca medzinárodné uznania, ocenenia, ba i titul Rytier čestnej légie. Aký to kontrast s prípadmi ľudí, ktorí už v živote nenachádzajú ani záblesk svetla a nádeje, keď im do života vstúpi choroba!

Aj na Slovensku máme obdivuhodnú ženu, ktorej osud v niečom pripomína príbeh spomínanej Francúzky. Pavlínka Triščová, mladá žena, rodáčka z Jarovníc pri Prešove sa tiež narodila bez rúk. Naučila sa maľovať nohami, rada cestuje, miluje plávanie, tanec i hudbu. A hoci na pohľad pôsobí krehko, chuti do života a energie má na rozdávanie. Oporou v živote je jej práve viera v Boha. Hovorí, že nemá dôvod reptať ani na svoj hendikep, a už vôbec nie na Boha.

(Viac v audiopodobe: výpovede Pavlíny Triščovej a jej dlhoročnej priateľky Helenky)

Pripravila: Andrea Eliášová