Svätý Otec k úsiliu o jednotu kresťanov: Neuzatvárajme sa do osobitostí a exkluzívností

Plné znenie homílie pápeža Františka počas ekumenického slávenia vešpier zo slávnosti Obrátenia svätého apoštola Pavla, ktorým 25. januára 2015 v Bazilike sv. Pavla za hradbami vyvrcholil Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov.

Na ceste z Judey do Galiley Ježiš prechádza Samáriou. Nemá problém stretnúť sa so Samaritánmi, považovanými za heretikov, odpadlíkov, oddelených od židov. Jeho postoj nám umožňuje pochopiť, že konfrontovanie s tými, ktorí sa od nás líšia, môže napomôcť nášmu rastu. Ježiš, unavený z cesty, neváha pýtať si od ženy Samaritánky piť. Jeho smäd však, ako vieme, ďaleko presahuje fyzický smäd. Je smädom po stretnutí, túžbou začať dialóg s touto ženou a ponúknuť jej tak možnosť cesty vnútorného obrátenia. Ježiš je trpezlivý, rešpektuje osobu, ktorá stojí pred ním, zjavuje sa jej postupne. Jeho príklad povzbudzuje pokúšať sa o pokojnú konfrontáciu s tým druhým. Ak si chceme porozumieť a rásť v láske a pravde, je treba zastaviť sa, prijať sa a počúvať sa. Takto sa už začína uskutočňovať jednota. Jednota sa utvára na ceste, nikdy nie je nehybná. Jednota sa utvára kráčajúc.

Žena zo Sycharu sa pýta Ježiša na pravé miesto uctievania Boha. Ježiš sa nevyjadruje v prospech hory alebo chrámu, ale ide ďalej, ide k podstate boriac každý múr rozdelenia. Odkazuje na pravdu uctievania: «Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde» (Ján 4,24). Mnohé kontroverzie medzi kresťanmi, zdedené z minulosti, môžu byť prekonané, keď zanecháme polemický a apologický postoj a budeme sa snažiť o obsiahnutie hĺbky toho, čo nás spája, a teda o povolanie mať účasť na mystériu lásky Otca zjavenej v Synovi skrze Ducha Svätého. Sme presvedčení o tom, že jednota kresťanov nebude výsledkom rafinovaných teoretických diskusií, v ktorých sa bude každý snažiť presvedčiť ostatných o fundovanosti svojich názorov. Príde Syn človeka a nájde nás stále uprostred diskusie. Musíme si uvedomiť, že na obsiahnutie hĺbky mystéria Boha sa potrebujeme navzájom, potrebujeme sa stretnúť a konfrontovať pod vedením Ducha Svätého, ktorý harmonizuje rozmanitosť a zdoláva konflikty. Zmieruje rozmanitosť.

Postupne žena Samaritánka pochopí, že ten, kto si od nej pýtal piť, je schopný uhasiť jej smäd. Ježiš sa jej prestavuje ako prameň, z ktorého prúdi živá voda, ktorá navždy uhasí jej smäd (porov. 4,13-14). Ľudská existencia odhaľuje nekonečné ambície: hľadanie pravdy, smäd po láske, spravodlivosti a slobode. Sú to túžby uspokojené len čiastočne, pretože z hlbín svojho bytia sa človek pohybuje smerom k niečomu, čo je ‚viac‘, k absolútnu, ktoré môže definitívne uspokojiť jeho smäd. Odpoveď na tieto túžby je daná Bohom v Ježišovi Kristovi, v jeho veľkonočnom tajomstve. Z prebodnutého Ježišovho boku tiekla krv a voda (porov. 19,34): On je prameňom, z ktorého prúdi voda Ducha Svätého, teda «Božia láska rozliata do našich sŕdc» (porov. Rim 5,5) v deň krstu. Dielom Ducha sme sa stali jedným s Kristom, synmi v Synovi, pravými ctiteľmi Otca. Toto tajomstvo lásky je najhlbším dôvodom jednoty, ktorá spája všetkých kresťanov, a ktorá je oveľa väčšia než rozdelenia, ku ktorým došlo v priebehu dejín. Preto v tej miere, v akej sa približujeme s pokorou k Pánovi Ježišovi Kristovi, sa približujeme aj medzi sebou.

Stretnutie s Ježišom premieňa ženu Samaritánku na misionárku. Potom, ako dostala dar väčší a dôležitejší než je voda zo studne, žena nechá svoj džbán tam (porov. 4,28) a beží povedať svojim spoluobčanom, že sa stretla s Kristom (porov. 4,29). Stretnutie s ním jej vrátilo zmysel a radosť zo života a ona cíti túžbu oznamovať to. V súčasnej dobe je veľké množstvo unavených a smädných mužov a žien, ktorí nás kresťanov prosia, aby sme sa im dali piť. Je to požiadavka, ktorej sa nedá vyhnúť. V povolaní byť evanjelizátormi všetky cirkvi a cirkevné spoločenstvá nachádzajú zásadný priestor pre užšiu spoluprácu. Aby bolo možné účinne splniť túto úlohu, treba sa vystríhať uzatvárania do vlastných osobitostí a exkluzívností, ako aj nanucovania rovnakosti prostredníctvom čisto ľudských plánov. (porov. Evangelii gaudium, 131). Spoločné úsilie ohlasovať evanjelium umožňuje prekonať všetky formy prozelytizmu a pokušenie súperenia. Všetci sme v službe jedinému a tomu istému evanjeliu!

A v tejto chvíli modlitieb za jednotu by som chcel spomenúť našich mučeníkov dneška. Oni vydávajú svedectvo o Ježišovi Kristovi a sú prenasledovaní a zabíjaní preto, že sú kresťanmi, bez toho, aby prenasledovatelia robili rozdiel podľa vyznania, ku ktorému patria. Sú kresťanmi, a preto sú prenasledovaní. Toto je, bratia a sestry, ekumenizmus krvi.

S týmto radostným svedectvom našich mučeníkov dneška a s touto radostnou istotou sa obraciam s mojimi srdečnými a bratskými pozdravmi na Jeho Eminenciu metropolitu Gennadiosa, predstaviteľa Ekumenického patriarchátu, Jeho Milosť Davida Moxona, v Ríme osobného zástupcu arcibiskupa z Canterbury, a na všetkých reprezentantov rozličných cirkví a cirkevných spoločenstiev, zhromaždených tu na slávnosti Obrátenia sv. Pavla. Okrem toho s radosťou zdravím členov Zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a východnými pravoslávnymi cirkvami, ktorým prajem plodnú prácu na plenárnom zasadnutí, ktoré sa bude konať v najbližších dňoch v Ríme. Pozdravujem tiež študentov ekumenického inštitútu Bossey a mladých ľudí, ktorí využívajú štipendiá Výboru pre kultúrnu spoluprácu s pravoslávnymi cirkvami, pôsobiaceho v Rade pre podporu jednoty kresťanov.

Dnes sú tu prítomní aj rehoľníci a rehoľníčky patriaci k rôznym cirkvám a cirkevným spoločenstvám, ktorí sa zúčastnili v týchto dňoch na ekumenickom stretnutí, organizovanom Kongregáciu pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života v spolupráci s Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov pri príležitosti Roka zasväteného života. Rehoľný život ako proroctvo o budúcom svete je povolaný ponúknuť v našej dobe svedectvo tohto spoločenstva v Kristovi, ktoré ide ponad všetky rozdiely, a ktoré je tvorené konkrétnymi rozhodnutiami pre prijatie a dialóg. V dôsledku toho snaha o jednotu kresťanov nemôže byť výsadou len niektorých jednotlivcov či rehoľných komunít, zvlášť vnímavých na túto problematiku. Vzájomné poznanie rôznych tradícií zasväteného života a plodná výmena skúseností môže byť užitočná pre vitalitu všetkých foriem rehoľného života v rôznych cirkvách a cirkevných spoločenstvách.

Drahí bratia a sestry, my, ktorí sme smädní po pokoji a bratstve, prosme dnes s dôverujúcim srdcom nebeského Otca, skrze Ježiša Krista, jediného kňaza a prostredníka a na príhovor Panny Márie, apoštola Pavla a všetkých svätých, o dar plného spoločenstva všetkých kresťanov, aby mohlo zažiariť «sväté tajomstvo jednoty Cirkvi» (Unitatis redintegratio, 2), ako znamenie a nástroj zmierenia pre celý svet. Nech sa tak stane.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)