Text pápežovho príhovoru v Taclobane: Boh trpí spolu s nami

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši 17. januára 2015 v Taclobane na Filipínach za účasti
obyvateľstva postihnutého tajfúnom. Svätý Otec sa pri svätej omši prihovoril spontánnymi slovami. Tento text im odovzdal v písomnej podobe.

Aké potešujúce slová sme práve počuli! Opäť nám bolo povedané, že Ježiš Kristus je Boží Syn, náš Spasiteľ, náš veľkňaz, ktorý nám prináša milosrdenstvo, milosť a podporu vo všetkom, čo potrebujeme (porov. Hebr 4,14-16). On hojí naše rany, odpúšťa naše hriechy a volá nás, podobne ako sv. Matúša (porov. Mk 2,14), aby sme boli jeho učeníkmi. Chváľme ho za jeho lásku, za jeho milosrdenstvo a za jeho súcit. Chváľme nášho veľkého Boha!

Vzdávam vďaky Pánovi Ježišovi za to, že dnes ráno môžeme byť pospolu. Prišiel som, aby som pobudol s vami v tomto meste, ktoré bolo zdevastované tajfúnom Jolanda pred štrnástimi mesiacmi. Prinášam vám otcovskú lásku, modlitby celej Cirkvi, prísľub, že sa na vás nezabúda, keď pokračujete v znovuvybudovaní. Tu bola najsilnejšia búrka zaznamenaná na planéte premožená najmocnejšou silou vo vesmíre: Božou láskou. Sme tu dnes ráno, aby sme vydali svedectvo o tejto láske, o jej moci premieňať smrť a skazu na život a spoločenstvo. Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré slávime v tejto svätej omši, je naša nádej a skutočnosť, ktorú zakúšame i dnes. Vieme, že zmŕtvychvstanie prichádza iba po kríži, po tom kríži, ktorí ste vy niesli s vierou, dôstojnosťou a silou danou od Boha.

Zhromaždili sme sa najmä aby sme sa modlili za tých, ktorí zahynuli, za tých, ktorí sú doposiaľ nezvestní a za ranených. Predstavme Bohu duše zomrelých, našich matiek, našich otcov, synov a dcér, príbuzných, priateľov a susedov. Máme dôveru v to, že keď prišli pred Božiu tvár, našli milosrdenstvo a pokoj (porov. Hebr 4,16). Jednako však zostáva veľký smútok z ich neprítomnosti. Pre vás, ktorí ste ich poznali a milovali – a stále ich milujete – je bolesť z ich straty stále realitou. Pozrime sa však do budúcnosti očami viery. Naša bolesť je zrno, ktoré jedného dňa prinesie úrodu v radosti, ktorú Pán prisľúbil tým, ktorí dôverujú jeho slovám: «Blahoslavení, ktorí plačete, lebo budete potešení» (porov. Mt 5,4).

Zišli sme sa tu dnes aj preto, aby sme vzdávali vďaky Bohu za jeho pomoc vo chvíli núdze. On bol našou silou v týchto vskutku ťažkých mesiacoch. Vyhaslo mnoho životov, bolo tu veľa utrpenia a skazy. A predsa sa ešte dokážeme zísť a ďakovať mu. Vieme, že on sa o nás stará; vieme, že v Ježišovi, jeho Synovi, máme veľkňaza, ktorý vie spolucítiť s našou bolesťou (porov. Hebr 4,15), ktorý trpí spolu s nami. Božie spolucítenie [com-passion, spolu-utrpenie], jeho utrpenie spolu s nami, dáva večný význam a hodnotu našim snahám. Vaša túžba poďakovať mu za každú milosť a požehnanie, aj keď ste prišli o tak veľa, nie je iba triumfom schopnosti znovu sa vzchopiť a sily filipínskeho ľudu; je zároveň znakom Božej dobroty, jeho blízkosti, nežnosti a jeho spásnej moci.

Vzdávame vďaky najvyššiemu Bohu aj za to, čo bolo vykonané v rámci pomoci, znovuobnovenia a podpory v týchto mesiacoch bezprecedentnej núdze. Mám na mysli na prvom mieste tých, ktorí prijali a prichýlili veľký počet evakuovaných rodín, starých osôb i mladých ľudí. Aké kruté je opustiť vlastný domov a živobytie! Ďakujeme tým, ktorí sa ujali bezdomovcov, sirôt a osamelých ľudí. Kňazi, rehoľníci a rehoľnice dali všetko, čo mohli. Vám, ktorí ste poskytli strechu nad hlavou a obživu ľuďom hľadajúcim bezpečie v kostoloch, kláštoroch, na farách a ktorí naďalej pomáhate tým, ktorí sú ešte v ťažkostiach, vyjadrujem svoju vďačnosť. Ste Cirkvi na česť. Ste pýchou vašej krajiny. Osobne ďakujem každému z vás. Lebo čokoľvek ste urobili jednému z Kristových bratov a sestier, jemu ste urobili (porov. Mt 25,41).

V tejto svätej omši chceme zároveň poďakovať Bohu za tých mužov a ženy, ktorí konali službu záchranárov a krízovej pomoci. Ďakujeme mu za toľkých ľudí, ktorí z celého sveta veľkoryso darovali svoj čas, peniaze a hmotné dobrá. Štáty, organizácie a jednotlivé osoby z každej časti sveta dali na prvé miesto núdznych; je to príklad, ktorý treba nasledovať. Žiadam predstaviteľov vlád, medzinárodné spoločnosti, dobrodincov a ľudí dobrej vôle, aby neustali. Ešte zostáva veľa vykonať. Aj keď sa titulné strany denníkov zmenili, potreby zostávajú.

Dnešné prvé čítanie z Listu Hebrejom nás povzbudzuje, aby sme boli pevní v našom vyznávaní, aby sme vytrvali vo viere a s dôverou pristupovali k trónu Božej milosti (porov. Hebr 4,16). Tieto slová majú osobitnú odozvu na tomto mieste: uprostred toľkého utrpenia ste nikdy neprestali vyznávať víťazstvo kríža, triumf Božej lásky. Videli ste, ako sa moc tejto lásky zjavila vo veľkorysosti premnohých osôb, v toľkých malých zázrakoch dobroty. Avšak tiež ste postrehli, v rabovaniach, lúpežiach a zlyhaniach v odpovedi na túto veľkú ľudskú drámu, toľko tragických znamení zla, z ktorého nás Kristus prišiel vyslobodiť. Modlime sa, aby nás aj toto priviedlo k hlbšej dôvere v moc Božej milosti, aby sme zvíťazili nad hriechom a sebectvom. Osobitne sa modlime, aby to každého urobilo vnímavejším voči volaniu našich núdznych bratov a sestier. Modlime sa, aby to priviedlo k odmietnutiu všetkých foriem nespravodlivosti a korupcie, ktoré okrádaním chudobných zamorujú samotné korene spoločnosti.

Drahí bratia a sestry, v tejto veľkej skúške ste osobitne pociťovali Božiu milosť prostredníctvom prítomnosti a láskyplnej starostlivosti Panny Márie, Našej Panej ustavičnej pomoci. Ona je našou Matkou. Nech vám ona pomáha vytrvať vo viere a nádeji a ujímať sa tých, ktorí sú v núdzi. Spolu so sv. Vavrincom Ruizom a Petrom Calungsodom a všetkými svätými, nech naďalej vyprosuje Božie milosrdenstvo a láskyplné spolucítenie pre túto krajinu a pre všetkých milovaných Filipíncov. Amen.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)