Pápež František diplomatom: Pokoj, kultúra stretnutia, «nie» násiliu a skartovaniu
ľudí i Boha
Vatikán 12. januára 2015 – Pri príležitosti začiatku kalendárneho roka sa Svätý Otec
dnes stretol s diplomatickým zborom akreditovaným pri Svätej stolici, aby im vyjadril
novoročné priania. Počas audiencie, ktorá sa konala o 10.30 v Kráľovskej sále Apoštolského
paláca pápež František adresoval diplomatom rozsiahly príhovor. Svoju vyše polhodinovú
reč zameral na zdôraznenie volania po pokoji a rozhodné odmietnutie násilia a kultúry
vyraďovania, pričom sa konkrétne dotkol 24 momentov svetového diania uplynulého roka,
ktoré odrážajú aktuálnu realitu. Okrem 16 negatívnych a tragických situácií spomenul
aj 8 pozitívnych momentov, sľubujúcich nádej pre budúcnosť. Slovenskú republiku medzi
prítomnými zastupoval veľvyslanec pri Svätej stolici Peter Sopko. -jb-
Plné
znenie príhovoru pápeža Františka diplomatickému zboru
„Excelencie, dámy
a páni,
ďakujem vám za vašu účasť na tomto tradičnom stretnutí, ktoré mi na
začiatku každého nového roka umožňuje obrátiť sa na vás, na vaše rodiny a národy,
ktoré reprezentujete, so srdečným pozdravom a želaním každého dobra. Osobitnú vďaku
chcem vyjadriť dekanovi diplomatického zboru, Jeho Excelencii Jean-Claudeovi Michelovi,
za milé slová, ktoré mi adresoval v mene vás všetkých, ako aj každému z vás za vytrvalé
nasadenie, ktoré v duchu vzájomnej spolupráce venujete práci na napomáhanie a podporovanie
vzťahov medzi vašimi krajinami a medzinárodnými organizáciami, ktoré reprezentujete,
a Svätou stolicou. Aj v priebehu uplynulého roka sa tieto vzťahy mohli upevniť či
už vďaka nárastu počtu veľvyslancov sídliacich v Ríme, alebo prostredníctvom podpísania
nových bilaterálnych zmlúv základného charakteru, akou bola napríklad zmluva s Kamerunom,
podpísanáv januári minulého roka, alebo osobitných dohovorov, ktoré boli podpísané
s Maltou a Srbskom.
Dnes by som rád dal mocne zaznieť jednému slovu, ktoré
je pre nás veľmi drahé: pokoj! Ten k nám prichádza v hlase anjelských zástupov, ktoré
ho ohlasujú vo Vianočnej noci (porov. Lk 2,14) ako vzácny Boží dar a zároveň nám ho
určujú ako osobnú a spoločenskú zodpovednosť, ktorá od nás vyžaduje, že budeme bedliví
a činorodí. Avšak popri pokoji nám betlehemské jasle rozprávajú aj o inej dramatickej
skutočnosti: hovoria o odmietnutí. V niektorých ikonografických vyjadreniach, či už
západného alebo východného štýlu – myslím napríklad na nádhernú ikonu Narodenia od
Andreja Rubľova – dieťa Ježiš nie je uložené v kolíske, ale položené do hrobu. Obraz,
ktorého úmyslom je prepojenie dvoch najhlavnejších kresťanských sviatkov – Vianoc
a Veľkej noci – naznačuje, že popri radostnom prijatí novonarodeného je tam prítomná
i celá dráma, ktorej predmetom je Ježiš, znevážený a zavrhnutý až na smrť na kríži.
Správy o jeho narodení nám ukazujú na zatvrdnuté srdce ľudstva, ktoré sa namáha,
aby prijalo Dieťa. Hneď od začiatku je aj on vyradený, ponechaný vonku na zime, prinútený
narodiť sa v maštali, pretože nebolo miesta v hostinci (porov. Lk 2,7). A keď sa takto
zaobchádzalo s Božím Synom, o koľko viac sa tak zaobchádza s toľkými našimi bratmi
a sestrami! Je tu sklon k odmietaniu, ktorý nás všetkých zasahuje, ktorý nás privádza
k tomu, aby sme nehľadeli na blížneho ako na brata, ktorého máme prijať, ale aby sme
ho ponechali mimo nášho osobného životného horizontu a vnímali ho skôr ako konkurenta,
alebo ako poddaného, aby sme ho mohli ovládať. Ide o mentalitu, ktorá plodí kultúru
vyraďovania, ktorá nikoho a nič nešetrí: od stvorenstva až po človeka, ba i samého
Boha. Z nej sa rodí ľudstvo zranené a bez prestania drásané napätiami a konfliktami
každého druhu.
V evanjeliových rozprávaniach o Ježišovom detstve to emblematicky
znázorňuje kráľ Herodes, ktorý v domnienke, že dieťa Ježiš ohrozí jeho vlastnú autoritu,
nechá usmrtiť všetky batoľatá v Betleheme. V myšlienkach hneď smerujeme do Pakistanu,
kde bolo pred mesiacom s neslýchanou ukrutnosťou zavraždených vyše sto detí. Ich rodinám
chcem opäť vyjadriť moju osobnú sústrasť a uistenie o modlitbe za toľkých nevinných,
ktorí prišli o život.
K osobnému, individuálnemu rozmeru odvrhnutia sa pridáva
takmer neodvratne spoločenský rozmer,taká kultúra, ktorá odvrhuje toho druhého,
pretína najintímnejšie a najopravdivejšie spojivá, spejúc k rozpadu a rozloženiu celej
spoločnosti ako takej a plodeniu násilia a smrti. Smutnou ozvenou toho sú správy o
početných udalostiach z denného spravodajstva, posledným z ktorých nebol ani tragický
atentát v Paríži spred niekoľkých dní. Tí druhí «už nie sú viac vnímaní ako bytosti
rovnakej dôstojnosti, ako bratia a sestry tej istej ľudskej prirodzenosti, ale hľadí
sa na nich ako na predmety» (porov. Posolstvo k 48. svetovému dňu pokoja,
8. decembra 2014, 4). A slobodná ľudská bytosť sa stáva otrokom, raz módy, raz moci,
raz peňazí a niekedy dokonca i scestných foriem náboženstva. Sú to nebezpečenstvá,
ktoré som si dovolil pripomenúť v Posolstve k nedávnemu Svetovému dňupokoja,
venovanému problematike mnohorakých foriem moderného otroctva. Tieto pochádzajú zo
skazeného srdca, ktoré nie je schopné vidieť a konať dobro a kráčať cestou pokoja.
S bolesťou konštatujeme dramatické následky tejto mentality vyraďovania a
«kultúry zotročenia» (tamže, 2) v neprestajnom rozširovaní konfliktov. Ako pravá a
skutočná svetová vojna vedená «po kúskoch», tieto dôsledky zasahujú, i keď v rozličnej
podobe a intenzite, rôzne časti planéty, počnúc od Ukrajiny, ktorá sa stala dramatickým
dejiskom zrážky, a ktorej žičím, aby sa prostredníctvom dialógu zosilnili prebiehajúce
snahy o ukončenie nepriateľstva a aby sa zaangažované strany čím skôr, v obnovenom
duchu rešpektovania medzinárodného práva, vydali na úprimnú cestu vzájomnej dôvery
a bratského zmierenia, ktorá umožní prekonať aktuálnu krízu.
Moje myšlienky
smerujú na Blízky východ, počnúc milovanou Ježišovou zemou, ktorú som mohol s radosťou
navštíviť v máji minulého roka a kvôli ktorej nikdy neochabneme v naliehavej prosbe
o pokoj. Urobili sme tak s mimoriadnou intenzitou spoločne s izraelským prezidentom
Šimonom Peresom a palestínskym prezidentom Mahmúdom Abbásom, podnecovaní nádejou plnou
dôvery, že je možné znovuobnoviť rokovanie medzi týmito oboma stranami, s cieľom uhasiť
násilie a dospieť k riešeniu, ktoré by umožnilo palestínskemu a izraelskému ľudu žiť
konečne v pokoji, v rámci jasne stanovených a medzinárodne uznaných hraníc, tak, aby
sa «riešenie dvoch štátov» stalo faktickým.
Blízky východ je žiaľ zasiahnutý
aj ďalšími konfliktami, ktoré sa preťahujú už veľmi dlhý čas a ich následky sú otrasné
aj kvôli šíreniu sa terorizmufundamentalistickej povahy v Sýrii a Iraku. Tento
fenomén je dôsledok kultúry vyraďovania aplikovanej na Boha. Náboženský fundamentalizmus
vskutku, ešte predtým ako zničí ľudské bytosti spáchaním hrôzostrašných masakrov,
odmieta samého Boha, znížiac ho na púhu ideologickú výhovorku. Na túto nespravodlivú
agresiu, ktorá zasahuje i kresťanov a iné etnické a náboženské skupiny v tej oblasti,
napríklad jazídov, je potrebná jednomyseľná odpoveď, ktorá v rámci medzinárodného
práva zastaví rozširovanie násilia, znovu nastolí svornosť a zacelí hlboké rany, ktoré
vyvolalo spustenie sa konfliktov. Pri tejto príležitosti teda apelujem na celé medzinárodné
spoločenstvo, ako aj na jednotlivé zainteresované vlády, aby podnikli konkrétne iniciatívy
za mier a na obranu tých, ktorí trpia následkami vojny a prenasledovania a sú nútení
opustiť vlastné domovy a svoju vlasť. Listom, zaslaným krátko pred Vianocami, som
chcel osobne vyjadriť svoju blízkosť a uistiť o mojej modlitbe všetky kresťanské spoločenstvá
Blízkeho východu, ktoré vydávajú vzácne svedectvo o viere a odvahe, tým, že zohrávajú
základnú úlohu budovateľov pokoja, zmierenia a rozvoja v príslušných občianskych spoločnostiach,
do ktorých patria. Blízky východ bez kresťanov by bol Blízkym východom zdeformovaným
a okliešteným! Povzbudzujúc medzinárodné spoločenstvo, aby nebolo voči tejto situácii
ľahostajné, vyjadrujem želanie, aby náboženskí, politickí a intelektuálni vodcovia,
osobitne moslimskí, odsúdili akúkoľvek fundamentalistickú a extrémistickú interpretáciu
náboženstva, zameranú na ospravedlnenie skutkov násilia.
Podobné formy brutality,
ktoré nezriedka kosia obete medzi najmenšími a najbezbrannejšími, nechýbajú ani v
iných častiach sveta. Osobitne mám na mysli Nigériu, kde neutícha násilie, ktoré bezohľadne
zasahuje obyvateľstvo a kde i naďalej vzrastá tragický fenomén unášania ľudí, neraz
mladých dievčat, preto, aby sa stali predmetmi pokútnych obchodov. A takéto hanebné
obchodovanie nesmie pokračovať! Toto zlo je potrebné vykoreniť, pretože zasahuje nás
všetkých od jednotlivých rodín až po celé svetové spoločenstvo (porov. Príhovor
novým veľvyslancom akreditovaným pri Svätej stolici, 12. decembra 2013)
.
Hľadím tiež s obavou na mnohé konflikty občianskeho charakteru, ktorými
sú zasiahnuté niektoré časti Afriky, počnúc Líbyou, rozdrásanou dlhotrvajúcou vnútornou
vojnou, ktorá zapríčiňuje nevýslovné utrpenie medzi obyvateľstvom a zanecháva vážne
odozvy na krehkej rovnováhe v regióne. Myslím na dramatickú situáciu v Stredoafrickej
republike, v súvislosti s ktorou bolestne konštatujem, ako sa dobrá vôľa, podnecujúca
úsilie tých, ktorí chcú vytvárať budúcnosť pokoja, bezpečnosti a prosperity, stretáva
s podobami odporu a čiastkových sebeckých záujmov, ktoré so sebou prinášajú riziko
zmarenia očakávaní tak veľmi skúšaného ľudu, ktorý túži slobodne vybudovať vlastnú
budúcnosť.
Osobitné znepokojenie vzbudzuje aj situácia v Južnom Sudáne a v
niektorých oblastiach Sudánu, v Africkom rohu a Konžskej demokratickej republike,
kde neprestáva narastať počet obetí medzi civilným obyvateľstvom a kde sú tisíce osôb,
medzi nimi mnoho žien a detí, prinútené utiecť a žiť v extrémne ťažkých podmienkach.
Vyjadrujem preto želanie, aby sa vyvinulo spoločné úsilie jednotlivých vlád a medzinárodného
spoločenstva na ukončenie každej podoby boja, nenávisti a násilia a aby sa napomáhalo
nasadenie v prospech zmierenia, pokoja a obrany nadprirodzenej dôstojnosti človeka.
Nemôžeme zároveň zabúdať na to, že vojny prinášajú so sebou strašný zločin,
ktorým je znásilňovanie. Je to najvážnejšia urážka dôstojnosti ženy, ktorá nielenže
je znásilnená v intimite svojho tela, ale aj vo svojej duši, a to traumou, ktorá sa
dá iba ťažko vymazať a jej dôsledky majú aj spoločenský charakter. Žiaľ, je pravda,
že i tam, kde nie je vojna, mnoho žien ešte aj dnes trpí násilím, ktoré je proti nim
zamerané.
Všetky vojnové konflikty odhaľujú najcharakteristickejšiu tvár kultúry
vyraďovania, zapríčinenej zámerným pošliapavaním ľudských životov zo strany mocných.
Sú tu však aj rafinovanejšie a zákernejšie podoby odmietania, ktoré rovnako prispievajú
k prežívaniu tejto kultúry. Myslím predovšetkým na spôsob, akým sa často zaobchádza
s chorými, izolovanými a vytlačenými na okraj, ako aj s malomocnými, o ktorých hovorí
evanjelium. Medzi malomocnými našich čias sú obete novej a hroznej epidémie eboly,
ktorá najmä v Libérii, Sierre Leone a Guinei skosila viac ako šesťtisíc životov. Chcem
dnes verejne pochváliť a poďakovať tým zdravotníckym pracovníkom, ktorí spoločne s
rehoľníkmi a dobrovoľníkmi poskytujú všemožnú starostlivosť chorým a ich rodinám,
zvlášť deťom, ktoré osireli. Zároveň znovu apelujem na celé medzinárodné spoločenstvo,
aby sa pristúpilo k zabezpečeniu adekvátnej humanitárnej pomoci pacientom a aby sa
vyvinulo spoločné úsilie na prekonanie tejto choroby.
Popri životoch vyraďovaných
z príčiny vojen či chorôb sú tu životy mnohých utečencov a vyhnancov. Znovu je možné
pochopiť dôsledky, vzhľadom na Ježišovo detstvo, ktoré dokazuje ďalšiu podobu kultúry
vyraďovania, ktorá poškodzuje vzťahy a «triešti» spoločnosť. Vskutku, Svätá rodina
je nútená utiecť pred Herodesovou ukrutnosťou do Egypta, odkiaľ sa bude môcť vrátiť
iba po niekoľkých rokoch (porov. Mt 2,13-15). Následkom konfliktných pomerov pred
chvíľou opísaných je často útek tisícov ľudí z vlastnej krajiny. Niekedy nejde ani
o hľadanie lepšej budúcnosti, ale jednoducho o budúcnosť, pretože zotrvanie vo vlastnej
krajine by mohlo znamenať istú smrť. Koľko ľudí prichádza o život počas neľudského
cestovania, podrobení týraniu skutočných a doslovných mučiteľov, žiadostivých po peniazoch?
Naznačil som to počas mojej nedávnej návštevy v Európskom parlamente, pripomenúc,
že «nemožno tolerovať, aby sa Stredozemné more stalo veľkým cintorínom!» (Prejav
pápeža Františka v Európskom parlamente v Štrasburgu, 25. novembra 2014). Je tu
aj ďalšia alarmujúca skutočnosť: mnohí z migrantov, najmä v oblastiach Ameriky, sú
osamotené deti, ktoré si ako najľahšia korisť nebezpečenstiev vyžadujú väčšiu starostlivosť,
pozornosť a ochranu.
Keďže utečenci prichádzajú do neznámych krajín často
bez potrebných dokumentov a nehovoria miestnym jazykom, je pre nich náročné, aby boli
prijatí a našli si prácu. Okrem neistoty z úteku sú nútení čeliť aj dráme odmietnutia.
Je preto potrebná zmena postoja voči nim, aby sme sa preniesli od nezáujmu a strachu
k úprimnému prijatiu toho druhého. To si samozrejme vyžaduje «implementovať vhodné
právne predpisy, ktoré vedia zároveň chrániť práva (...) občanov a zabezpečiť príjem
migrantov» (tamže). Ďakujem teda tým, ktorí sa aj za cenu života nasadzujú za to,
aby utečencom a prisťahovalcom poskytli pomoc a povzbudzujem štáty i medzinárodné
organizácie, aby sa zasadili za vyriešenie týchto vážnych humanitárnych situácií a
aby poskytli krajinám pôvodu prisťahovalcov náležitú pomoc pre umožnenie spoločensko-politického
rozvoja a prekonanie vnútorných konfliktov, ktoré sú hlavnou príčinou tohto fenoménu.
«Je nevyhnutné reagovať na príčiny a nie iba na dôsledky» (tamže). To napokon umožní
vysťahovalcom, aby sa raz mohli vrátiť do vlastnej krajiny a prispievať k jej rastu
a rozvoju.
No popri prisťahovalcoch a utečencoch je tu mnoho «skrytých vyhnancov»
(Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána, 29. decembra 2013), ktorí
žijú vo vnútri našich domov a našich rodín. Mám na mysli predovšetkým starých a rôzne
postihnutých ľudí, ako aj mladých. Tí prví sú predmetom odmietnutia vtedy, keď začnú
byť považovaní za bremeno a ich prítomnosť za «zavadzajúcu» (tamže), kým tí druhí
sú vyraďovaní upieraním ich konkrétnych pracovných vyhliadok, vďaka ktorým by si mohli
vybudovať svoju budúcnosť. Z druhej strany, niet horšej materiálnej núdze, než je
tá, ktorá nedovolí pracovať a zbavuje dôstojnosti práce (porov. Príhovor pápeža
Františka účastníkom svetového stretnutia ľudových hnutí, 28. októbra 2014)
a ktorá mení prácu na otroctvo. To som pripomenul počas nedávneho stretnutia s ľudovými
hnutiami, ktoré sa s nasadením angažujú v hľadaní primeraných riešení niektorých problémov
našich čias, ktorých najrozšírenejšou pohromou je nezamestnanosť mladých a práca načierno,
ako aj dráma toľkých robotníkov, zvlášť detí, využívaných z chamtivosti. To všetko
je v protiklade s ľudskou dôstojnosťou a vychádza to z mentality, ktorá stavia do
stredu peniaze, výhody a ekonomické zisky na úkor človeka samotného.
Rodina
je taktiež nezriedka predmetom vyraďovania zapríčineného čoraz rozšírenejšou individualistickou
a egoistickou kultúrou, ktorá ruší vzťahy a má tendenciu podporovať dramatický fenomén
klesajúcej pôrodnosti, ako aj vytváraním zákonov, ktoré uprednostňujú rôzne formy
spolužitia namiesto toho, aby primerane podporovali rodinu pre dobro celej spoločnosti.
Medzi príčinami týchto fenoménov sa nachádza istá šablónová globalizácia,
ktorá degraduje samotné kultúry odstránením faktorov vlastných identite každého národa,
ktoré vytvárajú nevyhnutné dedičstvo na základe zdravého spoločenského rozvoja. Vo
svete vytvorenom podľa šablóny a ukrátenom o identitu je ľahké postrehnúť drámu a
skľúčenosť mnohých ľudí, ktorí doslova stratili zmysel života. Táto dráma sa zhoršuje
pretrvávajúcou ekonomickou krízou, ktorá plodí nedôveru a prispieva k zväčšeniu spoločenskej
konfliktnosti. Mal som možnosť postrehnúť tieto dôsledky aj tu v Ríme, pri stretnutiach
s mnohými ľuďmi, ktorí prežívajú náročné situácie, ako i počas rozličných ciest, ktoré
som vykonal v Taliansku.
Práve na drahý taliansky národ sa chcem obrátiť s
myšlienkami plnými nádeje, aby sa počas pretrvávajúcej klímy spoločenskej, politickej
a ekonomickej neistoty taliansky ľud nikdy nevzdal a neupadol do pokušenia nesvornosti,
ale aby objavil hodnoty vzájomnej pozornosti a spolupatričnosti, ktoré sú základom
jeho kultúry a občianskeho spolužitia a sú prameňmi dôvery ako v prítomnosť, tak i
v budúcnosť, osobitne pre mladých.
Keď myslím na mladých, chcem spomenúť moju
cestu do Kórey, kde som sa v auguste minulého roka mal možnosť stretnúť s tisíckami
mladých, ktorí sa zišli pri príležitosti šiesteho ročníka Dní ázijskej mládeže a kde
som pripomenul, že je potrebné doceniť mladých «usilujúc sa odovzdať im dedičstvo
minulosti a aplikovať ho podľa výziev našich čias» (Príhovor pápeža Františka
predstaviteľom Kórey a diplomatickému zboru, 14. augusta 2014). Je preto
potrebné zamyslieť sa «nad primeranosťou spôsobu odovzdávania našich hodnôt budúcim
generáciám a tiež nad tým, aký druh spoločnosti pripravujeme, aby sme im ho odovzdali»
(tamže).
Dnes večer s radosťou odcestujem do Ázie, aby som navštívil Srí Lanku
a Filipíny a tak dosvedčil pozornosť a pastoračnú starostlivosť, s akou sa zaujímam
o národy toho rozsiahleho kontinentu. Chcem ešte raz vyjadriť im a ich vládam želanie
Svätej stolice ponúknuť svoj podiel do služby spoločnému dobru, harmónii a svornosti
v spoločnosti. Osobitne si prajem znovuobnovenie dialógu medzi oboma Kóreami, ktoré
sú sesterskými krajinami a hovoria tým istým jazykom.
Excelencie, dámy a páni,
na
začiatku nového roka však nechceme, aby bol náš pohľad premožený pesimizmom zo slabostí
a nedostatkov týchto našich čias. Chceme sa tiež poďakovať Bohu za to, čo nám daroval,
za dobrodenia, ktoré nám uštedril, za rozhovory a stretnutia, ktoré nám umožnil a
za tých niekoľko plodov pokoja, ktoré nám dovolil s radosťou okúsiť.
Významné
svedectvo o tom, že je možná kultúra stretnutia, som zažil v priebehu mojej návštevy
v Albánsku, v národe plnom mladých, ktorí sú nádejou do budúcnosti. Napriek pretrpeným
zraneniam z nedávnej minulosti, túto krajinu charakterizuje «pokojné spolužitie a
spoluprácu medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev» (Príhovor pápeža Františka
verejným predstaviteľmi Albánska, 21. septembra 2014) v ovzduší rešpektu a vzájomnej
dôvery medzi katolíkmi, pravoslávnymi a moslimami. Je to dôležitý znak toho, že úprimná
viera v Boha nás otvára voči tomu druhému, plodí dialóg a koná v prospech dobra, zatiaľ
čo násilie sa rodí z mystifikácie samotného náboženstva, použitej ako zámienka pre
ideologické plány, ktorých jediným cieľom je ovládanie človeka človekom. Podobne,
počas nedávnej cesty do Turecka, historického mostu medzi Východom a Západom, som
mohol konštatovať ovocie ekumenického a medzináboženského dialógu, ako aj angažovania
sa v prospech utečencov, ktorí prichádzajú z iných krajín Blízkeho východu. S takýmto
duchom pohostinnosti som sa stretol aj v Jordánsku, ktoré som navštívil na začiatku
mojej púte do Svätej zeme, ako aj prostredníctvom svedectiev prichádzajúcich z Libanonu,
ktorému želám úspešné prekonanie aktuálnych politických ťažkostí.
Jeden
príklad – mne veľmi drahý – toho ako je možné vďaka dialógu vskutku postaviť a vybudovať
mosty, pochádza z nedávneho rozhodnutia Spojených štátov amerických a Kuby skoncovať
so vzájomným mlčaním, ktoré trvalo viac ako pol storočia a priblížiť sa k sebe pre
dobro svojich obyvateľov. V tejto perspektíve sa obraciam aj na ľud Burkiny Faso,
ktorý prechádza obdobím významných politických a inštitucionálnych zmien, aby obnovený
duch spolupráce mohol prispieť k rozvoju spravodlivejšej a bratskejšej spoločnosti.
Evidujem tiež s potešením marcové podpísanie zmluvy, ktorá ukončí dlhé roky napätia
na Filipínach. Zároveň povzbudzujem úsilie o trvalý pokoj v Kolumbii, ako aj iniciatívy
zamerané na znovuobnovenie svornosti v politickom a spoločenskom živote Venezuely.
Vyjadrujem tiež želanie, aby sa mohlo čoskoro pristúpiť k definitívnemu dohovoru medzi
Iránom a takzvanou Skupinou 5+1 ohľadom využívania jadrovej energie na mierové účely,
pričom oceňujem doteraz vyvinuté úsilie. Vyjadrujem tiež uspokojenie nad vôľou Spojených
štátov amerických definitívne zatvoriť väznicu na Guantanáme a nad veľkorysou disponibilitou
niektorých krajín prijať väzňov. A týmto krajinám zo srdca ďakujem. Nakoniec chcem
vyjadriť svoje uznanie a povzbudenie tým krajinám, ktoré sa aktívne angažujú v prospech
ľudského rozvoja, stabilizácie politiky a občianskeho spolužitia svojich obyvateľov.
Excelencie, dámy a páni,
6. augusta 1945 ľudstvo prežívalo jednu z
najstrašnejších katastrof svojich dejín. Prvýkrát, novým spôsobom a bez precedensu,
svet zakúšal, dokiaľ až môže siahať ničiaca moc človeka. Z popola tej nesmiernej tragédie,
ktorou bola druhá svetová vojna, povstala medzi národmi nová vôľa k dialógu a stretnutiu,
ktorá umožnila vznik Organizácie spojených národov, ktorá toho roku oslávi svoje 70.
výročie. Počas návštevy, ktorá sa uskutočnila v hlavnom sídle OSN pred päťdesiatimi
rokmi, môj blahoslavený predchodca, pápež Pavol VI. pripomenul, že «krv miliónov ľudí
a nevyčísliteľné a neslýchané utrpenie, zbytočné krviprelievanie a strašná skaza si
vyžadujú zmluvu, ktorá nás spojí, s prísahou, ktorá musí zmeniť budúce dejiny sveta:
nikdy viac vojnu, nikdy viac vojnu! Pokoj, pokoj musí sprevádzať osudy národov a celého
ľudstva» (Príhovor pápeža Pavla VI. Organizácii spojených národov v New Yorku,
4. októbra 1965).
Toto je aj moje želanie plné dôvery pre tento nový rok,
v ktorom sa onedlho rozbehnú dva dôležité procesy: redigovanie Agendy rozvoja po
roku2015 s prijatím cieľov udržateľného rozvoja, a vypracovanie
novej Dohody o klíme. Toto je naliehavé. Ich nevyhnutným predpokladom je pokoj,
ktorý skôr ako prinesie koniec každej vojne, pramení z obrátenia srdca.
S týmito
pocitmi ešte raz vyjadrujem vám, vašim rodinám a vašim národom žičenie, aby bol rok
2015 rokom nádeje a pokoja.