Raniero Cantalamessa v tretej adventnej kázni: Pokoj ako ovocie Ducha
Pre zachovanie pokoja je najúčinnejším prostriedkom istota, že Boh nás miluje, povedal
páter Raniero Cantalamessa OFM Cap. v tretej adventnej kázni pre pápeža Františka
a Rímsku kúriu v piatok 19. decembra, ktorú venoval téme „Pokoj, ovocie Ducha“.
Keď
sv. Pavol hovorí o ovocí Ducha, uvádza pokoj na treťom mieste, po láske a radosti.
Ďalej vymenúva zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť a zdržanlivosť
(porov. Gal 5,22). Ako vysvetlil pápežský kazateľ, „ovocie Ducha“ nie je to isté ako
tzv. „charizmy“ alebo dary Ducha Svätého. Zatiaľ čo charizmy sú dielom Božím, ktorý
ich udeľuje komu chce a dáva ich individuálne, ovocie Ducha je naopak výsledkom spolupráce
Božej milosti a ľudskej slobody, a je teda prejavom takého života, ktorý sa necháva
viesť Duchom Svätým. Ovocie Ducha je preto rovnako dosiahnuteľné pre všetkých: „Nie
všetciv Cirkvimôžemebyťapoštolmiaprorokmi, ale všetci môžeme a máme
bybyťláskaví, trpezliví, pokorní,
pokojníatakďalej.“ A
tak „pokoj akoovocieDuchaoznačuje
ustálenú pripravenosť(habitus), duševné naladenieaživotnýštýltoho, kto
prostredníctvom úsiliaabdelostidosiahol určitývnútorný pokoj.“
V priebehu
dvetisíc rokov kresťanských dejín sa svätci a myslitelia usilovali o dosiahnutie tohto
pokoja ducha. Počnúc púštnymi otcami sa rozvíjal ideál tzv. hesychie, sústredenia
mysle, vôle a pamäte čisto na Boha, na Ježiša Krista. Neskôr na to nadviazala prax
„modlitby srdca“, ktorú vo východnej tradícii opisuje tzv. „Rozprávanie ruského pútnika“.
Páter Raniero Cantalamessa pripomenul aj niektoré z postáv, ktoré sa do duchovnej
tradície Cirkvi zapísali ako hľadači toho ovocia Ducha, ktorým je pokoj srdca.
Svätý
Augustín naznačil spočinutie v Bohu ako jednu z ciest privádzajúcich k vnútornému
pokoju, a to ako v kontemplatívnom, tak i v aktívnom živote. Známe sú slová z prvej
knihy jeho Vyznaní: „Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce,
kým nespočinie v tebe“ (Vyznania, I,1). V tom istom diele píše aj takto:
„V dobrej vôli je náš pokoj. Každá vec je z dôvodu svojej váhy priťahovaná
k miestu, ktoré jej prislúcha. Váha ťahá nielen smerom nadol, ale tam,
kde jej to prislúcha. Oheň je ťahaný smerom do výšky, kameň smerom dolu, oba
núti ich váha, aby si hľadali svoje miesto... Mojou váhou je moja láska;
táto ma tiahne všade tam, kam sa uberám“ (Vyznania, XIII, 9).
Kým
na zemi je miestom nášho odpočinku Božia vôľa, v nebi týmto miestom bude Boh sám,
pripomenul páter Cantalamessa. Uviedol k tomu citát zo sv. Augustína o nebeskom Jeruzaleme:
„Tam
bude ten výsledný pokoj [...]V tom pokojinie je nutné,
aby rozum vládol nad pudmi, pretožetam
nebudú, aleBoh bude vládnuťčloveku,
duchovná duša telu, a bude tam takveľký pokoj
a ochota k poddanosti, akéveľké
jepotešeniezoživotaavládnutia. Atakvo všetkých do jedného
bude tento stav večnýabudememaťistotu, žejevečný, apretopokoj z tohtošťastia a či šťastie
tohto pokojabudenajvyššímdobrom“
(De civitate Dei, XIX, 27).
V súvislosti s pokojom ako ovocím Ducha
sa Raniero Cantalamessa pristavil aj pri niektorých osobnostiach mystikov ako Majster
Eckhart, sv. Ignác z Loyoly, či autor spisu Nasledovanie Krista. Ako účinný prostriedok
pre napredovanie na ceste pokoja pripomenul učenie svätého Ignáca z Loyoly o „svätej
indiferencii“. „Táto spočíva v stave plnej pripravenosti prijať Božiu vôľu, zriekajúc
sa v záujme toho každej osobnej preferencie, tak ako váha pripravená nakloniť sa na
tú stranu, kde je väčšia hmotnosť. Skúsenosť vnútorného pokoja sa takto stáva základným
kritériom každého rozlišovania. Ide o to, aby sme sa uviedli do súladu
s Božou vôľou, o voľbu, ktorú po jej dlhodobom vložení do modlitby sprevádza
veľký pokoj srdca.“
Ďalej pápežský kazateľ pripomenul, že žiadny zo zdravých
duchovných prúdov kresťanstva si pokoj srdca nepredstavuje ako niečo, čo možno lacno
dosiahnuť, bez náročného úsilia. Ide tu o ovocie vytrvalého zápasu o vládu ducha nad
telesnosťou. Ale pozor, páter Cantalamessa hneď upozorňuje, že to nie je výsledok
našich výkonov, ale pôsobenia Ducha Svätého:
„Duch Svätý nie
jeodmenouzanaše úsilieumŕtvovania,
ale je tým, kto ich robímožnýmiaplodnými; nie je lennakonci, aleajnazačiatkuprocesu: «Ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť» (porov.
Rim 8,13). Vtomtozmyslesahovorí,
žepokojje ovocím Ducha, jevýsledkomnášhosnaženia, umožneného
DuchomKristovým. Voluntaristické a príliš na seba
sa spoliehajúce umŕtvovanie samôžestať-ačasto sa stalo – ono samoskutkomtelesnosti.“
Ďalšími veľkými postavami, na ktorých kazateľ ilustroval
ovocie Ducha, ktorým je pokoj, sú sv. Terézia z Lisieux, sv. František Assiský a sv.
Klára. S pohľadom na blížiace sa Vianoce páter Cantalamessa poukázal na najefektívnejší
prostriedok ako nadobudnúť pokoj srdca, spočívajúci v istote, „že sme milovaní Bohom“,
ako to ohlasujú anjeli v noci Narodenia Pána: „... na zemi pokoj ľuďom, ktorých Boh
miluje.“ Vysvetlil pritom význam gréckeho výrazu „eudokia“, ktorý bol do latinského
textu Vulgáty nie celkom správne preložený výrazom „buonae voluntatis“, z čoho
vznikla nesprávna interpretácia myšlienky ako „pokoj ľuďom dobrej vôle“. Páter Cantalamessa
objasnil, že tu v prvom rade ide o dobrú vôľu zo strany Boha: „Ak by bol pokojdaný ľuďomza ich ‚dobrú vôľu‛, potom
bybol obmedzenýnaniekoľkých,tých,
ktorísitozaslúžia. Ale
pretožeje poskytovanýna základe Božej
dobrej vôle, na základemilosti, je ponúkanývšetkým.“
V závere spomenul pápežský kazateľ sv. Teréziu
z Avily, ktorá nám zanechala testament, ktorý je užitočné pripomenúť si zakaždým,
keď potrebujeme nájsť pokoj srdca: „Nedaj sa ničím vyrušiť,
ničím vydesiť; všetko prejde, Bohsanemení; trpezlivosťdosiahnevšetko;
a ktomáBoha,nič mu nechýba.
Bohsámstačí.“ („Nada te turbe,
nada te espante,todo se pasa,Dios no se muda;la pacienciatodo lo alcanza;quien a Dios tienenada le falta.Solo Dios basta.“) -jk, jb-