Slová pápeža Františka pri liturgickej slávnosti sv. Andreja v Konštantínopole
Príhovor pápeža Františka pri pravoslávnej svätej liturgii v Patriarchálnom
chráme sv. Juraja v Istanbule na sviatok sv. apoštola Andreja 30. novembra 2014
Svätosť,
najdrahší brat Bartolomej,
mnohokrát som sa ako arcibiskup Buenos Aires zúčastnil
na Božskej liturgii pravoslávnych komunít prítomných v meste, ale byť dnes tu v tomto
patriarchálnom chráme sv. Juraja pri slávení sviatku svätého apoštola Ondreja – prvého
z povolaných a brata svätého Petra –, patróna ekumenického patriarchátu, je naozaj
zvláštna milosť, ktorú mi Pán dáva.
Stretávať sa, pozerať si navzájom do tváre,
vymieňať si objatie pokoja, modliť sa jeden za druhého, to sú základné rozmery cesty
k obnoveniu plného spoločenstva, o ktoré sa usilujeme. Všetko to neustále predchádza
a sprevádza ďalší zásadný rozmer cesty, ktorým je teologický dialóg. Skutočný dialóg
je vždy stretnutím medzi ľuďmi s menom, tvárou, osobným príbehom, a nielen výmenou
názorov.
To platí najmä pre nás kresťanov, pretože pre nás je pravdou osoba
Ježiša Krista. Príklad svätého Ondreja, ktorý spolu s ďalším učeníkom prijal pozvanie
božského Majstra: «Poďte a uvidíte», a «v ten deň zostali u neho» (Jn 1,39), nám jasne
ukazuje, že kresťanský život je osobná skúsenosť, premieňajúce stretnutie s tým, kto
nás miluje a chce nás zachrániť. Aj kresťanské posolstvo sa šíri vďaka osobám, ktoré
zamilované do Krista nemôžu neodovzdávať tú radosť, že sú milovaní a spasení. Opäť
je tu podnetný príklad apoštola Ondreja. On potom, ako nasledoval Ježiša tam, kde
býval a zotrval s ním, «vyhľadal hneď svojho brata Šimona a povedal mu: ‚Našli sme
Mesiáša‘ – čo znamená, Krista – a priviedol ho k Ježišovi» (porov. Jn 1,40-42). Je
teda zrejmé, že ani dialóg medzi kresťanmi sa nemôže odcudziť tejto logike osobného
stretnutia.
Potom nie je náhodou, že cesta zmierenia a pokoja medzi katolíkmi
a pravoslávnymi bola nejakým spôsobom slávnostne začatá objatím medzi našimi ctihodnými
predchodcami, ekumenickým patriarchom Atenagorom a pápežom Pavlom VI. pred päťdesiatimi
rokmi v Jeruzaleme, udalosťou, ktorú Vaša Svätosť a ja sme chceli nedávno pripomenúť
opätovným stretnutím v meste, kde Pán Ježiš Kristus zomrel a vstal z mŕtvych.
Šťastnou
zhodou okolností sa táto moja návšteva koná niekoľko dní po slávení päťdesiateho výročia
promulgovania dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu o hľadaní jednoty medzi všetkými
kresťanmi Unitatis redintegratio. Ide o zásadný dokument, ktorým sa otvorila
nová cesta k stretnutiu medzi katolíkmi a bratmi iných cirkví a cirkevných spoločenstiev.
Týmto
dekrétom Katolícka cirkev osobitne uznáva, že pravoslávne cirkvi «majú pravé sviatosti,
a najmä – mocou apoštolského nástupníctva – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s
nami ešte stále spojené veľmi tesnými zväzkami» (č. 15). Následne sa uvádza, že pre
verné zachovávanie plnosti kresťanskej tradície a pre zavŕšenie zmierenia kresťanov
Východu a Západu je nanajvýš dôležité zachovať a podporovať bohaté dedičstvo východných
cirkví, a to nielen to, čo sa týka liturgickej a duchovnej tradície, ale aj kánonických
disciplín, schválených svätými otcami a koncilmi, ktorými sa riadi život týchto cirkví
(porov č. 15-16).
Myslím, že je dôležité pripomenúť vzhľadom na tento princíp
ako základnú podmienku pre vzájomné obnovenie plného spoločenstva, že neznamená ani
podriadenie sa jedného druhému ani pohltenie, ale skôr prijatie všetkých darov, ktoré
Boh každému dal pre zjavovanie veľkého tajomstva spásy realizovanej Kristom Pánom
skrze Ducha celému svetu. Chcem uistiť každého z vás, že na dosiahnutie požadovaného
cieľa plnej jednoty Katolícka cirkev nemá v úmysle predložiť nejakú požiadavku, okrem
spoločného vyznania viery, a že sme pripravení hľadať spoločne, vo svetle učenia Písma
a skúsenosti z prvého tisícročia, možnosti na zabezpečenie potrebnej jednoty Cirkvi
v súčasných okolnostiach. Jediná vec, po ktorej Katolícka cirkev túži, a o ktorú sa
snažím ja ako biskup Ríma, «Cirkvi, ktorá predsedá v láske», je spoločenstvo s pravoslávnymi
cirkvami. Toto spoločenstvo bude vždy plodom lásky, «ktorá je vyliata v našich srdciach
skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný» (Rim 5,5), bratskej lásky, ktorá dáva vyjadrenie
duchovnému a transcendentnému putu, ktoré nás spája ako Pánových učeníkov.
V
dnešnom svete silno zaznievajú hlasy, ktoré nemôžeme nepočuť, a ktoré žiadajú od našich
cirkví, aby žili do plných dôsledkov ako učeníci Pána Ježiša Krista.
Prvý z
týchto hlasov je hlas chudobných. Vo svete príliš veľký počet žien a mužov trpí pre
ťažkú podvýživu, zvyšujúcu sa nezamestnanosť, vysoké percento mladých ľudí bez práce
a nárast sociálneho vylúčenia, čo môže viesť k trestnej činnosti a dokonca aj k verbovaniu
teroristami. Nemôžeme zostať ľahostajní voči hlasom týchto bratov a sestier. Prosia
nás nielen, aby sme im dali materiálnu pomoc, v mnohých prípadoch potrebnú, ale hlavne,
aby sme im pomohli brániť ich dôstojnosť ľudských bytostí, aby mohli znovu nájsť duchovnú
energiu pre obnovu a opäť byť protagonistami svojich príbehov. Žiadajú nás tiež, aby
sme bojovali, vo svetle evanjelia, proti štrukturálnym príčinám chudoby, nerovnosti,
nedostatku dôstojnej práce, pozemkov na dom, proti popieraniu sociálnych a pracovných
práv. Ako kresťania sme povolaní spoločne poraziť globalizáciu ľahostajnosti, ktorá
sa zdá mať teraz prevahu, a vybudovať novú civilizáciu lásky a solidarity.
Druhý
hlas, ktorý volá, je hlas obetí konfliktov v mnohých častiach sveta. Tento hlas veľmi
dobre počujeme zaznievať odtiaľto, pretože niektoré susedné krajiny sú poznačené brutálnou
a nehumánnou vojnou. Myslím s hlbokou bolesťou na toľké obete neľudského a nezmyselného
atentátu, ktorý v týchto dňoch zasiahol veriacich moslimov, modliacich sa v mešite
v Kano v Nigérii. Narušovať pokoj národa, páchať alebo schvaľovať akékoľvek násilie,
najmä na osobách slabých a bezbranných, je ťažkým hriechom proti Bohu, pretože to
znamená nectiť si Boží obraz v človeku. Hlas obetí konfliktu nás nabáda svižne napredovať
na ceste zmierenia a spoločenstva medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Koniec koncov,
ako môžeme vierohodne hlásať evanjelium pokoja, ktorý prichádza od Krista, ak medzi
nami budú aj naďalej existovať rivalita a spory? (porov. Pavol VI.: Apoštolská
exhortácia Evangelii nuntiandi, 77)
Tretí hlas, ktorý nám kladie otázku,
je hlas mladých. V súčasnej dobe, žiaľ, existuje veľa mladých ľudí, ktorí žijú bez
nádeje, porazených nedôverou a rezignáciou. Potom mnoho mladých ľudí pod vplyvom dominantnej
kultúry hľadá radosť len v hmotných dobrách a v uspokojovaní chvíľkových emócií. Nové
generácie nikdy nebudú môcť získať pravú múdrosť a udržať nažive nádej, ak my nebudeme
schopní zhodnocovať a odovzdávať autentický humanizmus, ktorý vychádza z evanjelia
a tisícročnej skúsenosti Cirkvi. Sú to práve tí mladí – myslím napríklad na zástupy
mladých pravoslávnych, katolíkov a protestantov, ktorí sa stretávajú na medzinárodných
stretnutiach organizovaných komunitou Taizé – sú to oni, ktorí nás dnes pobádajú,
aby sa dosiahol pokrok smerom k plnému spoločenstvu. Nie je to preto, že ignorujú
dôležitosť rozdielov, ktoré nás stále oddeľujú, ale preto, že dokážu vidieť ďalej
– dokážu vidieť ďalej –, sú schopní uchopiť to základné, čo nás už spája, čo je veľká
vec, Vaša Svätosť.
Drahý brat, najdrahší brat, už sme na ceste, na ceste k
plnému spoločenstvu a už môžeme prežívať veľavravné znamenia skutočnej jednoty, aj
keď stále len čiastočne. To nás utešuje a podporuje v pokračovaní tejto cesty. Sme
si istí, že na tejto ceste sme podporovaní príhovorom apoštola Ondreja a jeho brata
Petra, považovaných tradíciou za zakladateľov cirkví Konštantínopolu a Ríma. Prosme
Boha o veľký dar plnej jednoty a o schopnosť prijať ho do našich životov. A nikdy
nezabúdajme modliť sa za seba navzájom.