Kard. Jozef Tomko k vstupu do Roka zasväteného života

Pri rozhovoroch s inými ľuďmi, najmä keď nás delí vzdelanie, kultúra, vek, treba nájsť spoločný slovník. Aj vtedy, keď sa rozprávame v našej vlastnej reči. Ináč sa poriadne nedohovoríme. Napríklad ľudia ťažko chápu slovo svätosť a posvätenie. Nepriťahuje ich, lebo sa im to zdá ako čosi nedosiahnuteľné, privysoké pre obyčajného človeka, alebo čudná, azda aj pokrútená forma zbožnosti. Ale svätosť je vlastne jednoduchá snaha milovať Boha a blížneho. Tá je možná každému veriacemu, bez ohľadu na vek, na pohlavie, na povolanie, na prostredie.

Svätosť je pre všetkých, každý ju má uskutočňovať a žiť podľa osobných darov a situácií, ale všetci máme byť statočnými ľuďmi a kresťanmi. Ako upozorňuje všetkých apoštol Pavol, „Boh chce vaše posvätenie“ (1 Sol 4,3). Podstatou svätosti nie sú zvláštne videnia, zázraky, život za múrmi kláštora. Podstatou svätosti je láska k Bohu a ľuďom. Len málo svätých malo mimoriadne dary robiť zázraky, nosiť znaky umučenia Kristovho (stigmy), mať videnia. Ale všetci vynikali láskou k Bohu a ľuďom. Bez nej sa nemožno ani spasiť, ani stať dokonalým čiže svätým. Láska je nutná a potrebná pre každého kresťana.

Kto sa však chce hlbšie venovať snahe o svätosť, nech sleduje odporúčania samého Ježiša Krista, ktoré sú známe ako evanjeliové rady. Sú to: čistota, chudoba, poslušnosť. Čistotu odporúčal Ježiš Kristus ako dokonalú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo a ako vzácny dar, ktorý Otec udeľuje podaktorým, aby sa ľahšie s nerozdeleným srdcom zasvätili jedine Bohu v panenstve alebo celibáte: Sú aj takí, čo sa vzdali manželstva pre kráľovstvo Božie. Kto vie pochopiť, nech pochopí (pozri Mt 19,11; 1 Kor 7,32-34). Dobre mysliacemu mládencovi, ktorý hľadal vyššiu dokonalosť, Ježiš odporúčal chudobu a poslušnosť. Ak sa niekto chce bližšie pripodobniť Kristovi a nasledovať ho, nech prijme tieto rady ako vedúce zásady svojho života.

Mnohí horliví veriaci pochopili tieto výzvy, ako aj potreby spoločnosti, v ktorej žili, a združili sa za spoločným cieľom, aby lepšie slúžili Bohu a iným ľuďom. Založili spoločné skupiny, ktoré sledujú pravidlá, ako uskutočňovať evanjeliové rady a tak účinnejšie konať dobro a budovať Božie kráľovstvo. Názov pre pravidlá je po latinsky „regula“, z čoho pochádza aj naše slovenské „rehoľa“.

Rehoľný stav sa dá teda opísať ako trvalý spôsob spoločného života, v ktorom sa veriaci podujímajú zachovávať okrem riadnych prikázaní aj evanjeliové rady sľubmi poslušnosti, čistoty a chudoby. Podstatou rehoľného života nie je zvláštny oblek, môžu to byť tak kňazi ako aj nekňazi, poznáme mužské a ženské rehole, ale všetky majú spoločné jedno, a to sľuby zachovávania evanjeliových rád.

Jednotlivé osoby vstupujú do rehoľných spoločností celkom dobrovoľne, lebo ich priťahuje cieľ a možnosť slúžiť Bohu a blížnym spôsobom, aký niektorá rehoľa predstavuje. Podľa príkladu Ježiša Krista, ktorý vytvoril okolo seba zbor apoštolov akoby rehoľnú rodinu, mnoho hlbokých duší v dejinách Cirkvi nasledovalo Božie volanie a založilo rehoľné spoločenstvá. Vznikli mníšske rády, ktoré majú za hlavný cieľ heslo „Ora et labora“ – modli sa a pracuj. Mnísi previedli obdivuhodnú civilizáciu neobývaných krajov Európy, ich kláštory sa stali strediskami nielen duchovného života, ale aj ohniskami kultúry. Pripomeňme si len dielo sv. Benedikta a svätej Scholastiky, svätého Františka, sv. Ignáca z Loyoly, sv. Kataríny Labouré, don Bosca a iných osobností, ktoré založili alebo zveľadili rehoľné diela a slávne kláštory rozosiate po celej Európe.

Dnes jestvujú už na celom svete nespočetné rehoľné rodiny, ktoré majú rôzne apoštolské poslanie. Treba spomenúť misijné rehole, mužské i ženské, ktoré sa s veľkým úspechom a úsilím venujú evanjelizácii národov. Kontemplatívne rehole pestujú život modlitby, ktorá je základnou apoštolskou silou. Viaceré rehole sa venujú výchove mládeže, iné zas rodinám, sociálnej a zdravotníckej službe, mnohé školám rôzneho druhu a stupňa, sirotincom a starobincom. tiež emigrantom a iným skupinám v núdzi.

Rehole ľahšie dosahujú dobré výsledky v svojej službe, vďaka najmä spolupráci a spoločnému životu. Ich spôsob života je neustálym svedectvom a výzvou pred svetom, aby sa nezabúdalo na hlavné hodnoty ľudstva, ducha spolupráce, na vzájomný rešpekt, na poslanie bohatstva a majetku, na ovládanie pudov a vášní, na konečný a posledný cieľ života.

Sú teda rehole potrebné alebo nutné pre život a poslanie Cirkvi vo svete ? Biskupi z celého sveta, zhromaždení na Druhom vatikánskom koncile, dali na túto otázku rozvážnu odpoveď: „(Rehoľný) stav, ktorý sa zakladá na zachovávaní rád evanjelia, i keď sa netýka hierarchického zriadenia Cirkvi, predsa predstavuje nedotknuteľnú zložku jej života a svätosti“ (Svetlo národov, č. 44).

Každý protináboženský a proticirkevný režim potláča rehole, alebo obmedzuje ich činnosť. Na Slovensku komunistický režim tvrdo prenasledoval rehole, ako sa mnohí na to ešte pamätajú. Stačí spomenúť „barbarskú noc“ 13. apríla 1950, keď polícia násilne odvliekla všetkých rehoľníkov do pracovných táborov nového druhu; podobne sa zachovala k ženským reholiam. Bol to stav úplného bezprávia, keď štátna vrchnosť pošliapala najzákladnejšie ľudské práva.

Je to bolestná, ale slávna stránka histórie našich slovenských reholí, ktorá sa hlboko týka celého nášho národného života. Kresťanská viera sa u nás rozšírila vďaka misionárom a kláštorným školám, v stredoveku mnísi boli prvými obrábateľmi zeme, klčovali lesy, učili ľud remeslám a umeniu. V kláštoroch sa zachovalo najviac umeleckých pamiatok a najcennejšie knižnice. Jezuiti založili a viedli trnavskú a košickú univerzitu a rôzne kolégia a školy, rozložené po celom Slovensku. V školstve sa zaslúžili aj piaristi, františkáni a rôzne ženské rehole. Tie sa uplatnili aj v zdravotníctve a výchove detí.

V našom storočí sa rehoľníci vyznamenali výchovou chudobnej mládeže a učňov. Rehoľnice vykonali nesmierne sociálne služby pre spoločnosť opatrovaním sirôt, debilných detí, obetavou službou v nemocniciach. Desaťtisíce rehoľníc nútene sústredených v Čechách a na Slovensku nechali zdarma svoj nedocenený prínos pre ľudskú spoločnosť. Na cestách som zažil viac prekvapení, napríklad keď mi v ázijskej Guinei chlapci zaspievali „Hej Slováci“ (nacvičila ich slovenská sestrička!). Rehole sú naozaj vzácna skutočnosť aj pre Slovensko, pre náš národ a ľud.