Slová pápeža Františka pri návšteve Úradu pre náboženské záležitosti v Ankare
Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka pri návšteve Úradu pre náboženské
záležitosti Diyanet a stretnutí s jeho predsedom prof. Mehmetom Gormezom dňa
28. novembra v Ankare.
„Pán predseda, náboženskí a občianski predstavitelia,
dámy a páni!
Je pre mňa dôvodom na radosť, že sa s vami môžem dnes stretnúť
v priebehu mojej návštevy vo vašej krajine. Ďakujem pánovi predsedovi tejto významnej
inštitúcie za srdečné pozvanie, ktoré mi ponúka príležitosť pobudnúť s politickými
a náboženskými moslimskými i kresťanskými lídrami.
Jetradíciou,
že pápeži sa počas ciest do rôznych krajín, ktoré sú súčasťou ich poslania, stretávajú
aj s autoritami a spoločenstvami iných náboženstiev. Bez tejto otvorenosti pre stretnutie
a dialóg by pápežská návšteva plne nezodpovedala svojim cieľom, tak ako ich aj ja
ponímam v línii mojich ctihodných predchodcov. V tejto perspektíve som rád, že môžem
osobitne pripomenúť stretnutie, ktoré mal na tomto istom mieste pápež Benedikt XVI.
v novembri 2006.
Dobré vzťahy a dialóg medzi náboženskými lídrami majú vskutku
veľkú dôležitosť. Predstavujú jasné posolstvo, adresované príslušným spoločenstvám,
na vyjadrenie toho, že vzájomný rešpekt a priateľstvo sú možné napriek rozdielnostiam.
Také priateľstvo, ktoré okrem toho, že je hodnotou samo v sebe, nadobúda zvláštny
význam a následnú dôležitosť v časoch krízy, tak ako v súčasnosti, krízy, ktorá sa
v niektorých oblastiach sveta stala naozajstnou drámou pre celé populácie.
Sú
tu totiž vojny, ktoré zanechávajú za sebou obete a skazu; napätia a konflikty medzietnické
a medzináboženské; hlad a chudoba, ktoré postihujú stovky miliónov osôb; škody na
životnom prostredí, na ovzduší, vode, na zemi.
Vskutku tragická je situácia
na Blízkom východe, zvlášť v Iraku a Sýrii. Všetci trpia následkami konfliktov a humanitárna
situácia je skľučujúca. Myslím na toľké deti, na utrpenia toľkých matiek, starých
ľudí, evakuovaných osôb a utečencov, na násilie každého druhu. Osobitné znepokojenie
vyvoláva skutočnosť, že predovšetkým príčinou jednej extrémistickej a fundamentalistickej
skupiny, celé spoločenstvá, zvlášť kresťania a jazídi, no nielen oni, trpeli a doteraz
trpia neľudské násilie pre ich etnickú a náboženskú príslušnosť. Boli nasilu vyhnaní
z ich domovov, museli opustiť všetko, aby si zachránili život a nezapreli vieru. Násilie
zasiahlo aj posvätné budovy, pamiatky, náboženské symboly a kultúrne dedičstvo, takmer
akoby chcelo zničiť každú stopu, každú spomienku na iných.
Z titulu nášho
postavenia ako náboženských predstaviteľov sme povinní odsúdiť každé pošliapavanie
ľudskej dôstojnosti a ľudských práv. Ľudský život, dar Boha Stvoriteľa, má posvätný
charakter. Preto násilie, ktoré sa snaží nábožensky ospravedlňovať, si zaslúži ešte
dôraznejšie odsúdenie, keďže Všemohúci je Bohom života a pokoja. Od všetkých, ktorí
tvrdia, že sa mu klaňajú, svet očakáva, že budú mužmi a ženami pokoja, schopnými žiť
ako bratia a sestry, napriek etnickým, náboženským, kultúrnym a ideovým rozdielnom.
Na
toto verejné odsúdenie musí nadväzovať spoločná práca na nájdení vhodných riešení.
To si vyžaduje spoluprácu všetkých zložiek: vlád, politických a náboženských lídrov,
predstaviteľov občianskej spoločnosti a všetkých mužov a žien dobre vôle. Zvlášť zodpovední
predstavitelia náboženských spoločenstiev môžu ponúknuť osobitný vklad v podobe hodnôt,
ktoré sú prítomné v ich príslušných tradíciách. My, moslimovia a kresťania, sme uchovávateľmi
nesmiernych duchovných pokladov, medzi ktorými uznávame spoločné prvky, aj keď sú
prežívané podľa vlastných tradícií: klaňanie sa milosrdnému Bohu, odvolávanie sa na
patriarchu Abraháma, modlitba, almužna, pôst... prvky, ktoré ak sú prežívané úprimne,
môžu zmeniť život a pripraviť bezpečný základ pre dôstojnosť a bratstvo medzi ľuďmi.
Uznanie a rozvíjanie tých spoločných duchovných prvkov – aj prostredníctvom medzináboženského
dialógu – nám zároveň pomáha podporovať a hájiť v spoločnosti morálne hodnoty, pokoj
a slobodu (porov. Ján Pavol II., Príhovor katolíckemu spoločenstvu v Ankare,
29. novembra 1979). Spoločné uznanie posvätnosti ľudskej osoby je podporou pre spoločný
súcit, solidaritu a účinnú pomoc voči tým, ktorí najviac trpia.
V tejto súvislosti
by som chcel vyjadriť moje uznanie za všetko, čo turecký ľud, moslimovia a kresťania,
vykonávajú pre státisíce osôb, ktoré utekajú z vlastných krajín z dôvodu konfliktov.
Sú ich dva milióny. Toto je konkrétny príklad, ako pracovať spoločne, aby sme slúžili
iným, príklad, ktorý treba povzbudzovať a podporovať.
S uspokojením som prijal
správu o dobrých vzťahoch a spolupráci medzi Diyanetom a Pápežskou radou pre
medzináboženský dialóg. Úprimne si želám, aby napredovali a upevňovali sa pre dobro
všetkých, aby tak každá iniciatíva autentického dialógu bola znamením nádeje pre svet,
ktorý tak veľmi potrebuje mier, bezpečnosť a prosperitu. A aj po rozhovore s pánom
prezidentom, žičím tomu, aby sa tento medzináboženský dialóg kreatívne prejavil v
nových formách.
Pán predseda, opätovne vyjadrujem svoju vďačnosť Vám a Vašim
spolupracovníkom za toto stretnutie, ktoré napĺňa moje srdce radosťou. Okrem toho
som vďačný vám všetkým za vašu prítomnosť a vaše modlitby, ktoré láskavo obetujete
za moju službu. Z mojej strany vás uisťujem, že sa za vás budem takisto modliť. Pán
nech nás všetkých požehná.“