Komentár Jozefa Kováčika: Kresťania nevedeli robiť revolúcie

Komentár Jozefa Kováčika, hovorcu Konferencie biskupov Slovenska


Máme za sebou spomienku na 25. výročie udalostí, ktoré znamenali nádych slobody. Vypočuli sme si množstvo príhovorov, mali sme možnosť zúčastniť sa viacerých kultúrnych i spoločenských podujatí. Cieľom bolo nezabudnúť. Komunizmus ako systém je minulosťou. Dnešnému mladému človeku je už len matériou, o ktorej sa učí v rámci dejepisu. Chvála Pánu Bohu. Viackrát zaznelo, že všetko to začalo okamihom „Sviečkovej demonštrácie“. Je dobré, že sa na to nezabudlo. A predsa. Predsa len, hoci udalosti nazývame „Nežnou revolúciou“, faktom je, že kresťania revolúcie v pravom slova zmysle nerobia.

Ako to chápať? Zaujal ma článok biskupa Andreja Škrábika pre Katolícke noviny z marca 1947. Pôvodne nitriansky pomocný biskup, ktorý sa neskôr stal banskobystrickým biskupom v zamyslení nad 20. výročím vyhlásenia Panny Márie Sedembolestnej za patrónku Slovenska pápežom Piom XI. napísal: „Cisári Décius a Valerián nariadili zvlášť krutý edikt na vykynoženie kresťanov. Edikt bol namierený proti všetkým podozrivým z kresťanstva, najmä proti kňazom a biskupom. A kresťania aj vtedy zachovali poriadok a pokoj. Nevohnalo ich do revolúcie ani to, že celé rodiny vyhubili, že kvety kresťanov, mládencov a panny, ako Vavrinca, Tarzícia, Agátu, že biskupov, ba aj hlavu Cirkvi, samotného pápeža žalárovali, súdili a popravili. Kresťania vedeli trpieť, vedeli mrieť, vedeli plakať nad drahými obeťami, ale nevedeli robiť revolúcie! A predsa víťazili. Stalo sa skutočnosťou, čo ten istý Tertulián písal pohanským vrchnostiam: „Čím viac nás sekáte, tým nás je viac: krv mučeníkov je semenom kresťanov.“

Tak sa opakovalo v dejinách v minulosti a opakovať sa bude vždy: „keď nastane boj medzi hmotnou mocou a duchovnou silou, víťazstvo prv- neskôr, ale istotne pripadne duchovnej sile“. Biskup Škrábik to napísal necelý rok predtým, ako sa spustilo besnenie komunistov. Akoby predvídal boj, ktorý bude treba znovu vybojovať.

Biskup vidí v rukách kresťanov dve hlavné zbrane- obrannú a útočnú. Obrannou zbraňou je podľa neho pokánie, útočnou modlitba. Za seba i za nepriateľov. „Nepriatelia sú nám bratmi, veď Kristus zomrel aj za nich.“- napíše v závere svojho listu biskup Škrábik. „Keď nám krivdia a krivdiť budú, ani vtedy neprestaneme prosiť Boha za nich, za ich obrátenie, aby prišli k poznaniu pravdy, k citom lásky, aby nezahynuli.“

Kresťania teda nie sú nositeľmi násilia a nenávisti. Ani svätí Peter a Pavol v čase, keď prišli do Ríma, ktorý mal vtedy milión obyvateľov, z ktorých bolo podľa historikov 900 tisíc otrokov, nezneužili ich sociálne postavenie na vyvolanie vzbury a revolúcie, ktorá by s veľkou pravdepodobnosťou bola na istý čas úspešná. Vedeli, že nie revolúcia, ale evolúcia mení ľudské srdce. Evolúcia, teda postupná zmena, konverzia, metanoia.

Prajem vám, drahí poslucháči, na prahu Adventu, ktorý začneme prežívať, čas na premýšľanie. Vo svetle toho, čo prežívame v našej spoločnosti, či kontexte dejín nášho kontinentu. Hoci by sa určité myšlienky či strategické programy, alebo tlak inštitúcií javil ako veľké nebezpečenstvo voči základným hodnotám, ktoré vyznávame a žijeme, nenechajme sa zlákať odpovedať na ne takou istou mincou. Nezabúdajme, že máme dve zbrane, ktoré pre opačný tábor zostanú často terčom posmechu – pokánie a modlitbu. Pre niekoho na smiech, pre iného sila. Skôr, či neskôr duchovno zvíťazí. Aj keď dejiny nás učia, že vďaka obetám mnohých.