Generálna audiencia: Cirkev – pútnička do nebeského kráľovstva

Vatikán 26. novembra – Na upršanom Námestí sv. Petra aj dnes Svätý Otec prijal pútnikov z celého sveta na generálnej audiencii. Pokračoval v cykle katechéz o Cirkvi s témou: Cirkev – pútnička na ceste do nebeského kráľovstva.

V úvode audiencie zazneli slová z Listu sv. Pavla Rimanom: «Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí» (Rim 8,19-21).

Svätý Otec potom v katechéze hovoril o cieli, ku ktorému smeruje Cirkev a celé stvorenstvo: „Toto je cieľ, ku ktorému mieri Cirkev, ako hovorí Biblia: je ním «nový Jeruzalem», «raj». Viac než o miesto ide o «stav» duše, v ktorom budú naše najhlbšie očakávania nadmieru naplnené a naše bytie, ako stvorenia a ako Božích detí, dosiahne plnú zrelosť.“

Pápež František v závere audiencie pripomenul blížiaci sa Advent a veriacich tiež vyzval k modlitbovej podpore svojej nastávajúcej apoštolskej cesty do Turecka: „Ako viete, od piatka do nedele sa vydám na apoštolskú cestu do Turecka. Všetkých pozývam modliť sa za to, aby táto návšteva Petra u svojho brata Ondreja priniesla ovocie pokoja, úprimného dialógu medzi náboženstvami a svornosť v tureckom národe.“

Na audiencii sa zúčastnili aj slovenskí pútnici z farnosti Mútne. -zk-


Plné znenie katechézy Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Máme trochu daždivý deň, ale vy ste odvážni! Musím vás pochváliť! Dúfajme, že sa budeme môcť dnes spoločne pomodliť.

Pri predstavovaní Cirkvi ľuďom našich čias, mal Druhý vatikánsky koncil na mysli jednu základnú pravdu, na ktorú nemožno nikdy zabúdať: Cirkev nie je statická, nehybná skutočnosť, nie je sama sebe cieľom, ale je neprestajne na ceste v dejinách v ústrety poslednej a podivuhodnej méte, ktorou je Nebeské kráľovstvo, pričom Cirkev na zemi je jeho zárodkom a počiatkom (porov. Lumen gentium, 5). Keď sa dnes obraciame k tomuto horizontu, uvedomujeme si, že naša predstava je obmedzená a umožňuje nám iba tušiť jas tajomstva, ktoré presahuje naše zmysly. A spontánne sa v nás vynárajú niektoré otázky: Kedy sa uskutoční tento záverečný prechod? Aký bude nový rozmer, do ktorého Cirkev vstúpi? Čo sa vtedy stane s ľudstvom? A so stvorením, ktoré nás obklopuje? Tieto otázky však nie sú nové, svojho času ich už kládli učeníci Ježišovi: «Kedy sa to všetko stane? Kedy nastane víťazstvo Ducha nad stvorením, nad stvorenstvom, nad všetkým? Sú to ľudské otázky, starodávne otázky. Aj my si ich kladieme.

1. Koncilová konštitúcia Gaudium et spes stojac pred týmito otáznikmi, ktoré vždy zaznievajú v srdci človeka, potvrdzuje: «Nepoznáme čas zavŕšenia zeme a ľudstva ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený. Tvárnosť tohto sveta, znetvorená hriechom, sa síce pomíňa, ale sme poučení zo Zjavenia, že Boh pripravuje nový príbytok a novú zem, na ktorej prebýva spravodlivosť a ktorej blaženosť splní a prevýši všetky túžby po pokoji rodiace sa v srdciach ľudí» (Gaudium et spes, 39). Toto je teda cieľ, ku ktorému smeruje Cirkev: je to, ako hovorí Biblia, «nový Jeruzalem», «raj». Skôr ako o nejaké miesto, ide o «stav» duše, v ktorom sa naše najhlbšie očakávania naplnia prekypujúcim spôsobom, a naše bytie, ako stvorení a Božích detí, dosiahne plnú zrelosť. Budeme konečne oblečení do radosti, pokoja a Božej lásky a to celkom, už bez akéhokoľvek obmedzenia a budeme ho vidieť z tváre do tváre! (porov. 1 Kor 13,12). Je nádherné myslieť na to, myslieť na nebo. My všetci sa tam hore stretneme, všetci. Je to prekrásne a posilňuje to dušu.

2. V tejto perspektíve je pekné všimnúť si, že je tu kontinuita a základné spoločenstvo medzi Cirkvou, ktorá je v nebi a tou, ktorá je ešte na pozemskej ceste. Tí, ktorí už žijú pred Božou tvárou nás môžu vskutku podporovať a prihovárať sa za nás, modliť sa za nás. Z druhej strany, aj my sme neustále pozvaní prinášať dobré skutky, modlitby i samotnú Eucharistiu na zmiernenie utrpenia duší, ktoré ešte očakávajú blaženosť bez konca. Tak veru, pretože v kresťanskom ponímaní rozdiel viac nespočíva medzi tým, ktorý už zomrel a tým, ktorý ešte nie, ale medzi tým, ktorý je v Kristovi a tým, ktorý v ňom nie je! Toto je smerodajný prvok, naozaj rozhodujúci pre našu spásu a naše šťastie.

3. Zároveň nás Sväté písmo učí, že naplnenie tohto podivuhodného plánu má do činenia aj so všetkým, čo nás obklopuje a čo vyšlo z Božej myšlienky a z Božieho srdca. Apoštol Pavol to explicitným spôsobom potvrdzuje, keď hovorí, že «aj samo stvorenie, celé stvorenstvo, bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí» (porov. Rim 8,21). Iné texty zasa používajú obraz «nového neba» a «novej zeme» (porov. 2 Pt 3,13; Sk 21,1) vo význame, že celý vesmír bude obnovený a oslobodený raz navždy od každej stopy zla a od samotnej smrti. To, čo je naznačené ako naplnenie tejto premeny, ktorá sa v skutočnosti už realizuje počnúc Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním, je teda nové stvorenie. Nejde o zničenie vesmíru a všetkého, čo nás obklopuje, ale o privedenie každej veci k jej plnosti bytia, pravdy a krásy. Toto je plán, ktorý Boh Otec, Syn a Ducha Svätý chce odvždy uskutočniť a aj ho uskutočňuje.

Drahí priatelia, keď myslíme na tieto nádherné skutočnosti, ktoré nás očakávajú, uvedomujeme si, že naša príslušnosť k Cirkvi je naozaj podivuhodným darom, ktorý má v sebe vpísané vysoké povolanie! Poprosme teda Pannu Máriu, Matku Cirkvi, aby vždy bdela nad našou cestou a pomáhala nám byť takými ako ona, radostným znamením dôvery a nádeje uprostred našich bratov. (Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ)