Pondelková homília z Domu sv. Marty: Žiariť Pánovým svetlom, nie tým vlastným

Vatikán 24. novembra – Keď je Cirkev pokorná a chudobná, vtedy je verná Kristovi. V opačnom prípade je pokúšaná žiariť vlastným svetlom namiesto toho, aby svetu dávala svetlo, ktoré je Božie. To sú slová pápeža Františka z homílie počas rannej svätej omše slávenej v Dome sv. Marty. Pri úryvku z Evanjelia podľa Lukáša (21,1-4) o vdove, ktorá pred Ježišovými očami hádže svoje jediné dve mince do chrámovej pokladnice, zatiaľ čo boháči hádzali veľké sumy zo svojho nadbytku, pápež František hovorí o dvoch tendenciách, ktoré boli vždy prítomné v histórii Cirkvi. Cirkev pokúšaná márnivosťou a „chudobná Cirkev“, ktorá „nemusí mať iné bohatstvá okrem svojho ženícha“, podobne ako pokorná žena v chráme:

„Rád si predstavujem v tejto postave Cirkev, ktorá je v istom zmysle tak trochu vdovou, lebo očakáva svojho ženícha, ktorý sa vráti... No má svojho ženícha prítomného v Eucharistii, v Božom slove, v chudobných, to áno: ale očakáva jeho návrat, nie je tak? Tento postoj Cirkvi... Táto vdova nebola dôležitou, jej meno sa neobjavovalo v novinách. Nikto ju nepoznal. Nemala tituly... nič také. Nežiarila vlastným svetlom. To je práve to, čo mi dáva vidieť v tejto žene obraz Cirkvi. Veľkou cnosťou viery musí byť: nie žiariť vlastným svetlom, ale vyžarovať svetlo, ktoré pochádza od jej ženícha. Ktoré vychádza práve z jej ženícha. A v priebehu tých storočí, keď Cirkev chcela mať vlastné svetlo, chybila.“

„Je pravdou, že niekedy Pán môže žiadať od svojej Cirkvi mať, či vziať si trochu vlastného svetla“, povedal Svätý Otec, no ako ďalej vysvetlil, toto treba chápať v tom zmysle, že ak je misiou Cirkvi osvecovať ľudstvo, svetlo, ktoré daruje, musí byť jedine tým, ktoré prijala od Krista v postoji pokory:

„Všetky služby, ktoré vykonávame v Cirkvi slúžia k tomu, aby nám v tomto pomohli, aby sme prijali to svetlo. Služba bez tohto svetla nie je v poriadku: spôsobuje, že sa Cirkev stáva bohatou, či mocnou, alebo že si pomýli cestu, ako sa tomu stalo mnohokrát v histórii a ako sa to stáva aj v našich životoch, keď chceme mať iné svetlo než to, ktoré nepatrí Pánovi: čiže vlastné svetlo.“

Ako zopakoval pápež František, keď je Cirkev „verná nádeji a svojmu ženíchovi, s radosťou prijíma svetlo od neho, s radosťou je v tomto zmysle ‚vdovou‛“, je v
očakávaní, podobne ako mesiac očakáva „slnko, ktoré príde“:

„Keď je Cirkev pokorná, keď je Cirkev chudobná, aj keď Cirkev vyznáva svoje biedy – napokon, všetci ich máme – Cirkev zostáva vernou. Cirkev hovorí: ‚Som síce vo tme, no svetlo mi prichádza odtiaľ!‛ Toto nám veľmi prospieva. Nuž prosme túto vdovu, ktorá je istotne v nebi, prosme ju, aby nás naučila byť takouto Cirkvou, vydať zo života všetko, čo máme: Nič pre nás. Všetko pre Pána a pre blížneho. Pokorní. Bez chvastúnstva z toho, že máme vlastné svetlo, hľadajúc vždy to svetlo, ktoré pochádza od Pána.“ –zk–