Cirkev potrebuje správnych kňazov - posolstvo pápeža Františka talianskym biskupom

Vatikán 13. novembra – Dnes sa v Assisi skončilo štvordňové plenárne zasadanie Konferencie biskupov Talianska, ktorého ústrednou témou bol život a permanentná formácia kňazov. Pápež František zaslal talianskym biskupom pred začiatkom ich stretnutia posolstvo, v ktorom zdôraznil potrebu Cirkvi mať správnych kňazov, ktorí budú pre ľudí mostami medzi nebom a zemou a jasnozrivými hliadkami, schopnými pohľadu do hĺbky a do diaľky. Takýmito sa však kňazi nestávajú automaticky, ale správnou formáciou, ktorá sa v živote kňaza nikdy nekončí. Svätý Otec adresoval biskupom aj tieto slová:

„Medzi najhlavnejšie zodpovednosti, ktoré sú vám zverené v rámci biskupskej služby, patrí upevňovanie, podporovanie a zjednocovanie týchto vašich prvých spolupracovníkov, prostredníctvom ktorých sa materinská starostlivosť Cirkvi dostáva k celému Božiemu ľudu. Koľkých sme mohli spoznať! Koľkí prispeli svojím svedectvom k tomu, že sme sa nechali pritiahnuť skutočnosťou zasväteného života! Od koľkých z nich sme sa učili a nechali sa formovať! Každý z nás si vo vďačnej pamäti srdca uchováva ich mená a tváre. Videli sme ich, ako strávili svoj život medzi ľuďmi v našich farnostiach, ako vychovávali deti, sprevádzali naše rodiny, navštevovali chorých v domácnostiach i nemocniciach, starali sa o chudobných, vo vedomí, že «dištancovať sa od iných, aby sme sa nezašpinili, je to najväčšie zašpinenie» (L. N. Tolstoj). Slobodní od vecí a od seba samých, všetkým pripomínajú, že znížiť sa a na ničom nelipnúť je cestou k tej vysokej méte, ktorú evanjelium nazýva láskou; a že pravú radosť možno okúsiť v prežívanom bratstve.

Svätí kňazi sú hriešnikmi, ktorým bolo odpustené, a nástrojmi odpustenia. Ich život sa prihovára rečou trpezlivosti a vytrvalosti. Neostali akýmisi duchovnými turistami, večne nerozhodnými a neuspokojenými, pretože vedia, že sú v rukách toho, ktorý nebude meškať v naplnení svojich prisľúbení a ktorého prozreteľnosť zaručuje, že ich nič a nikdy nebude môcť odlúčiť od tejto príslušnosti. Toto vedomie rastie spolu s pastoračnou láskou, ktorou pozorne a jemnocitne zahŕňajú tých, ktorí sú im zverení, až po osobné spoznanie každého jedného z nich.

Áno, ešte vždy je doba kňazov tohto kalibru, „mostov“ umožňujúcich stretnutie medzi Bohom a svetom, „hliadok“, ktoré sú schopné vytušiť to bohatstvo, ktoré by sa inak stratilo.

Kňazi takýmito nemôžu byť bez prípravy: stvárňuje ich vzácna formačná práca v seminári a vysviacka ich navždy zasväcuje ako Božích mužov a služobníkov jeho ľudu. Môže sa však prihodiť, že časom ochladne veľkorysá počiatočná oddanosť a vtedy je zbytočné prišívať nové záplaty na starý odev. Identita presbytera, práve preto, že pochádza zhora, si od neho vyžaduje každodenné znovuosvojenie, aby opätovne vychádzal z toho, vďaka čomu sa stal služobníkom Ježiša Krista.

Formácia, o ktorej hovoríme, je skúsenosťou trvalého učeníctva, ktoré približuje ku Kristovi a umožňuje čoraz viac sa mu pripodobňovať. Táto sa preto nikdy nekončí, lebo kňazi nikdy neprestávajú byť Ježišovými učeníkmi, nasledovať ho. A tak formácia, keďže je učeníctvom, sprevádza celý život vysväteného služobníka a vzťahuje sa celostne na jeho osobu a jeho ministérium. Počiatočná a permanentná formácia sú dvoma momentmi tej istej skutočnosti: cesty kňaza-učeníka, zapáleného láskou k svojmu Pánovi a neprestajne v jeho nasledovaní (porov. Príhovor pápeža Františka plenárnemu zasadaniu Kongregácie pre klerikov, 3. októbra 2014).

Napokon, bratia, sami viete, že nepotrebujeme kňazov klerikálov, ktorých správanie môže spôsobiť, že sa ľudia vzdialia od Pána, ani kňazov funkcionárov, ktorí, zatiaľ čo vykonávajú kňazskú úlohu, vlastné potešenie hľadajú ďaleko od Pána. Iba ten, kto upiera zrak na to, čo je vskutku podstatné, môže obnovovať vlastné «áno» prijatému daru a v rôznych životných obdobiach nikdy neprestane prinášať seba samého ako dar; iba ten, kto sa vloží do pripodobňovania sa Dobrému pastierovi, nájde zjednotenie, pokoj a silu v poslušnej službe; iba ten, kto zotrváva v horizonte kňazského bratského spoločenstva, sa dokáže vyhnúť takému sfalšovaniu svedomia, ktoré by si nárokovalo byť centrom všetkého, jediným meradlom vlastného cítenia a vlastných skutkov.“ -jb, aj-