Zamyslenie P. Bubáka k 32. nedeli v cezročnom období

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 32. nedeli v cezročnom období - Posvätenie Lateránskej baziliky: Božské na zemi

Vo Veľkej Británii sa nachádza jeden zaujímavý monument, ktorý vzbudzuje množstvo otázok. Nazýva sa Stonehenge a podľa odhadu vedcov je starší ako 4000 rokov. Spočíva v kruhovom usporiadaní pilierov z kameňa enormnej veľkosti, niektoré až desaťmetrovej výšky a vážiace až 50 ton. Nikto nevie, aký bol dôvod k tomu, že sem tieto skalné útvary premiestnili z kameňolomu, ktorý sa nachádza vo vzdialenosti asi 35 km a ako boli vytvarované do obrovských kamenných dosák, tvoriacich preklady spájajúce piliere vo výške. Nikto nepozná jeho staviteľa. Ani myšlienka, ktorá stála za ním nie je známa, ani ideál, ktorý dokázal dať ľudí dohromady a primäť ich k tomu, aby toto dielo budovali. Všetko je to zahalené v tme predhistórie. Hľadíme na túto tajomnú kombináciu pilierov a priekop, násypov a jám, a premýšľame, čo asi mali znamenať. Ich zmysel nie sme schopní nájsť.

Nie však celkom. Isté tušenie tu predsa len je. Totiž plán Stonehenge-u je jasne nasmerovaný na bod východu slnka počas letného slnovratu a na iné body na horizonte, kde slnko a mesiac vychádzajú vo významné dni svojho cyklu. Veľká, dokonale vypracovaná štruktúra stavby sa tak vlastne ukazuje ako gigantické slnečné a mesačné hodiny, pomedzi ktoré je možné chodiť. Stonhenge takto vlastne tlmočí slnečný a mesačný cyklus do architektúry, pohyb do dizajnu a čas do priestoru. Táto malá čiastka zeme je odrazom neba. Poriadok, ktorý ľudia vypozorovali hore, sa stal inšpiráciou pre poriadok vytvorený tu dole, v architektonickej stavbe. V tomto teda spočíva kľúč k zmyslu Stonehenge-u.

V nedeľu si pripomíname výročie posviacky významnej stavby nielen svetovej architektúry ale aj - a predovšetkým - dejín Cirkvi: Lateránskej baziliky v Ríme. Tento sviatok nám dáva príležitosť, aby sme sa zamerali na fenomén chrámu a chrámov v našom živote.

Slovo chrám sa po latinsky povie templum. Je to významné slovo. Jeho koreňom je slovíčko „temp“. Toto slovo v dávnej latinskej reči znamenalo niečo ako ryha v zmysle „miera“. Keď napríklad chytáte ryby z lodičky, tak si značíte povedzme nožíkom do okraja plášťa lode počet takmer chytených rýb, ktoré vám utiekli. Robíte si ryhy. Meriate. V tomto zmysle sa slovo „temp“ udomácnilo aj v iných slovách, ktoré naznačujú mieru alebo zmysel pre mieru. Napríklad: temperatúra = miera tepla; temperament = miera schopnosti psychickej reakcie na podnety; tempo = miera času; pokušenie (temptatione) = miera schopnosti vzdorovať pokušeniam, či temperancia = schopnosť jesť a piť toľko, koľko je pre človeka dobré, poznať svoju mieru.

V tomto zmysle bude potom chrám, templum, znamenať: prenesenie mier nebeských na zem, mier Božích do sveta ľudí. Z tohto uhla pohľadu treba sa pozerať aj na chrám v Starom zákone, kde chrám bol vždy stánkom Božím medzi ľuďmi. Bolo to niečo podobné, ako sa nachádza v stavbe Stonehenge. Mojžiš podľa Svätého písma postavil svätostánok presne podľa vzoru, ktorý mu bol ukázaný na hore Sinaj. Ľudia sa snažili rozpoznať čo je hore a toto preniesť dolu na zem. Alebo im toto rozpoznanie uľahčil sám Ten, koho odraz chceli mať medzi sebou dolu na zemi. To, čo nám tu prichádza do hry, je vlastne dvojica slov: „hore“ a „dole“. To hore bolo skúmané a bola tu snaha o prenesenie toho hore sem dolu, na zem. Preto často povieme o niektorých miestach, že je to nebo na zemi. Cítime, že miera, podoba a obsah neba je prenesená dolu na zem. Mnohé chrámy majú túto vlastnosť. Cítime sa v nich dobre, cítime v nich kus neba. Konečne, stavitelia chrámov sa počas celých dejín Cirkvi presne o toto snažili. Pre nich niektoré chrámy neboli miestom na zhromažďovanie množstva veriacich, ako skorej vyjadrením nebeskej krásy v pozemských podmienkach. Na pozadí tejto myšlienky potom pochopíme aj zmysel toľkého množstva chrámov na malom priestore v niektorých mestách, alebo v prípade gotických katedrál dĺžku a dôkladnosť ich stavania. Tieto katedrály boli predovšetkým a v prvom rade snahou o prenesenie neba na zem.

Ako sa to získavalo? Ako sa rozpoznávalo, ako to, čo je hore, vyzerá? Na to slúžila činnosť, ktorá má tiež vo svojom názve slovíčko „temp“: kontemplácia. Kontemplácia bola (a je) procesom, v ktorom človek spoznáva Božie veci, Božie miery, Božie skutočnosti, a v ktorej sa zároveň snaží o ich napojenie na svoje okolnosti, na svoje miery na svoje skutočnosti. Kontemplácia je proces spájania toho „hore“ s tým „dole“. Tí, ktorí stavali a stavajú chrámy, obyčajne kontemplovali. Podľa toho, aká bola ich kontemplácia, také bolo ich dielo: buď hlboké, alebo plytké. Staviteľ Božieho diela prenášal do viditeľného diela to, čo neviditeľne videl vo svojej kontemplácii.

Toto však platí nielen o stavbách z kameňa. Platí to aj o stavbách, ktorými sme my, ako ľudia, živé bytosti. Ono vlastne to je zrejme aj medzičlánok medzi stavbou nejakého viditeľného diela a originálom, z ktorého toto viditeľné dielo čerpá inšpiráciu. Čo tým myslím, je toto: Medzi ľudským dielom, ktoré považujeme za odraz neba, je človek, ktorý sám musel byť najprv pretvorený na obraz toho, čo išiel stavať. Nemusí ísť vždy len o chrám. Môže ísť aj o iné diela: obraz, hudobné dielo, či poéziu.

Na ilustráciu tohto momentu uvediem príklady troch postáv z dejín Cirkvi: Bernarda z Clairvaux, Kataríny Sienskej a Terézie Avilskej. Bernard bol posledným patristickým otcom. Tradícia hovorí, že vo svojom vnútornom videní bol tak silný, že ho to z času na čas oberalo o schopnosť vidieť navonok. Raz prišiel za ním jeden mních a informoval ho o tom, že by bolo treba opraviť horné okná v kostole, ktoré boli už značne poškodené. Bernard vraj najprv nevedel o čom hovorí. On totiž vôbec nevedel, že ich kláštorný kostol má aj horné okná. Bol málo všímavý ohľadom vecí okolo seba. Lenže keď prišlo k tomu, aby tvaroval Európu podľa svetla svojej vnútornej vízie, stal sa prvým medzinárodným diplomatom práve sa rodiaceho kresťanského západu.

Sv. Katarína Sienská, keď bola ešte veľmi mladou (v puberte), dala sa na cestu hľadania vnútorných vecí. Roky sa zdržovala v ústraní, uzobratá do svojich vnútorných vízií. Doslova sa zakopala do neznáma. Ako 23. dieťa svojho otca bola dobre skrytá v zadnej miestnosti jeho domu. Lenže o desaťročie neskôr sa už zúčastňuje na kľúčových dianiach dejín. Ako vyslankyňa pokoja, táto ani nie tridsaťročná laička presviedča pápeža, aby sa vrátil z Avignonu do Ríma. Mystik v jej vnútri sa stáva osobou viditeľnej činnosti.

Sv. Terézia Avilská má v sebe vo vnútri víziu polievania záhrady a kráčania cez miestnosti svojho vnútorného hradu do jeho centra. Navonok sa angažuje vo verejnom dianí Cirkvi, v rozličných konfliktoch ba dokonca v intrigách, ktorých autormi sú iní. Poznáme ju ako veľkú reformátorku karmelitánov. Lenže nemyslime si, že svoj plán mala jasný od samého začiatku. Kontemplácia takto nefunguje. Čo urobila bolo to, že svoje srdce vystavila žiareniu „chrámu, ktorý nie je vybudovaný ľudskými rukami“. A vo svetle tohto chrámu jej zrazu bolo čím ďalej, tým jasnejšie, kde „budova chrámu“ tu na zemi potrebuje pomocnú ruku.

Čo z toho plynie pre nás, milí priatelia? Že aj my máme tú istú úlohu: stať sa budovateľmi neba na zemi. Stať sa kontemplatívnymi a kontemplujúcimi ľuďmi, aby sme najprv nebo vniesli do svojho srdca a do svojej bytosti a potom, aby sme ho vyjadrili viditeľne aj navonok.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.