Štvrtková homília Svätého Otca: Nezastaviť sa na pol ceste

Vatikán 6. novembra – Skutočný kresťan nemá strach pošpiniť si ruky hriešnikmi, či riskovať svoju povesť, lebo má srdce Boha, ktorý chce, aby sa nikto nestratil. To je myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka z rannej svätej omše v Dome sv. Marty. V jej centre sú dve podobenstvá z evanjelia podľa Lukáša (Lk 15,1-10): podobenstvo o stratenej ovci a o stratenej drachme. Farizeji a zákonníci sa pohoršujú, lebo Ježiš «prijíma hriešnikov a jedáva s nimi». „V tom čase to bol pre tých ľudí veľký škandál“, uviedol pápež František a dodal: „Predstavme si, že by v tom čase boli existovali noviny!“ „No Ježiš prišiel práve kvôli tomuto: aby šiel hľadať tých, ktorí sa vzdialili od Pána“. Ako ďalej vysvetľuje Svätý Otec, tieto dve podobenstvá „ nám ukazujú, aké je srdce Boha. Boh sa nezastavuje, Boh nejde len po určitý bod, Boh ide až do konca, až na hranicu, vždy ide až na hranicu. Nezastavuje sa na pol ceste k spáse, akoby povedal: ‚Urobil som všetko, je to ich problém‛. On vždy ide, vychádza von, ide do terénu“.

Farizeji a zákonníci sa naopak zastavujú „na pol ceste. Pre nich bolo dôležité, aby bilancia ziskov a strát bola viac-menej priaznivá a takto boli spokojní. Akoby vraveli: ‚Áno, to je pravda, stratil som tri mince, stratil som desať oviec, no získal som mnoho.‛ Toto nie je súčasťou Božieho zmýšľania, Boh nie je biznismen, Boh je Otec a ide zachraňovať až do konca, ide až na hranicu“. A v tomto je Božia láska. No „je smutné, ak pastier zostáva na pol ceste“, povedal Svätý Otec:

„Je to smutné, keď pastier otvára dvere kostola a zostáva v nich čakať. Je to smutné, keď kresťan vo svojom vnútri, vo svojom srdci necíti potrebu, priam nevyhnutnosť ísť a
vyrozprávať ďalším, že Pán je dobrý. Koľko zvrátenosti je v srdci tých, ktorí sa považujú za spravodlivých, ako títo zákonníci a farizeji. Oni si nechcú pošpiniť ruky hriešnikmi. Spomeňme si, ako rozmýšľali: ‚Keby tento bol prorokom, vedel by, že táto žena je hriešnica.‛ Pohŕdanie. Využili ľudí a potom nimi pohŕdali“.

Ako ďalej povedal pápež František, „Byť pastierom na pol ceste je prehrou“. „Pastier musí mať srdce Boha, ísť až na hranicu“, lebo chce, aby sa nikto nestratil:

„Skutočný pastier, skutočný kresťan, má vo vnútri tento zápal, aby sa nikto nestratil. A preto sa nebojí pošpiniť si ruky. Nemá strach. Ide tam, kam musí ísť. Riskuje svoj život, riskuje svoju povesť, riskuje, že stratí svoje pohodlie, svoje postavenie, aj že klesne vo svojej cirkevnej kariére, no je dobrým pastierom. Aj kresťania musia byť takí. Je príliš jednoduché odsudzovať druhých, ako to robili títo – mýtnikov, hriešnice – je to veľmi ľahké, no kresťanské to nie je. Božím deťom to neprislúcha. Božie dieťa ide až ku hranici, daruje život, tak, ako ho dal Ježiš, dáva ho druhým. Nemôže byť spokojný starajúc sa o seba, o svoje pohodlie, o svoju povesť, o svoj kľud. Pamätajte si toto: Byť pastiermi na pol ceste? Nie, nikdy! Kresťanmi na pol ceste? Nikdy! Tu ide o to, čo robil Ježiš!“


„Dobrý pastier, dobrý kresťan – uzatvára Svätý Otec – vychádza von, vždy vychádza: vychádza von zo seba, vychádza smerom k Bohu, v modlitbe, v adorácii, vychádza smerom k druhým, aby im priniesol posolstvo spásy“. Dobrý pastier a dobrý kresťan tiež vedia, čo je to nežnosť:

„Títo zákonníci a farizeji ju nepoznali. Nevedeli čo je to niesť na pleciach ovečku, so všetkou nehou, a priniesť ju naspäť spolu s druhými na svoje miesto. Títo ľudia nevedia, čo je to radosť. Polovičatý kresťan a polovičatý pastier možno poznajú zábavu, nerušenosť, istý pokoj, no nie radosť - tú radosť, ktorá je v raji, tú radosť, ktorá pochádza od Boha, tú radosť pochádzajúcu zo srdca otca, ktorý ide zachraňovať! ‚Počul som nárek Izraelitov a zídem do poľa‛. Toto je veľmi pekné, nemať strach, že nás budú ohovárať kvôli tomu, že sme šli vyhľadať bratov a sestry, ktorí sú ďaleko od Pána. Prosme o túto milosť pre každého z nás a pre našu Matku, svätú Cirkev.“ -zk-