Kardinál Jozef Tomko: Pred sto rokmi vypukla Prvá svetová vojna
Pred sto rokmi, dňa
28. júla 1914, mesiac po zavraždení Františka Ferdinanda v Sarajeve, Rakúsko-Uhorsko
vypovedalo vojnu Srbsku. Behom jedného týždňa hrozný plameň zapálil celú Európu. Rozpútala
sa hrozná tragédia, ktorá trvala štyri roky a zanechala dlhodobé stopy až po naše
časy. Krvavý konflikt zmobilizoval 65 miliónov vojakov, spôsobil dvadsať miliónov
mŕtvych a dvadsaťjeden miliónov poranených civilov a ozbrojených, zmietol z mapy Európy
tri kráľovstvá.
Také výročie sa zaiste nemá oslavovať, ale skôr pripomenúť
na výstrahu, ktorá však napriek hrôzostrašným následkom nebola schopná zabrániť v
rokoch 1939-1945 nový svetový konflikt. Dnes si naše generácie môžu klásť otázku,
prečo ľudská spoločnosť spravila behom niekoľkých desaťročí také hrozné chyby. Nebol
nikto, kto by pozdvihol varovný hlas proti vojne a vyslovil nestrannú výzvu za svetový
mier? A ak taký hlas tu bol, prečo ho ľudia neprijali? Čo je nám dnes potrebné, aby
sme neopakovali tie isté chyby ako naši otcovia?
Tých niekoľko otázok stačí,
aby sme pocítili, že pripomienka na storočnicu výbuchu prvej svetovej vojny má dosah
aj na našu dobu a je výstražne aktuálna.
V prvých momentoch tej vojny, dňa
2.augusta 1914, pápež Pius X. pozdvihol, devätnásť dní pred svojou smrťou,
varovný hlas v exhortácii „Dum Europa“, „keď skoro celá Európa sa vlečie do krútňavy
žalostnejšej viac ako iné, ktorej nebezpečenstvá, masakry a následky nikto nemôže
predvídať.“ Jeho hlas ostal nevypočutý.
O tri roky na to Benedikt XV. poslal
- po iných krokoch - všetkým hlavám vojnu vedúcich štátov posolstvo, v ktorom ich
vyzval k mieru. Urobil to ako spoločný otec, úplne nestranný ku všetkým, „bez rozdielu
národnosti alebo náboženstva, ako nám prikazuje všeobecný príkaz lásky a vysoký duchovný
úrad, zverený od Krista“. Z tejto nestrannej duchovnej pozície, ako sa sám vyslovil,
vyzval „tak národy ako aj vlády, ktoré vedú vojnu, aby sa znovu stali bratmi“. Jeho
konkrétne návrhy proti „neužitočnému vraždeniu“ (jeho výraz „inutile strage“ sa veľmi
ujal) neboli prijaté. Ale Svätá Stolica rozvinula širokú pomocnú službu tým, že sprostredkovala
okolo šesťsto tisíc informačných listov, asi 40.000 návratov do vlasti a viac ako
50.000 správ rodinám. Tieto služby viedol mladý monsignor Eugenio Pacelli. Mierové
akcie pokračovali za pápeža Pia XI. na diplomatickom poli. Pacelli
sa stal štátnym sekretárom a 2. marca 1939 bol zvolený za pápeža s menom Pius XII.
Pius
XII. ako pápežvenoval činnosti za svetový mier veľké úsilie. Keď nastúpil
na Petrov stolec, už hrozila druhá svetová vojna. V pamätnom mierovom rádiovom posolstve
dňa 29. augusta 1939 sa obrátil na vedúcich vlád a národov s výzvou, aby svoje panujúce
rozpory riešili jediným vhodným spôsobom, spoločnou úprimnou dohodou. Vtedy použil
slová, ktoré prešli do histórie: „Pokojom sa nič nestráca. Vojnou sa môže stratiť
všetko.“ Dodal aj silnú i keď nevypočutú výzvu, aby sa ľudia vrátili k dorozumeniu
a k rokovaniu. Pritom si zachoval nestrannú líniu medzi dvoma stránkami. Jeho rozvážnu
a rozsiahlu činnosť za mier počas takmer dvadsaťročného pontifikátu nemohla poprieť
ani klamná protivná kampaň nemeckého dramaturga Hochhuta v divadelnej (teda vymyslenej
a vyumelkovanej) dráme „Stellverträter“ („Zástupca“). Jeho rímski spoluobčania mu
venovali titul „defensor civitatis“ – „obranca mesta“ a bojovná predsedkyňa izraelskej
vlády Golda Mayer sa po audiencii vysoko vyslovila o pápežovi Piovi XII.
Pápež
Ján XXIII. napísal roku 1963, ako je známe, encykliku „Pacem in terris“.
Stalo sa to v dobe vážnej svetovej krízy, keď ruské atómové strely boli už na
ceste na Kubu a každú chvíľu hrozila vojna. Vo štvrtok 25. októbra 1962, o dvanástej
hodine, vo chvíli najväčšieho napätia, Ján XXIII. poslal všetkým národom na svete
a ich vládam rádiové posolstvo; bol to otriasajúci apel na svedomie ľudí, aby zachovali
a upevnili pokoj. Tento raz našla jeho dramatická výzva súhlas na celom svete a tak
sa predišlo prvej atómovej vojne.
O tri roky nato, 4. októbra 1965, Pavol
VI. v slávnostnom prejave na zhromaždení Spojených národov v mene živých
i mŕtvych vyzval prítomných: „Ak chcete byť bratmi, nechajte padnúť zbrane z vašich
rúk. Nemožno milovať s útočnými zbraňami v rukách“.
Ján Pavol II. viac
krát zakročil proti konfliktom v bývalej Juhoslávii, v Iraku a inde. Za pokoj sa zasadil
aj Benedikt XVI. a pápež František. Máme ešte v čerstvej pamäti stretnutie
s izraelským a palestínskym prezidentom, za prítomnosti ekumenického pravoslávneho
patriarchu z Konštantinopolu, a symbolické zasadenie olivy mieru.
Sto rokov
od vypuknutia prvej svetovej vojny nie je nejaké slávne výročie. Veď ľudstvo poznalo
už aj druhú svetovú vojnu a okrem toho veľa miestnych konfliktov. Postoj Svätej stolice
a jednotlivých pápežov na Petrovom stolci ukazuje cestu, ako zachovať mier a vyhnúť
sa konfliktom. Katolícka cirkev má aj vypracované princípy a línie pre akciu za mier.
Okrem spomenutej encykliky „Pacem in terris“ Jána XXIII.je to predovšetkým
dôležitá pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu „Gaudium et spes“
– „Radosti a nádeje“, ktorá venuje celú piatu hlavu otázke „budovania mieru a
spoločenstva národov“.
Ako ihneď na začiatku upresňuje tento závažný
dokument, „pokoj nie je iba bezvojnový stav, ani sa neobmedzuje len na ustálenie rovnováhy
medzi protivnými silami, ani nie je účinkom despotickej vlády, ale je v pravom a vlastnom
slova zmysle «dielom spravodlivosti»...“ (č. 78). S realistickým pohľadom na svetovú
situáciu ľudstva konciloví otcovia pochádzajúci zo všetkých svetadielov preskúmali
ponajprv prostriedky ako zažehnať vojnu a zmierniť jej neľudskosť. Poukázali na stálu
platnosť prirodzeného práva národov a jeho všeobecných zásad. Rozhodne odsúdili akcie,
ktorými sa sústavne a zámerne nivočí celý národ, štát alebo nejaká národnostná menšina.
Upozornili na nové vedecké zbrane a na totálnu vojnu. Vyhlásili preteky v zbrojení
za veľmi nebezpečnú pliagu ľudstva a neznesiteľnú urážku chudobných. Celkom otvorene
žiadali do slova, aby jestvujúce najvyššie medzinárodné ustanovizne hľadali cestu
a prostriedky k úplnému zákazu akejkoľvek vojny. Poukázali aj na príčiny nesvornosti
a na prostriedky proti nej, tiež na úlohu spoločenstva národov a medzinárodných inštitúcií
pri budovaní mieru a spolupráce najmä v hospodárskej oblasti.
Sté výročie
je dobrou príležitosťou obnoviť si tieto programy a úmysly.