Komentár Jozefa Kováčika: Čo je pravda?

Komentár hovorcu Konferencie biskupov Slovenska Jozefa Kováčika

Stephan Colbert, najmladší z 11 detí írskej katolíckej rodiny a moderátor veľmi úspešnej televíznej politickej satirickej relácie v Amerike s názvom Colbertova správa vysvetľuje, na čom je postavená dnešná politická diskusia: „Kedysi platilo, že každý má právo na svoj názor, ale nie na vlastné fakty. Dnes to už neplatí- na faktoch nezáleží. Všetko je o vnímaní ... Čo je podstatné? To, čo chceme, aby bola pravda, alebo to, čo naozaj je pravda?.“ A tak už podľa neho nejde až tak o to, že cítim, že je to pravda, ale kľúčové je, že som to ja, kto cíti, že je to pravda. Takže tu nejde iba o emocionálnu kvalitu, ale v podstate o sebectvo. Kedysi mali slová váhu. Dnes akoby sa vznášali vo vzduchu.

„Dnes sa takmer každý cíti pomazaný a vydobýja si priestor, aby jeho názory boli brané vážne bez akejkoľvek väzby na fakty, logiku, elementárnu slušnosť či zdravý rozum“- dodáva k tomu arcibiskup Chaput z Philadelhie. Dnes máme k dispozícii neskutočné množstvo informácií. Javí sa však, drahí poslucháči, že čím viac ich dostávame, tým viac sa v nich strácame. Akoby až na pár výnimiek mal dnes človek pocit, že ich je tak veľa, že je takmer nemožné rozlíšiť podstatné od nepodstatného, či pravdu od zavádzania. Čím ďalej tým viac ľudia prestávajú sledovať pôvod a pôvodný význam toho, čo bolo povedané a spoliehajú sa na interpretácie tých, ktorí s informáciou narábajú. Jedným z magických slov dneška je tolerancia.

Opäť sa vrátim k už citovanému arcibiskupovi Chaputovi. Podľa neho je tolerancia pracovným princípom, ktorý nám umožňuje spolunažívať v mieri s ostatnými ľuďmi, z ktorých každý má svoje vlastné presvedčenie. Väčšinou je to dobrá vec. Ale nie je to cieľ sám o sebe. Tolerovanie alebo ospravedlňovanie hrubého zla v spoločnosti je samo o sebe hrubým zlom. Pôvod slova tolerancia je v latinčine. Pochádza zo slova tolerare, teda „niesť, alebo držať“, pričom tollere znamená dvíhať. Znamená to teda strpieť ľudí spolu s ich presvedčením tak, ako keď nesieme nejakú ťarchu alebo trpíme bolesťou hlavy. V podstate je to negatívna záležitosť a z tohto pohľadu nejde o kresťanskú čnosť. Tolerancia býva často spájaná s otázkou svedomia. „Veď ja to tak vo svedomí pociťujem“- počúvame pomerne často dokonca i v našich farnostiach. „Veď sami hovoríte o výhrade vo svedomí.“ Kardinál Newman to však vystihol veľmi presne: „Svedomie má práva, pretože má povinnosti. Môžeme si vybrať, čomu budeme veriť. Sme však zodpovední za to, čo si vyberieme.“ Organizovaný disent v mene „svedomia“, osobitne v mediálnej dobe, ktorá oslavuje takmer každého, kto sa vzoprie autorite, je veľmi ľahkou cestou k zbaveniu sa povinností. Henri de Lubac, jezuita účastník II. Vatikánskeho koncilu napísal: „V konečnom súčte nepotrebujeme kresťanstvo, ktoré bude energickejšie, účinnejšie, heroickejšie či intenzívnejšie. To, čo potrebujeme, je žiť naše kresťanstvo s väčšou energiou, väčším účinkom, intenzitou a ak je to nevyhnutné, tak aj s väčším heroizmom- ale musíme ho žiť také, aké je.“ A ak si dnes, drahí poslucháči, pomáham pri zamyslení o istých princípoch, na ktorých musíme stavať, ak chceme pochopiť a dešifrovať udalosti, ktoré sa dejú okolo nás, úvahami múdrych osobností ponúknem vám ešte jeden zaujímavý citát. Skúste odhadnúť, kto a kedy ho povedal.

„Dnes bojujeme proti rafinovanému prenasledovateľovi. Bojujeme proti nepriateľovi, ktorý nám lichotí... Nevráža nám dýku do chrbta, ale napĺňa nám bruchá. Neberie nám majetok, ale berie nám dušu. Napĺňa nám vrecká a vedie nás k smrti. Nehádže nás do hladomorní a tak nás nevedie k slobode. Väzní nás v poctách a palácoch. Zasypáva kňazov vyznamenaniami, aby neboli dobrými biskupmi. Stavia kostoly, aby mohol zničiť vieru.“ Pápež František? Či František Assiský? Nie. Svätý Hilárius z Poitiers v 4. storočí! Nebojme sa. Ak poznáme dejiny, vieme, že Cirkev prechádzala v rôznych obdobiach aj vážnymi skúškami aj búrkami. Po nich však vždy prišlo slnko a Cirkev kráča dejinami ďalej. Niekedy s ranami od iných, inokedy s bolesťou spôsobenou zvnútra. Ale vždy očistená v podstate svojho poslania. Myslime na našich pastierov. Aby mali silu hovoriť nahlas aj to, čo nie je ani príjemné, ani pohodlné. Tak, ako odpovedal svätý Bazil Veľký v 4. storočí cisárovi Valensovi, známemu svojou brutalitou. Ten biskupovi Bazilovi povedal: „Ešte som nestretol nikoho, kto by sa odvážil so mnou rozprávať tak slobodne.“ Bazil mu na to odpovedal: „Tak to ste asi ešte asi nestretli biskupa.“

A na záver, drahí poslucháči, mi dovoľte odľahčiť náročnejšiu tému jedným humorným vyjadrením, ktoré som dostal v e-maile. Kňazi sú ako lietadlá. Médiá zaujímajú len vtedy, keď padnú. A pritom mnohí z nich lietajú tak vysoko...