Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu misií 2014
Mesiac október je považovaný za misijný mesiac a predposledná októbrová nedeľa
je Svetovým dňom misií. Tohto roku pripadá tzv. misijná nedeľa na 19. októbra. Počiatok
slávenia tohto dňa sa datuje v roku 1926, keď „Dielo pre šírenie viery“ na podnet
Misijného kruhu seminára v Sassari na Sardínii navrhlo pápežovi Piovi XI. usporiadať
výročný deň v prospech misijnej činnosti univerzálnej Cirkvi. Žiadosť bola prijatá
a v nasledujúci rok 1927 bol slávený prvý „Svetový deň misií pre šírenie viery“. Pius
XI. rozhodol tiež o tom, že Svetový deň misií sa bude sláviť pravidelne každú predposlednú
nedeľu v mesiaci októbri.
Nasleduje plné znenie posolstva
Svätého Otca k 88. svetovému dňu misiív oficiálnom
slovenskom preklade Konferencie biskupov Slovenska:
Drahí bratia a
sestry, dnes ešte stále veľa ľudí nepozná Ježiša Krista. Preto sú veľmi naliehavo
potrebné misie ad gentes, na ktorých sa majú podieľať všetci členovia Cirkvi,
keďže Cirkev je zo svojej povahy misionárska: Cirkev sa zrodila „z vyjdenia“ na cesty.
Svetový deň misií je privilegovaným časom, keď sa veriaci rôznych svetadielov modlitbami
a konkrétnymi gestami solidarity zapájajú do pomoci mladým cirkvám na misijných územiach.
Ide o milostiplné a radostné slávenie. Milostiplné, pretože Duch Svätý, poslaný od
Otca, ponúka múdrosť a silu tým, ktorí sú vnímaví na jeho pôsobenie. Radostné, pretože
Ježiš Kristus, Otcov Syn, poslaný na svet hlásať evanjelium, nám pomáha a sprevádza
naše misijné dielo. Chcel by som vám predostrieť jeden biblický obraz, ktorý sa nachádza
v Lukášovom evanjeliu (porov. 10, 21 – 23) a ktorý hovorí práve o Ježišovej radosti
a o radosti jeho učeníkov misionárov.
1. Evanjelista rozpráva o tom, ako Pán
poslal sedemdesiatdva učeníkov, vždy po dvoch, do miest a dedín, aby hlásali, že Božie
kráľovstvo sa priblížilo a pripravovali ľudí na stretnutie s Ježišom. Keď toto poslanie
ohlasovať dovŕšili, vrátili sa učeníci plní radosti. Radosť je dominantnou témou tejto
prvej a nezabudnuteľnej misionárskej skúsenosti. Božský Učiteľ im však povedal: „Neradujte
sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané
v nebi. V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: ,Zvelebujem ťa, Otče (...)
Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: ,Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo
vidíte vy“ (Lk 10, 20 – 21.23). Lukáš nám tu ukazuje tri scény. Najskôr Ježiš hovorí
k učeníkom, potom sa obracia k Otcovi a napokon sa znovu prihovára im. Ježiš chce,
aby mali učeníci účasť na jeho radosti, ktorá je iná a väčšia ako tá, ktorú zakúšali.
2.
Učeníci boli plní radosti, boli nadšení, že môžu oslobodiť ľudí od zlých duchov. Ježiš
ich však napomína, aby sa neradovali natoľko z moci, ktorú dostali, ale skôr z prijatej
lásky: preto, „že sú vaše mená zapísané v nebi“ (Lk 10, 20). Bola im totiž darovaná
skúsenosť Božej lásky a tiež možnosť podeliť sa o ňu. A táto skúsenosť učeníkov je
pre Ježišovo Srdce dôvodom radostnej vďačnosti. Lukáš vyjadril túto radosť v perspektíve
spoločenstva Trojice: Ježiš „zaplesal v Duchu Svätom“ a obrátiac sa na Otca, vzdával
mu chválu. Tento okamih vnútornej radosti prýšti z hlbokej lásky Ježiša ako Syna k
Otcovi, Pánovi neba a zeme, ktorý všetky tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými
a zjavil ich maličkým (porov. Lk 10, 21). Boh „skryl“ a „zjavil“, hoci v tejto modlitbe
chvály vyniká predovšetkým zjavenie. Čo Boh zjavil a skryl? Tajomstvá svojho kráľovstva,
nastolenie Božej vlády v Ježišovi a víťazstvo nad satanom.
To všetko Boh skryl
pre tými, ktorí sú plní seba samých a myslia si, že už všetko vedia. Sú ako zaslepení
svojou domýšľavosťou a nenechávajú Bohu žiadne miesto. Ľahko si možno predstaviť niektorých
Ježišových súčasníkov, ktorých niekoľkokrát napomínal, ale toto nebezpečenstvo tu
existuje vždy a môže sa týkať aj nás. Naopak, „maličkí“, to sú pokorní, jednoduchí,
chudobní, marginalizovaní, tí, ktorí nemajú žiaden hlas, ktorí sú unavení a utláčaní
a o ktorých Ježiš povedal, že sú „blahoslavení“. Ľahko si spomenieme na Máriu, na
Jozefa, na galilejských rybárov a učeníkov, ktorých povolal na ceste, počas svojho
kázania.
3. „Áno, Otče, tebe sa tak páčilo“ (Lk 10, 21). Ježišove slová možno
chápať vo vzťahu k jeho vnútornému plesaniu, pričom jeho radosť odkazuje na Otcov
milostivý plán spásy pre ľudstvo. Ježiš zaplesal v súvislosti s touto Božou dobrotou,
pretože Otec sa rozhodol milovať ľudí tou istou láskou, akou miluje svojho Syna. Lukáš
nám pripomína aj podobné plesanie Márie: „Môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“
(Lk 1, 47). Ide o dobrú novinu, ktorá vedie k spáse. Mária, nosiac vo svojom lone
Ježiša, najdokonalejšieho evanjelizátora, stretla Alžbetu a zaplesala radosťou v Duchu
Svätom, spievajúc svoj Magnifikat. Keď Ježiš uvidel, že jeho učeníci úspešne splnili
zverené poslanie a preto sú plní radosti, zaplesal v Duchu Svätom a obrátil sa k svojmu
Otcovi v modlitbe. V oboch prípadoch ide o radosť z uskutočňujúcej sa spásy, pretože
láska, ktorou Otec miluje Syna, zasahuje aj nás, a skrze pôsobenie Ducha Svätého nás
zahaľuje a umožňuje nám vstúpiť do trojičného života.
Otec je zdrojom radosti.
Syn je jej zjavením a Duch Svätý je jej oživovateľom. Ježiš, hneď ako oslávil Otca
– píše evanjelista Matúš – vyzýva nás: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a
ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo
som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné
a moje bremeno ľahké“ (11, 28 – 30). „Radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých,
ktorí sa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od
hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie. S Ježišom Kristom sa stále rodí
a znovuzrodzuje radosť“ (apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 1).
Jedinečnú
skúsenosť zo stretnutia s Ježišom zažila Panna Mária, a preto sa stala „príčinou našej
radosti“. Ježiš však povolal učeníkov, aby boli s ním, poslal ich hlásať evanjelium
(porov. Mk 3, 14), a tým ich naplnil radosťou. Prečo sa nedáme týmto prúdom radosti
strhnúť aj my?
4. „Veľkým nebezpečenstvom v dnešnom svete, poznačenom rôznorodou
a vtieravou ponukou konzumizmu, je sebecký smútok, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho
srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia“ (apošt.
exhortácia Evangelii gaudium, 2). Preto ľudstvo veľmi potrebuje čerpať zo spásy, ktorú
priniesol Kristus. Učeníci sú tí, ktorí sa nechajú čoraz viac zachytiť Ježišovou láskou
a poznačiť ohňom nadšenia pre Božie kráľovstvo, aby sa stali poslami evanjeliovej
radosti. Všetci Pánovi učeníci sú povolaní živiť sa radosťou z hlásania evanjelia.
Biskupi sú prví zodpovední za hlásanie evanjelia a ich úlohou je podporovať jednotu
miestnej cirkvi v misionárskom úsilí. Pritom majú mať na pamäti, že radosť z ohlasovania
Ježiša Krista sa prejavuje tak v starostlivosti o jeho ohlasovanie na vzdialených
územiach, ako aj v neustálom vychádzaní na perifériu vlastného územia, kde čaká zvlášť
veľa chudobných ľudí.
V mnohých regiónoch chýbajú kňazské povolania a povolania
na zasvätený život. Často to súvisí s tým, že v spoločenstvách chýba nákazlivý apoštolský
zápal, a preto je tam málo nadšenia a nie sú príťažlivé. Evanjeliová radosť vyviera
zo stretnutia s Kristom a z delenia sa s chudobnými. Preto povzbudzujem farské spoločenstvá,
združenia a skupiny, aby prežívali intenzívny bratský život, založený na láske k Ježišovi
a pozorný voči potrebám tých najbiednejších. Tam, kde je radosť, zápal, vôľa priniesť
Krista druhým, tam vzklíčia pravé povolania. Popri nich však nemožno zabúdať ani na
laikov povolaných na misie. Medzičasom už povedomie o identite a poslaní veriacich
laikov v Cirkvi vzrástlo a podobne aj vedomie, že sú povolaní prijať čoraz dôležitejšiu
úlohu pri šírení evanjelia. Preto je s ohľadom na účinnosť apoštolského pôsobenia
dôležitá ich náležitá formácia.
5. „Veselého darcu Boh miluje“ (2 Kor 9, 7).
Svetový deň misií je aj príležitosťou na povzbudenie túžby a morálnej povinnosti radostne
sa podieľať na misiách ad gentes. Osobný milodar je znakom darovania seba samých,
najskôr Pánovi a potom bratom, vďaka čomu sa samotný materiálny dar stáva nástrojom
evanjelizácie ľudstva, ktorá sa zakladá na láske.
Drahí bratia a sestry, na
tento Svetový deň misií sa v myšlienkach obraciam na všetky miestne cirkvi. Nenechajme
si vziať radosť z hlásania evanjelia! Pozývam vás, aby ste sa ponorili do radosti
evanjelia a živili lásku, schopnú osvetliť vaše povolanie a misiu. Vyzývam vás, aby
ste si akoby na vnútornej púti pripomínali „prvú lásku“, ktorou Pán Ježiš Kristus
zapálil srdce každého z vás. Nie z nostalgie, ale preto, aby ste zotrvali v radosti.
Pánov učeník sa raduje, keď je s ním, keď plní jeho vôľu, keď sa delí o evanjeliovú
vieru, nádej a lásku.
K Márii, ktorá je vzorom pokornej a radostnej evanjelizácie,
sa obraciame v modlitbe, aby sa Cirkev stala pre mnohých domovom, pre všetky národy
matkou a tak sa mohol zrodiť nový svet.
Vo Vatikáne 8. júna 2014, na sviatok
Zoslania Ducha Svätého