Príhovor pápeža Františka pri modlitbovej vigílii v predvečer synody

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pri modlitbovej vigílii organizovanej Konferenciou biskupov Talianska na Námestí sv. Petra v sobotu 4. októbra 2014, v predvečer otvorenia III. mimoriadneho generálneho zasadnutia Biskupskej synody venovaného problematike rodiny.

„Drahé rodiny, dobrý večer!

Zvečerieva sa už nad týmto našim zhromaždením. Je to hodina, v ktorej sa radi vraciame domov, aby sme sa zišli pri jednom stole, s hĺbkou pocitov z vykonaného i prijatého dobra, stretnutí, ktoré zohrievajú srdce a umožňujú mu rásť, dobrého vína, ktoré v živote človeka už vopred umožňuje okúsiť sviatok bez konca.
Je to však i hodina veľmi ťaživá pre toho, ktorý sa nachádza tvárou v tvár vlastnej osamotenosti, v horkom prítmí snov a rozbitých plánov. Koľkí ľudia sa vlečú dňami v slepej uličke rezignácie, opustenosti, ak nie až nevraživosti; v koľkých domácnostiach sa minulo víno radosti a teda aj chuť – čiže samotná múdrosť – života. Staňme sa v dnešný večer prostredníctvom našej modlitby hlasom jedných i druhých, modlitbou za všetkých.

Je význačné ako – aj v kultúre individualizmu, ktorá degraduje a naštrbuje vzťahy – v každom, ktorý sa narodil zo ženy, prebýva živá existenčná potreba stability, tých otvorených dverí, niekoho, s kým môže plánovať a deliť sa o príbeh svojho života, o dejiny, ktorých je súčasťou. Spoločenstvo života, ktoré na seba prevzali manželia, ich otvorenosť pre dar života, vzájomná opatera, stretnutie a pamäť generácií, výchovné sprevádzanie, odovzdávanie kresťanskej viery svojim deťom...: s týmto všetkým je rodina i naďalej s ničím neporovnateľnou školou ľudskosti, nepostrádateľným príspevkom k spravodlivej a solidárnej spoločnosti (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 66-68). A čím hlbšie sú jej korene, tým viac je v živote možné vychádzať a kráčať do diaľky, bez toho, aby človek zablúdil alebo sa cítil cudzo v inej krajine.

Tento horizont nám pomáha pochopiť dôležitosť synodálneho zhromaždenia, ktoré sa zajtra otvára. Už convenire in unum - stretnutie biskupského kolégia okolo biskupa Ríma je udalosťou milosti, v ktorej sa biskupská kolegialita navonok prejavuje v procese duchovného a pastorálneho rozlišovania. Aby sme skúmali, čo Pán dnes žiada od svojej Cirkvi, treba nám načúvať rytmu tejto doby a vnímať «vôňu» dnešných ľudí, až kým nenasiakneme ich radosťami a nádejami, ich smútkami a úzkosťami (porov. Pastorálna konštitúcia II. vatikánskeho koncilu o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 1): vtedy budeme vedieť dôveryhodne predložiť dobrú zvesť o rodine.

Dobre poznáme, ako sú v evanjeliu prítomné sila a nežnosť, ktoré majú schopnosť premôcť to, čo spôsobuje nešťastie a násilie. Áno, v evanjeliu je spása, ktorá vrchovato napĺňa najhlbšie potreby človeka! Ako Cirkev sme znamením a nástrojom, živou a účinnou sviatosťou tejto spásy – diela Božieho milosrdenstva a jeho milosti (porov. Evangelii gaudium, 112). Ak by to tak nebolo, naša stavba by bola iba domčekom z karát a pastieri by sa zdegradovali na klerikov ako štátnych úradníkov, z úst ktorých by Boží ľud darmo očakával sviežosť a «vôňu evanjelia» (tamže, 39).

V tomto rámci vychádzajú na povrch úmysly našej modlitby. Od Ducha Svätého vyprosujeme pre synodálnych otcov predovšetkým dar načúvania: načúvania Bohu, až tak, že budú spolu s ním počuť výkriky ľudu; načúvania ľudu, až tak, že sa nadýchnu tej vôle, ku ktorej nás Boh povoláva.

Popri načúvaní vyprosujeme ochotu k úprimnej, otvorenej a bratskej konfrontácii, ktorá nás privedie k tomu, aby sme sa s pastoračnou zodpovednosťou postavili pred otázniky, ktoré táto zmena čias so sebou nesie. Dovoľme, aby sa preliali do nášho srdca bez toho, aby sme niekedy strácali pokoj, ale s pokojnou dôverou, že Pán v pravom čase uvedie vec do jednoty. Nehovoria nám azda dejiny Cirkvi, ako dobre vieme, o toľkých podobných situáciách, ktoré naši predkovia dokázali prekonať s húževnatou trpezlivosťou a kreativitou?

Tajomstvo spočíva v jednom pohľade: a to je tretí dar, ktorý vyprosujme našou modlitbou. Pretože, ak naozaj zamýšľame preveriť našu chôdzu v teréne dnešných výziev, rozhodujúcou podmienkou je, aby bol náš zrak uprený na Ježiša Krista, aby sme zotrvávali v kontemplácii a adorácii jeho tváre. Ak si osvojíme jeho spôsob myslenia, žitia i nadväzovania vzťahov, nepadne nám zaťažko pretaviť prácu synody do usmernení a návodov pre pastoráciu jednotlivcov a rodín. Vskutku, zakaždým, keď sa vraciame k prameňu kresťanskej skúsenosti, otvárajú sa nové cesty a netušené možnosti. Takto to možno vycítiť z evanjeliového usmernenia: «Urobte všetko, čo vám povie» (Jn 2,5). Tieto slová obsahujú duchovný testament Márie, «vždy pozornej priateľky, ktorá sa stará, aby v našom živote nechýbalo víno» (Evangelii gaudium, 286). Osvojme si ich!

V tejto súvislosti sa tieto tri veci: naše načúvanie a naša konfrontácia o rodine, milovanej s Kristovým pohľadom, stanú prozreteľnostnou príležitosťou obnoviť – podľa príkladu sv. Františka – Cirkev a spoločnosť. S evanjeliovou radosťou znovu objavíme krok Cirkvi zmierenej a milosrdnej, chudobnej a priateľky chudobných; Cirkvi schopnej «s trpezlivosťou a láskou premáhať svoje vnútorné i vonkajšie trápenia a ťažkosti» (Dogmatická konštitúcia II. vatikánskeho koncilu o Cirkvi Lumen gentium, 8).

Nech zavanie vietor Turíc nad synodálnymi prácami, nad Cirkvou, nad celým ľudstvom. Nech rozpletie uzly, ktoré bránia ľuďom, aby sa stretli, nech uzdraví zranenia, ktoré tak veľmi krvácajú, nech znovu zažne nádej, pretože toľkým ľuďom chýba. Nech nám udelí tú tvorivú lásku, ktorá nám dovolí milovať tak, ako miloval Ježiš. A naše ohlasovanie získa živosť a dynamiku prvých misionárov evanjelia.“

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ