Z apoštolskej návštevy v Kórei: Stretnutie s kórejskými biskupmi

Svätý Otec František venoval počas svojej návštevy Kórey dve stretnutia biskupom. Hneď v prvý deň vo večerných hodinách navštívil v Soule sídlo Konferencie biskupov Kórey, ktorej členmi je 35 biskupov zo 16 kórejských diecéz. Predposledný deň si zas vyhradil pre biskupov celej Ázie. Z obsahu týchto stretnutí sme v našom vysielaní priniesli zatiaľ len krátke úryvky. Teraz sa započúvame do slov pápeža Františka kórejským biskupom vo štvrtok 14. augusta 2014 v kaplnke sídla biskupskej konferencie.

V mene prítomných biskupov, dvoch kórejských kardinálov, ako aj starších kňazov, rehoľníkov a bývalých misionárov, vzácneho hosťa pozdravil Mons. Peter Kang U-il, predseda Konferencie biskupov Kórey. Na úvod pripomenul náročné výzvy, s ktorými sú ako biskupi konfrontovaní: „Táto krajina má viac než desať miliónov ľudí oddelených od svojich rodín. Krvavá vojna medzi severom a juhom Kórey od roku 1950 zanechala za tri roky pol milióna mŕtvych a tri milióny šesťstotisíc zranených.“ Okrem pozitív rýchlej transformácie krajiny počas posledného polstoročia spomenul aj jej negatívne dôsledky, najmä bolestný jav zvýšeného výskytu samovrážd. Biskup Kang U-il napokon vyjadril, čo kórejská Cirkev od pápeža Františka očakáva:

„Keď sa vážne zamyslíme nad sebou, nie málo ľudí by pochybovalo, či sme vybudovali autentické evanjeliové komunity. A tak reflektujúc nad našou cirkevnou realitou, sme ľuďmi, ktorí potrebujú posilu a povzbudenie Vašej Svätosti, skôr než uznanie a pochvalu. Kórejskí ľudia veľmi potrebujú spoločenstvo a súlad medzi spoluobčanmi. A všetok ľud severovýchodnej Ázie silno túži po pokoji medzi národmi.“

Príhovor Svätého Otca kórejským biskupom sa koncentroval na dve témy, pamäť a nádej: „Spravovať, starať sa o Boží ľud je jednou z úloh špecificky zverených biskupovi. Dnes by som chcel spolu s vami uvažovať ako brat v biskupskej službe o dvoch ústredných aspektoch tohto spravovania Božieho ľudu v tejto krajine: byť udržiavateľmi pamäti a udržiavateľmi nádeje.“

Pri úlohe biskupov udržiavať pamäť svätý Otec vyšiel zo svedectva Paula Yun Ji-chunga a jeho spoločníkov: „Vy ste potomkovia mučeníkov, dedičia hrdinského svedectva ich viery v Krista. Ste tiež dedičmi mimoriadnej tradície, ktorá vznikla a doširoka sa rozrástla vďaka vernosti, vytrvalosti a tvrdej práci generácií laikov. Títo nemali pokušenie klerikalizmu. Boli laikmi, napredovali samostatne, je tak? Je príznačné, že dejiny Cirkvi v Kórei začali z priameho stretnutia s Božím slovom. Bola to vnútorná krása a neporušenosť kresťanského posolstva – evanjelium a jeho výzva k obráteniu, vnútornej obnove a k životu činorodej lásky –, čo zapôsobilo na šľachetných mužov z prvej generácie. A na tento odkaz, na jeho čistotu cirkev v Kórei pozerá ako v zrkadle, aby autenticky objavila seba samu. Plodnosť evanjelia na kórejskej pôde a veľké dedičstvo vašich predkov vo viere môžeme dnes rozpoznať v rozkvete aktívnych farností a cirkevných hnutí, v dôkladných katechetických programoch, v pastoračnej starostlivosti o mladých.“

Pápež František vyzdvihol rolu miestnej cirkvi v duchovnom a kultúrnom živote kórejského národa a jej silný misijný impulz. Byť udržiavateľmi pamäti si však podľa jeho slov od biskupov vyžaduje viac, než si len ceniť dávne dobrodenia. Žiada si to urobiť z nich duchovné zdroje pre prezieravú a rozhodnú konfrontáciu s nádejami, prísľubmi a výzvami budúcnosti. Pamäť by mala byť realistická, nie idealizovaná a nie „triumfalistická“. Ako povedal, „Hľadieť na minulosť bez toho, aby sme počúvali Božie volanie k obráteniu sa v prítomnosti, to nám nepomôže pokračovať v ceste; naopak spomalí to, či dokonca zastaví náš duchovný pokrok.“

„Okrem toho, že ste udržiavateľmi pamäti, drahí bratia, ste tiež povolaní byť udržiavateľmi nádeje: nádeje ponúkanej evanjeliom Božej milosti a milosrdenstva, nádeje, ktorá inšpirovala mučeníkov. Je to nádej, ktorú sme povolaní ohlasovať svetu, ktorý napriek svojej materiálnej prosperite hľadá niečo viac, niečo väčšie, niečo autentické, čo dá naplnenie. Vy a vaši bratia kňazi ponúkate túto nádej cez vašu službu posväcovania, čo nielen vedie veriacich k zdrojom milosti v liturgii a sviatostiach, ale neustále ich nabáda odpovedať svojím konaním na Božie povolanie k dosiahnutiu cieľa. Spravujte túto nádej rozdúchavaním plameňa svätosti, bratskej lásky a misijnej horlivosti v cirkevnom spoločenstve. Z tohto dôvodu vás prosím, aby ste vždy zostali nablízku svojim kňazom, podporovali ich v ich každodennej práci, v ich snahe o svätosť a v hlásaní evanjelia spásy. Prosím vás, aby ste im odovzdali môj srdečný pozdrav a vďačnosť za veľkorysú službu pre dobro Božieho ľudu. Byť nablízku svojim kňazom, toto vám prízvukujem. (...) Ide o túto bratskú a tiež aj otcovskú blízkosť, potrebujú ju v mnohých momentoch svojho pastoračného života. Nie biskupi, ktorí sú ďaleko, alebo ešte horšie, ktorí sa oddialili od svojich kňazov. S bolesťou to hovorím: V mojej krajine som toľkokrát počul, ako mi niektorý z kňazov hovorí: ‚Volal som biskupovi, žiadal som o prijatie, ubehli tri mesiace a ešte som nedostal odpoveď.‛ Avšak počuj, brat, ak ťa niektorý kňaz dnes žiada o prijatie, ozvi sa mu hneď dnes alebo zajtra. Ak nemáš čas, aby si ho prijal, povedz mu: ‚Nuž, nemôžem, pretože mám toto a toto. Ale chcel som ťa počuť a som ti k dispozícii.‛ Ale nech počujú otcovskú odpoveď, ihneď. Prosím vás, nevzďaľujte sa od vašich kňazov.“

Ak prijmeme výzvu byť Cirkvou misijnou, pokračoval Svätý Otec, Cirkvou neustále vychádzajúcou smerom k svetu a na periférie spoločnosti, potrebujeme rozvinúť tú «duchovnú chuť», ktorá nás robí schopnými prijímať a stotožňovať sa s každým členom Kristovho tela. V tomto zmysle sa vyžaduje prejavovať osobitnú starostlivosť deťom a starším ľuďom. Ako môžeme byť správcami nádeje, ak zanedbáme pamäť, múdrosť a skúsenosti starších ľudí a ašpirácie mladých? V tejto súvislosti pápež vyzval k podpore katolíckych škôl každého stupňa, nezanedbávajúc ani základné školy. V otázke záujmu o
chudobných odporúčal programy solidarity pre utečencov a migrantov a ľudí na okraji spoločnosti, rovnako aj sociálnu prácu v oblasti zamestnanosti a vzdelávania. Hlavným dôrazom však má byť osobnostný rast jednotlivca, ktorému sa pomáha. Mohli by sme sa ocitnúť v riziku, že obmedzíme náš záväzok voči núdznym iba na rozmer servisu, keď budeme zabúdať na potrebu každého jednotlivca osobnostne rásť – na jeho právo rásť ako osoba – a môcť dôstojne vyjadriť svoju osobnosť, tvorivosť a kultúru, povedal Svätý Otec.

„Apoštolský ideál Cirkvi chudobných a pre chudobných – Cirkvi chudobnej, pre chudobných – nachádza výrečné vyjadrenie v prvých kresťanských komunitách vašej krajiny. Žičím tomu, aby tento ideál aj naďalej formoval cestu Cirkvi v Kórei pri jej putovaní smerom k budúcnosti. Som presvedčený, že keď je tvár Cirkvi predovšetkým tvárou lásky, bude stále viac mladých priťahovaných k Ježišovmu Srdcu, stále horiace božskou láskou v spoločenstve jeho mystického tela.“

Následne pápež poukázal na nebezpečenstvo, pokušenie, ktoré prichádza vo chvíľach prosperity. Je to nebezpečenstvo, že sa kresťanská komunita socializuje, teda že stratí onen mystický rozmer, stratí schopnosť sláviť Tajomstvo a zmení sa na duchovnú organizáciu, kresťanskú, s kresťanskými hodnotami, ale bez prorockého kvasu. Ako povedal, tam sa stratila funkcia, ktorú majú v Cirkvi chudobní. A to je pokušenie, ktorým miestne cirkvi, kresťanské komunity, v histórii veľmi trpeli. Až do tej miery, že sa premenili na komunity strednej vrstvy, do ktorej sa chudobní hanbili vstúpiť. Je to pokušenie duchovného blahobytu, pastoračného blahobytu. Nie je to cirkev chudobná pre chudobných, ale cirkev bohatá pre bohatých, alebo cirkev strednej vrstvy pre zámožných.

„A toto nie je niečo nové, všakže? Začalo to na počiatku: Pavol musí pokarhať Korinťanov vo svojom prvom liste. A apoštol Jakub ešte silnejšie a ešte jasnejšie musí pokarhať tieto zámožné komunity, tieto bohaté cirkvi pre bohatých. Odháňajú sa chudobní, a žije sa tak, že oni sa neodvážia vstúpiť, necítia sa ako doma. To je pokušenie prosperity. Nevyčítam vám to, pretože viem, že dobre pracujete. Ale ako brat, ktorý má utvrdiť svojich bratov vo viere, hovorím: buďte opatrní, pretože vaša cirkev je prosperujúca. (...) Nech diabol nezaseje tento kúkoľ, toto pokušenie odstrániť chudobných z prorockej štruktúry cirkvi, aby ste sa stali cirkvou bohatou pre bohatých, cirkvou blahobytu...“

Svätý Otec naznačil aj osobitné výzvy vyplývajúce z kontextu prosperujúcej, ale stále viac sekularizovanej a materialistickej spoločnosti: „Za týchto okolností sú pastorační pracovníci v pokušení prijať nielen účinné modely riadenia, plánovania a organizácie, vychádzajúce z podnikateľského sveta, ale aj životný štýl a spôsob myslenia, usmerňované viac svetskými štandardmi úspechu a moci, než kritériami stanovenými Ježišom v evanjeliu. Beda nám, ak bude kríž zbavený svojej moci posúdiť múdrosť tohto sveta! Povzbudzujem vás a vašich bratov kňazov, aby ste odmietli toto pokušenie vo všetkých jeho formách. Nech Nebeský Otec dá, aby sme sa zachránili pred touto duchovnou a pastoračnou svetskosťou, ktorá potláča Ducha, nahrádza konverziu samoľúbosťou a nakoniec rozptýli akýkoľvek misijný zápal!“ -jk, jb-