Kustód Svätej zeme: Blízkemu východu pomôže jedine „moc srdca“

Taliansko 26. augusta - Na Mítingu za priateľstvo medzi národmi, ktorý prebieha od 24. do 30. augusta v Rimini, patrí k významným témam situácia na Blízkom východe. Osobitnú pozornosť priťahuje otázka, ako čeliť agresii islamských fundamentalistov voči všetkým ostatným skupinám, a to najmä v Iraku a Sýrii, ale aj inde, napr. v Nigérii, odkiaľ dnes prišli čerstvé správy o vyhlásení islamského kalifátu v oblasti Gwoza. Medzi viacerými významnými osobnosťami k tejto téme vystúpil stály pozorovateľ Svätej stolice pri OSN v Ženeve Mons. Silvano Maria Tomasi. Zhrnul kroky podniknuté samotným Svätým Otcom, vatikánskou diplomaciou a patriarchami miestnych cirkví: popri konkrétnych prejavoch solidarity s utečencami ide najmä o systematické naliehanie na medzinárodné spoločenstvo k zastaveniu agresora prostredníctvom mechanizmov OSN. Na mítingu v Rimini sa zúčastňujú aj predseda nigérijskej konferencie biskupov Mons. Ignatius Kaigama, prezident Univerzity Al Azhar v Káhire Usamah Elabed, biskup Schlemon Warduni z Chaldejského patriarchátu v Babylónii a ďalší.

S pozoruhodnou reflexiou nad prínosom kresťanov na Blízkom východe k spolunažívaniu medzi náboženstvami vystúpil v prvý deň stretnutia kustód Svätej zeme P. Pierbattista Pizzaballa. Priblížme si myšlienky z jeho príspevku, ktorý nazval „Moc srdca“:

„V posledných mesiacoch sme v Jeruzaleme boli ohromení požiadavkami a návrhmi, prichádzajúcich od najmenej očakávaných medzinárodných združení a hnutí, úplne svetských, ktoré sú znepokojené tým, čo sa deje, a chcú nás zapojiť do najrôznejších iniciatív v oblasti mediálnej, kultúrnej, politickej a dokonca i vojenskej, pre „záchranu kresťanstva a jeho kultúry“ na Blízkom východe a nielen tu. Sú to legitímne obavy, ako žiaľ konštatujeme, no ktorým však chýba pohľad viery, pohľad človeka, ktorý nielen verí vo vlastné operatívne schopnosti rôzneho druhu, ale tiež zveruje, odovzdáva svoj život niekomu Inému, iným spôsobom. Iným spôsobom, to znamená v činnosti, modlitbe a načúvaní každému vnuknutiu srdca, dávajúc priestor oduševnenému a slobodnému hľadaniu pravdy, aby sa nám cezeň ukázali neznáme alebo neočakávané cesty.“

Blízky východ prechádza radikálnou zmenou. Egypt, Izrael, Palestína, Líbya a predovšetkým Sýria a Irak sú uprostred hlbokých zmien k ešte nejasnej perspektíve, hovorí páter Pizzaballa. „Blízky východ, ako sme ho poznali v 20. storočí, ktorý povstal z ruín starej Osmanskej ríše, z ukončenia rôznych kolonializmov a zo zrodu národných štátov, je preč. Začína sa nové obdobie, ktorého smerovanie však ešte nedokážeme pochopiť.“ Fenoménom, ktorý sa spočiatku spájal s entuziazmom, bola v posledných rokoch tzv. „Arabská jar“. „Tohto procesu sa však v istom zmysle zmocnili náboženské hnutia a strany, ktoré skreslili povahu tejto arabskej jari a premenili ju na ozajstný boj o moc medzi rôznymi náboženskými a sociálnymi zložkami na Blízkom východe, najmä na boj medzi šítmi a sunitmi. Boj o moc, v ktorom nechýbajú záujmy rôznych druhov, politické, hospodárske, energetické, atď.“

„Je treba povedať, že spolužitie nikdy nebolo ľahké a po stáročia nechýbalo prenasledovanie. Ale nikdy sme neboli svedkami takých „náboženských čistiek“ akých sme svedkami dnes,“ hovorí otec Pierbattista, pričom takto ďalej rozvíja úvahu nad charakteristickou črtou Blízkeho východu, ktorou je spolunažívanie veľmi odlišných skupín: „Blízky východ miestom spolužitia? Áno, iste viac než akákoľvek iná časť sveta. Dovoľte mi vysvetlenie na základe skutočnosti, ktorú všetci poznáme. Ak sa v Taliansku alebo v niektorej inej európskej krajine, niekde na Západe vyskytne príležitosť prežívať stretnutie, dialóg s ľuďmi iných vierovyznaní a náboženských tradícií, je to poväčšine v rámci uhladeného kontextu, kde sú hrany zaoblené a kladie sa dôraz na pozitíva: my chceme vidieť to najlepšie a oni chcú ponúknuť to najlepšie zo seba. Na Blízkom východe, keď sa stretne žid, moslim, kopt, armén, každý zostane sám sebou. Stretávame sa v takej každodennosti, ktorá nie je oddeleným momentom života, ale prežívame spolu tie isté problémy, každý so svojou vlastnou kultúrou, vierou a tradíciami.“

„Obyčajne sú to každodenné ťažkosti, teda práve to, čo ostáva zámerne bokom v prípade stretnutí s dejiskom na Západe. A toto znamená spolunažívať: žiť s ostatnými, bez vykrúcačiek, bez nátlaku, bez dobyvateľského ducha... Je dôležité si uvedomiť, že náboženská príslušnosť je na Blízkom východe stále aj sociálnou a kultúrnou príslušnosťou. Viera nie je len osobnou náboženskou skúsenosťou, ale aj definovaním osobnej a sociálnej identity. Náboženstvo je podmieňujúce, a to ako v štrukturálnom zmysle, tak aj v historickom, kultúrnom a ľudskom. Je zriedkavé nájsť tu stopy laických prvkov, zavedených na Západe od čias novoveku, kde sa štát a cirkev držia oddelene a kde je viera len jedným viac či menej významným aspektom spoločenskej reality. Na Blízkom východe náboženstvo preniká všetky aspekty každodenného života, verejného aj súkromného, a preniká do hĺbky. Takto väčšina populácie stále reguluje a prejavuje svoju existenciu na základe pevného náboženského étosu...“

„Táto forma medzináboženského spolužitia – čo je niečo iné ako integrácia, ktorá predstavuje výzvu Západu – charakterizuje Blízky východ po celé stáročia, hoci nikdy nie spôsobom jednoduchým a priamočiarym, no jednako formuje jeho zásadný charakter. Z toho dôvodu sú kresťania rôznych denominácií, sunitskí moslimovia, šíti, jazidi, kurdi, alaviti, drúzi atď. až doteraz prítomní tu na Blízkom východe.“

Po tomto uvedení do kontextu sa otec Pierbattista vyjadril priamo k bolestnej realite týchto dní, otázke náboženskej netolerancie v podobe teroru: „‚Náboženské čistky‛, ku ktorým sa špinavo uchyľuje takzvaný Islamský štát, ale v subtílnejších podobách sú aj v iných arabských krajinách, sú v prvom rade proti histórii a charakteru Blízkeho východu a nemôžu sa obchádzať mlčaním. Je nevyhnutné, aby všetky náboženské komunity zdvihli svoj ​​hlas proti tejto ohavnosti. Islamský svet začal konečne reagovať, ale pri všetkej úcte musíme povedať, že sa nám zdal veľmi ostýchavý vo svojich odsudzujúcich vyjadreniach.“

Proti teroru treba konať s rozhodnosťou, pokračuje páter Pizzaballa, ale samotné silové riešenia nestačia: „Je tiež zrejmé, že tento druh fanatizmu musí byť zastavený, ak to bude nevyhnutné, aj silou, so všetkými potrebnými zárukami. Avšak použitie sily bez perspektívy rekonštrukcie na všetkých úrovniach nič nevyrieši. Sila dokáže zastaviť, zničiť. Ak sa však nebuduje, prázdno vytvorené použitím sily podnieti vznik ešte väčšieho extrémizmu. Pretože vždy sa nájde niekto čistejší a spravodlivejší od teba...“

Budúcnosť možno vybudovať opäť len za účasti všetkých, tvrdí kustód Svätej zeme: „Blízky východ, počnúc Svätou zemou, Izraelom a Palestínou, má naliehavú a dramatickú potrebu nájsť nový spôsob, ako definovať svoju vlastnú budúcnosť, ktorá môže byť vybudovaná iba spoločne so všetkými ostatnými ‚dušami‛, ktoré ho tvoria, a nikdy nie len spájajúc sa s niekým proti tomu druhému.“

Páter Pizaballa uviedol aj konkrétne dôkazy, že spolunažívanie je naozaj reálne:

„V Aleppe chýba elektrina, alebo je najviac ak dve hodiny za deň. Ak nemáte generátor na pohon čerpadla, chýba aj voda. Za naftu na jeho pohon sa pritom platia astronomické ceny... V našom Kolégiu v Aleppe nie je generátor, ale moslimský sused ho má. Ostatní susedia, všetci moslimovia, sa skladajú na naftu, sused udržuje generátor a bratia čerpajú vodu pre túto štvrť...
Jezuiti s ich organizáciou na pomoc utečencom JRS začali používať budovu františkánskych sestier v Aleppe a zorganizovali vývarovňu pre celé mestské štvrte. Vydajú denne viac ako desaťtisíc porcií jedla. Potraviny prichádzajú z islamských organizácií, sestry sa starajú o organizačnú stránku a dobrovoľníci, kresťania aj moslimovia, denne roznášajú núdznym jedlo. Je potrebné poznamenať, že pohyb po meste je nebezpečný a
ten, kto vychádza, nemôže vedieť, či sa vráti domov. Avšak stále je dosť ľudí, ktorí prichádzajú a zapájajú sa do pomoci, riskujúc vlastnú kožu, aby urobili niečo pre ostatných. Nielen pre svojich, ale aj pre ostatných bez rozdielov...
Počas môjho pobytu v Aleppe naši susedia, sýrskokatolícka katedrála a biskupstvo, boli postihnutí najmenej dvakrát. Najprv kostol, ktorý bol zničený rebelmi. Druhýkrát zase biskupstvo bolo zasiahnuté vládnymi silami, aby to bolo na oboch stranách. V oboch prípadoch si bez rozdielu navzájom pomáhali, podporovali sa a povzbudzovali.“

Ako teda kresťan reaguje zoči-voči zlu? Páter Pizzaballa odpovedá: „Zlo, pred ktorým stojíme, pre nás kresťanov predstavuje výzvu a vyžaduje od nás, aby sme nimi boli ešte viac a dôsledne. Práve za takýchto okolností sme povolaní žiť naše kresťanské povolanie v plnom rozsahu, bez úniku a bez strachu. Zlo by nemalo kresťana vydesiť.“

Pred rozhodujúcim vyjadrením sa k súčasnej situácii na Blízkom východe páter Pierbattista najprv zacitoval z denníka významnej talianskej kňazskej osobnosti Diva Barsottiho (1914 - 2006):

«Zostať v dokonalom pokoji. Nie stoická ataraxia a ľahostajnosť zoči-voči troskám sveta, ale istota, že ľudstvo a svet je v rukách Božích. Žiadna, hoci aj tá najväčšia deštrukcia nemôže ohroziť naplnenie jeho vôle; nijaká skaza nemôže odlúčiť človeka od jeho všemohúcej lásky. Kresťanský život je vždy ten istý. Boh ťa neušetrí ťažkostí, skúšok; bude sa zdať, že ťa Boh ponechal ničivej sile zla. Ak on žije v tebe, zlo bude zničené.» (Divo Barsotti, Očakávanie. Denník: 1973-1975).

„Často počúvame beznádejné vyhlásenia a analýzy situácie, akoby sa blížil koniec všetkého. Azda je koniec starým modelom, ale to nie je koniec sveta a náš vlastný koniec. A predsa nie je zriedkavosťou počuť od našich ľudí, a azda aj od našich rehoľníkov, slová skleslosti a kapitulácie. Hovorí sa aj o strete civilizácií a potom nie až tak nepriamo aj o výzve do zbrane, aby sme sa bránili! Toto všetko nemá nič spoločné s kresťanskou vierou,“ tvrdí páter Pizzaballa a ďalej vysvetľuje:

„Takto zabúdame na základný fakt: Kresťanstvo sa rodí z kríža a nemôže byť od neho oddelené. Ježiš sa stáva kráľom sveta na kríži, a nie po úspechu rozmnoženia chlebov. Kresťanstvo sa v konečnom dôsledku rodí z ľudského zlyhania, porážky. A z prebodnutého srdca. Keď hovoríme o sile srdca, tam je potrebné hľadieť, na srdce, ktoré je meradlom Božej lásky a v dôsledku toho aj našej. Naše konanie ako kresťanov sa musí merať podľa tohto srdca. Často zabúdame na túto skutočnosť a podliehame pokušeniu veriť, že naše podnikanie nás zachráni aj na tejto našej zemi. Pre kresťana analýza reality, akejkoľvek reality, nie je kompletná, ak nie je vo vzťahu ku Kristovi. Nepochopíš pravdu o udalosti, iba vo vzťahu ku Kristovi. Nie ako k ideológii, ale ako k osobe, ktorá sa stáva mierou a vzorom tvojho vlastného konania a myslenia. Ako by sme mohli nespomenúť epizódu Mk 4,35-41 o loďke učeníkov zmietajúcej sa vo vlnách a panike učeníkov, ktorým Ježiš vyčíta: «Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?»

Napokon kustód Svätej zeme pripomenul účastníkom Stretnutia za priateľstvo medzi národmi v Rimini trvalú hodnotu dvoch momentov, spojených s Blízkym východom: spoločnú modlitbu pápeža Františka s ekumenickým patriarchom Bartolomejom v Bazilike Svätého hrobu v Jeruzaleme a vyprosovanie pokoja vo Vatikánskych záhradách za účasti prezidentov Izraela a Palestíny. Svoje vystúpenie uzavrel slovami:

„Všetko toto potrebujeme na Blízkom východe: pomoc finančnú, vojenskú, politickú, mediáciu, podporu... no predovšetkým veriť, že je ešte možné milovať sa navzájom. Svedectvá nám hovoria, že napriek všetkému, vďaka tým maličkým, táto sila ešte stále žije.“ -jk, jb-