Pápež František kórejských biskupov povzbudil k udržiavaniu pamäti a nádeje
Južná Kórea 14. augusta 2014 - Z prezidentského paláca Modrý dom viedli kroky
Svätého Otca vo štvrtok večer do sídla Konferencie biskupov Kórey, ktorej členmi je
35 biskupov zo 16 kórejských diecéz. Predseda konferencie Mons. Peter Kang U-il a
dvaja kórejskí kardináli Andrew Yeom Soo-jung, arcibiskup Soulu a apoštolský administrátor
Pchjongjangu, spolu s emeritným arcibiskupom Soulu Nicholasom Cheongom odprevadili
pápeža Františka do kaplnky, kde ho okrem biskupov očakávala aj desiatka kňazov, rehoľníkov
a bývalých misionárov, ktorí roky staroby prežívajú v areáli sídla biskupstva. Svätého
Otca v mene prítomných pozdravil Mons. Peter Kang U-il, predseda Konferencie
biskupov Kórey a biskup Čedžu. Ako povedal, „naKórejskompolostroveuplynulo66rokovodrozdelenia krajinymedziseverajuh. Tátokrajina máviacneždesaťmiliónovľudíoddelenýchod svojichrodín. KrvavávojnamedziseveromajuhomKóreyod roku1950spôsobilapolmiliónamŕtvychatrimiliónyšesťstotisíczranenýchzatriroky“. Až doteraz sú obe Kórey stále v stave znepriatelenia a vojnového
napätia: „Obestrany súkedykoľvek pripravenénavojnu,“ skonštatoval Mons. Kang U-il a dodal, že
zbrane nemôžu priniesť riešenie.
Predseda biskupskej konferencie potvrdil aj
nevyhnutnosť geopolitickej spolupráce: „Severovýchodná Áziavstúpiladoéry, v ktorej jeabsolútnanutnosťspolupráce, spolužitiaaspoločného rozkvetu.Nemožno sa usilovať len oprosperitusvojej krajiny. Každá krajinavjuhovýchodnejÁziimá svoju múdrosťaschopnosťnapredovať smeromklepšiemusvetuprostredníctvom spolupráceaintegrácie.“
V
súvislosti s rýchlym pokrokom industrializácie a demokratizácie počas posledného pol
storočia, spomenul okrem pozitív vzhľadom na Cirkev aj negatívne účinky. Rýchla transformácia
krajiny a ekonomického systému neraz vedie dokonca k samovraždám. Biskup Kang
U-il sa napokon vyjadril, čo kórejská Cirkev od pápeža Františka očakáva: „Keďsavážnezamyslímenadsebou,
nie máloľudí bypochybovalo, či
smevybudovaliautentickéevanjeliové komunity.A tak reflektujúc nadnašoucirkevnou realitou,
smeľuďmi,ktorípotrebujúposiluapovzbudenieVašejSvätosti, skôr nežuznanie a pochvalu.
Kórejskíľudia veľmi potrebujúspoločenstvoasúladmedzi spoluobčanmi.
AvšetokľudseverovýchodnejÁziesilnotúži po pokojimedzinárodmi.“
Nasledoval príhovor pápeža Františka, ktorý prinášame
v plnom znení:
Príhovor pápeža Františka kórejským biskupom 14. augusta
2014 v sídle Konferencie biskupov Kórey v Soule
Ďakujem biskupovi Petrovi
U-il Kangovi za jeho bratské slová privítania vo vašom mene. Je pre mňa požehnaním
byť tu a osobne spoznať dynamický život Cirkvi v Kórei. Vám ako pastierom náleží úloha
spravovať Pánovo stádo. Ste správcami úžasných vecí, ktoré on koná na svojom ľude.
Spravovať, starať sa o Boží ľud je jednou z úloh špecificky zverených biskupovi. Dnes
by som chcel spolu s vami uvažovať ako brat v biskupskej službe o dvoch ústredných
aspektoch tohto spravovania Božieho ľudu v tejto krajine: byť udržiavateľmi pamäti
a udržiavateľmi nádeje.
Byťudržiavateľmi pamäti. Blahorečenie
Paula Yun Ji-chunga a jeho spoločníkov je príležitosťou poďakovať Pánovi, že zo semien
zasiatych mučeníkmi dal vyrásť bohatej úrode milosti v tejto zemi. Vy ste potomkovia
mučeníkov, dedičia hrdinského svedectva ich viery v Krista. Ste tiež dedičmi mimoriadnej
tradície, ktorá začala a doširoka sa rozrástla vďaka vernosti, vytrvalosti a tvrdej
práci generácií laikov. Títo nemali pokušenie klerikalizmu. Boli laikmi, napredovali
samostatne, je tak? Je príznačné, že dejiny Cirkvi v Kórei začali z priameho stretnutia
s Božím slovom. Bola to vnútorná krása a neporušenosť kresťanského posolstva – evanjelium
a jeho výzva k obráteniu, vnútornej obnove a životu činorodej lásky –, čo zapôsobilo
na Yi Byeoka a šľachetných mužov z prvej generácie. A na tento odkaz, na jeho čistotu
cirkev v Kórei pozerá ako v zrkadle, aby autenticky objavila seba samu.
Plodnosť
evanjelia na kórejskej pôde a veľké dedičstvo zanechané vašimi predkami vo viere môžeme
dnes rozpoznať v rozkvete aktívnych farností a cirkevných hnutí, v dôkladných katechetických
programoch, v pastoračnej starostlivosti o mladých v katolíckych školách, v seminároch
a na univerzitách. Cirkev v Kórei je oceňovaná za jej rolu v duchovnom a kultúrnom
živote národa a za jej silný misijný impulz. Z misijnej krajiny sa Kórea teraz stala
krajinou misionárov a pre univerzálnu Cirkev sú stálym dobrodením mnohí kňazi a rehoľníci,
ktorých ste poslali do sveta.
Byť udržiavateľmi pamäti znamená viac než si
len pamätať a ceniť dávne dobrodenia. Znamená to tiež urobiť z nich duchovné zdroje
pre prezieravú a rozhodnú konfrontáciu s nádejami, prísľubmi a výzvami budúcnosti.
Ako ste si sami všimli, život a poslanie Cirkvi v Kórei sa nemerajú v konečnom dôsledku
vonkajšími termínmi, kvantitatívnymi a inštitucionálnymi. Majú skôr byť posudzované
v jasnom svetle evanjelia a povolania k obráteniu sa k osobe Ježiša Krista. Byť správcami
pamäti znamená uvedomiť si, že rast pochádza od Boha (porov. 1 Kor 3,6) a zároveň
je výsledkom trpezlivej a vytrvalej práce ako v minulosti, tak i v súčasnosti. Naša
pamäť mučeníkov a minulých generácií kresťanov by mala byť realistická, nie idealizovaná
a nie „triumfalistická“. Hľadieť na minulosť bez toho, aby sme počúvali Božie volanie
k obráteniu sa v prítomnosti, to nám nepomôže pokračovať v ceste; naopak spomalí to,
či dokonca zastaví náš duchovný pokrok.
Okrem toho, že ste udržiavateľmi pamäti,
drahí bratia, ste tiež povolaní byť udržiavateľmi nádeje: nádeje ponúkanej
evanjeliom Božej milosti a milosrdenstva v Ježišovi Kristovi, nádeje, ktorá inšpirovala
mučeníkov. Je to nádej, ktorú sme povolaní ohlasovať svetu, ktorý napriek svojej materiálnej
prosperite hľadá niečo viac, niečo väčšie, niečo autentické, čo dá naplnenie. Vy a
vaši bratia kňazi ponúkate túto nádej cez vašu službu posväcovania, čo nielen vedie
veriacich k zdrojom milosti v liturgii a sviatostiach, ale neustále ich nabáda odpovedať
svojím konaním na Božie povolanie k dosiahnutiu cieľa (porov. Flp 3,14). Spravujte
túto nádej rozdúchavaním plameňa svätosti, bratskej lásky a misijnej horlivosti v
cirkevnom spoločenstve. Z tohto dôvodu vás prosím, aby ste vždy zostali nablízku svojim
kňazom, podporovali ich v ich každodennej práci, v ich snahe o svätosť a v hlásaní
evanjelia spásy. Prosím vás, aby ste im odovzdali môj srdečný pozdrav a vďačnosť za
veľkorysú službu pre dobro Božieho ľudu.
Byť nablízku svojim kňazom, toto vám
prízvukujem. Blízkosť. Blízkosť kňazom, a oni sa tak môžu stretnúť s biskupom. Ide
o túto bratskú a tiež aj otcovskú blízkosť biskupa, potrebujú ju v mnohých momentoch
svojho pastoračného života. Nie biskupi, ktorí sú ďaleko, alebo ešte horšie, oddialili
sa od svojich kňazov. S bolesťou to hovorím: V mojej krajine som toľkokrát počul,
ako mi niektorý z kňazov hovorí: „Volal som biskupovi, žiadal som o prijatie, ubehli
tri mesiace a ešte som nedostal odpoveď.“ Avšak počuj, brat, ak ťa niektorý kňaz dnes
žiada o prijatie, ozvi sa mu hneď, dnes alebo zajtra. Ak nemáš čas, aby si ho prijal,
povedz mu: „Nuž, nemôžem, pretože mám toto a toto. Ale chcel som ťa počuť a som ti
k dispozícii.“ Ale nech počujú otcovskú odpoveď, ihneď. Prosím vás, nevzďaľujte sa
od vašich kňazov.
Ak prijmeme výzvu byť Cirkvou misijnou, Cirkvou neustále
vychádzajúcou smerom k svetu a najmä na periférie súčasnej spoločnosti, potrebujeme
rozvinúť tú «duchovnú chuť», ktorá nás robí schopnými prijímať a stotožňovať sa s
každým členom Kristovho tela (porov. Evangelii gaudium, 268). V tomto zmysle
sa vyžaduje prejavovať v našich komunitách osobitnú starostlivosť voči deťom a starším
ľuďom. Ako môžeme byť správcami nádeje, ak zanedbáme pamäť, múdrosť a skúsenosti starších
ľudí a ašpirácie mladých? V tejto súvislosti by som vás chcel požiadať, aby ste sa
zvlášť starali o výchovu mladých ľudí, podporujúc nezastupiteľné poslanie nielen univerzít,
ktoré sú dôležité, ale aj katolíckych škôl každého stupňa, počnúc od základnej školy,
kde sú mladé mysle a srdcia vedené k láske k Bohu a jeho Cirkvi, k dobru, pravde a
kráse, aby boli dobrými kresťanmi a poctivými občanmi.
Byť strážcami nádeje
znamená aj garantovať, aby sa prorocké svedectvo Cirkvi v Kórei stále prejavovalo
v záujme o chudobných a v jej programoch solidarity, najmä pre utečencov a migrantov,
ako aj pre tých, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Táto starostlivosť by sa mala prejaviť
nielen prostredníctvom konkrétnych iniciatív charity – ktoré sú potrebné –, ale tiež
v neustálej podpornej práci na úrovni sociálnej, v oblasti zamestnanosti a vzdelávania.
Mohli by sme sa ocitnúť v riziku, že obmedzíme náš záväzok voči núdznym iba na rozmer
servisu, keď budeme zabúdať na potrebu každého jednotlivca osobnostne rásť – na jeho
právo rásť ako osoba – a môcť dôstojne vyjadriť svoju osobnosť, tvorivosť a kultúru.
Solidarita s chudobnými je v centre evanjelia; má sa považovať za základný prvok kresťanského
života, prostredníctvom kázania a katechézy, založených na bohatom dedičstve sociálnej
náuky Cirkvi. Ona musí prenikať do sŕdc a myslí veriacich a odrážať sa v každom aspekte
života Cirkvi. Apoštolský ideál Cirkvi chudobných a pre chudobných – Cirkvi chudobnej,
pre chudobných – nachádza výrečné vyjadrenie v prvých kresťanských komunitách vašej
krajiny. Žičím tomu, aby tento ideál aj naďalej formoval cestu Cirkvi v Kórei pri
jej putovaní smerom k budúcnosti. Som presvedčený, že keď je tvár Cirkvi predovšetkým
tvárou lásky, bude stále viac mladých priťahovaných k Ježišovmu Srdcu, stále horiacemu
božskou láskou v spoločenstve jeho mystického tela.
Povedal som, že chudobní
sú v centre evanjelia, a sú tiež na začiatku a na konci. Ježiš v synagóge v Nazarete
hovorí jasne na začiatku svojho apoštolského života. Keď sa hovorí o poslednom dni,
dáva nám aj poznať protokol, podľa ktorého budeme všetci súdení, Matúš 25, a tam sú
aj chudobní. Existuje jedno nebezpečenstvo, pokušenie, ktoré prichádza vo chvíľach
prosperity. Je to nebezpečenstvo, že sa kresťanská komunita socializuje, teda že stratí
onen mystický rozmer, stratí schopnosť sláviť Tajomstvo a zmení sa na duchovnú organizáciu,
kresťanskú, s kresťanskými hodnotami, ale bez prorockého kvasu. Tam sa stratila funkcia,
ktorú majú v Cirkvi chudobní. A to je pokušenie, ktorým miestne cirkvi, kresťanské
komunity, v histórii veľmi trpeli. A to do tej miery, že sa premenili na komunity
strednej vrstvy, do ktorej sa chudobní hanbili vstúpiť. Je to pokušenie duchovného
blahobytu, pastoračného blahobytu. Nie je to cirkev chudobná pre chudobných, ale cirkev
bohatá pre bohatých, alebo cirkev strednej vrstvy pre zámožných. A toto nie je niečo
nové, všakže? Začalo to na začiatku: Pavol musí pokarhať Korinťanov vo svojom prvom
liste, kapitola 11, verš 17. A apoštol Jakub ešte silnejšie a ešte jasnejšie v kapitole
2, veršoch 1-7: musí pokarhať tieto zámožné komunity, tieto bohaté cirkvi pre bohatých.
Odháňajú sa chudobní, a žije sa tak, že oni sa neodvážia vstúpiť, necítia sa ako doma.
To je pokušenie prosperity. Nevyčítam vám to, pretože viem, že dobre pracujete. Ale
ako brat, ktorý má utvrdiť svojich bratov vo viere, hovorím: buďte opatrní, pretože
vaša cirkev je prosperujúca, je veľkou misionárskou cirkvou, veľkou cirkvou. Nech
diabol nezaseje tento kúkoľ, toto pokušenie odstrániť chudobných z prorockej štruktúry
cirkvi, aby ste sa nestali cirkvou bohatou pre bohatých, cirkvou blahobytu... Nehovorím
o zájdení dokonca až k ‚teológii prosperity‘, nie. Ale v priemernosti...
Drahí
bratia, prorocké svedectvo evanjelia predstavuje niektoré osobitné výzvy pre cirkev
v Kórei, počnúc skutočnosťou, že žije a pracuje uprostred prosperujúcej, ale stále
viac sekularizovanej a materialistickej spoločnosti. Za týchto okolností sú pastorační
pracovníci v pokušení prijať nielen účinné modely riadenia, plánovania a organizácie,
vychádzajúce z podnikateľského sveta, ale aj životný štýl a spôsob myslenia, usmerňované
viac svetskými štandardmi úspechu a moci, než kritériami stanovenými Ježišom v evanjeliu.
Beda nám, ak bude kríž zbavený svojej moci posúdiť múdrosť tohto sveta! (porov. 1
Kor 1,17) Povzbudzujem vás a vašich bratov kňazov, aby ste odmietli toto pokušenie
vo všetkých jeho formách. Nech Nebeský Otec dá, aby sme sa zachránili pred touto duchovnou
a pastoračnou svetskosťou, ktorá potláča Ducha, nahrádza konverziu samoľúbosťou a
nakoniec rozptýli akýkoľvek misijný zápal! (porov. Evangelii gaudium, 93-97).
Drahí
bratia biskupi, vďaka za všetko to, čo robíte: Vďaka. A týmito úvahami o vašom poslaní
ako správcov pamäti a nádeje, by som vás chcel povzbudiť vo vašom úsilí o podporu
jednoty, svätosti a horlivosti veriacich v Kórei. Pamäť a nádeje nech nás inšpirujú
a vedú do budúcnosti. Pamätám na vás všetkých vo svojich modlitbách a povzbudzujem
vás vždy veriť v silu Božej milosti. Nezabudnite: «Pán je verný»; my nie sme verní,
on je verný. «A on vás bude posilňovať a chrániť pred Zlým» (2 Sol 3,3). Nech prosby
Márie, Matky Cirkvi, prinesú v tejto krajine do plného rozkvetu semená rozosiate mučeníkmi,
zavlažované generáciami veriacich katolíkov a odovzdané vám ako prísľub pre budúcnosť
krajiny a sveta. Vám a všetkým, ktorí sú zverení do vašej pastoračnej starostlivosti
a do vašej opatery zo srdca udeľujem svoje požehnanie a prosím vás láskavo, aby ste
sa za mňa modlili. Ďakujem.
Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ
Po
týchto slovách Svätý Otec osobne pozdravil jednotlivých biskupov a v závere stretnutia
sa podpísal do pamätnej knihy. Pápež František pri tejto príležitosti daroval Konferencii
biskupov Kórey mozaiku, ktorá je kópiou vyobrazenia Krista z výklenku nad hrobom sv.
Petra vo Vatikánskej bazilike, kde sa uchovávajú páliá. Ikona predstavuje Krista,
ktorý požehnáva a učí držiac knihu Evanjelia otvorenú na slovách «Ja som cesta, pravda
a život, kto verí vo mňa, bude žiť.»
Vzácneho hosťa na nádvorí pozdravovalo
pri odchode zo sídla biskupskej konferencie asi osemdesiat laických zamestnancov inštitúcie.
Pápež František sa po náročnom prvom dni odobral do svojej rezidencie na Apoštolskej
nunciatúre, vzdialenej asi 12 kilometrov od sídla Konferencie biskupov Kórey. -jk-