2014-08-17 19:49:16

Štvrtý deň pápeža Františka v Kórei: stretnutia s biskupmi a mládežou Ázie


Južná Kórea 17. augusta - Nedeľa 17. augusta, ktorá bola štvrtým dňom návštevy pápeža Františka v Južnej Kórei, patrila dvom veľkým stretnutiam: s biskupmi Ázie a s ázijskou mládežou. Obe sa uskutočnili na miestach mučeníckeho svedectva kórejských katolíkov, podobne ako iné podujatia počas tejto návštevy Svätého Otca na Kórejskom polostrove. Hémi, asi 110 km od Soulu, je pútnickým miestom, ktoré pripomína mučenícku smrť 132 kresťanov, umučených v polovici 19. storočia na tomto mieste a ktorých totožnosť nie je známa. Nachádza sa na území diecézy Tedžon, preto sa tu k pápežskému sprievodu pripojil biskup Lazzaro You Heung-sik. V pútnickom chráme privítal hostí rektor sanktuária.

Dopoludnie patrilo stretnutiu Svätého Otca s biskupmi z 35 krajín Ázie. Po spoločnej modlitbe breviára v anglickom jazyku pozdravil pápeža a ostatných biskupov indický kardinál Oswald Gracias, ktorý je predsedom Federácie biskupských konferencií Ázie: „V tejto chvíli sa naše srdce a naša myseľ vracajú k tej historickej udalosti spred 44 rokov, keď sa biskupi Ázii zišli v Manile pri príležitosti historickej návštevy pápeža Pavla VI. na Filipínach v decembri 1970. Bolo to prvýkrát, čo sa toľkí biskupi Ázii - bolo ich asi 180 - zišli, aby si vymenili skúsenosti a diskutovali o pastoračných problémoch tohto obrovského a rôznorodého kontinentu. (...) Ázia je kontinent, ktorý zažíva nádeje a radosti stáleho znovuzrodenia v Duchu Svätom. 60 percent svetovej populácie žije v Ázii. Je to mladý kontinent, kde väčšina populácie je mladá. V dôsledku tohto je v mnohých ohľadoch Ázia veľmi dôležitá pre budúcnosť sveta a budúcnosť Cirkvi.“

Dialóg, kresťanská identita a empatia sú témy, na ktoré sa sústredil vo svojom príhovore Svätý Otec:

„Ak chceme s inými komunikovať slobodným, otvoreným a plodným spôsobom, musíme mať jasno v tom, čo sme, čo pre nás Boh vykonal a čo od nás požaduje. A aby sa naša komunikácia nestala monológom, musí v nej byť prítomná otvorenosť mysle a srdca, aby sme mohli akceptovať jednotlivcov i kultúry.“

Upozornil na tri pokušenia duchom sveta: „Prvým je zavádzajúci omyl relativizmu, ktorý zatemňuje jas pravdy a pohybujúc zemou pod našimi nohami, ženie nás na pohyblivý piesok, na nestály piesok zmätku a beznádeje.(...) Ďalší spôsob, ktorým svet ohrozuje pevnosť našej kresťanskej identity je povrchnosť, sklon pohrávať sa s módnymi výstrelkami, pletkami a zábavkami, viac než venovať sa veciam, ktoré sú skutočne dôležité.(...) Je tu aj tretie pokušenie, a to zdanlivá bezpečnosť schovávania sa za jednoduché odpovede, hotové frázy, zákony a nariadenia.“

(Plné znenie príhovoru pápeža Františka biskupom Ázie publikujeme nižšie.)

Pápež František ďalej hovoril o plodnosti, ktorou sa má vyznačovať Cirkev v Ázii, aby napriek tomu, že na kontinente predstavuje malú menšinu, predsa bola tým „maličkým stádom“, ktoré prináša svetlo evanjelia až po hranice sveta. Takto je Cirkev v Ázii tým biblickým „horčičným semienkom“.

Voľným pokračovaním bratského zdieľania bol spoločný obed v rezidencii sanktuária.

Nedeľné popoludnie patrilo mladým. Svätou omšou slávenou pápežom Františkom vyvrcholil šiesty ročník Dní ázijskej mládeže. „Mládež Ázie, vstaň!“ – tak znel ústredným odkaz Svätého Otca mladým. Prítomných zástupcov katolíckej mládeže z 23 ázijských krajín pápež vyzval venovať svoje roky mladosti tomu, aby „v spojení so svojimi biskupmi a kňazmi budovali Cirkev, ktorá je viac svätá, viac misionárska a viac ponížená.“ Cez niekoľko tisíc prítomných reprezentantov mladých sa takto pápež František prihovoril mládeži celej Ázie bez ohľadu na hranice a rozdelenia. V zástupoch mladých bolo na tejto slávnosti prítomných aj niekoľko desiatok, možno až stoviek mladých z Číny.

Miestom konania slávnosti bol Hrad Hémi, asi 2 km od Svätyne neznámych mučeníkov. Pevnosť Hémi bola postavená v roku 1421 ako ochrana proti pirátom, v roku 1490 sa zmenila na vojenské centrum s kasárňami a väznicami. Vnútorné priestranstvo bolo počas prenasledovania kresťanov v 19. storočí ako väzenie a miesto popráv. Obvod múru má asi 2 km a vnútro opevnenia môže pojať až 200-tisíc ľudí.

Kvôli neistému počasiu bola väčšina mladých na rozľahlom priestranstve pevnosti Hémi v pršiplášťoch, avšak ani tie im neprekážali v živom zapájaní sa do liturgie, sprevádzanej radostnými mládežníckymi spevmi. Na bielom pozadí oltára, ktorý postavili sami mladí na vyvýšenom pódiu, bol vyzdvihnutý kríž zo svetlého dreva, po boku splývali dva pruhy v národných farbách modrej a červenej. Vľavo od kríža bolo vyobrazené logo Dní ázijskej mládeže, v ktorom písmeno «Y» z anglickej skratky AYD (Asia Youth Day) znázorňuje kalich. Vnútri kalicha je okrem symbolu kríža modrý a červený plameň z národného znaku Kórey. Na pódiu bola opäť umiestnená aj biela socha Panny Márie s Ježiškom v
náručí.
Približne o 9.30 nášho času, teda popoludní o pol piatej miestneho času, pápež František znakom kríža začal v latinskom jazyku slávenie eucharistie z 20. nedele v cezročnom období. Pokračovala spevmi v kórejčine, prvým čítaním vo filipínskom jazyku, žalmom v angličtine, druhé čítanie zaznelo v malajskom jazyku a evanjelium predniesol diakon v kórejčine. Koncelebrantmi pápeža Františka boli indický kardinál Oswald Gracias, predseda Federácie biskupských konferencií Ázie a kardinál Stanislav Rylko, predseda Pápežskej rady pre laikov, organizátorky Svetových dní mládeže.

Svätý Otec prednášal homíliu v angličtine. Začal ju slovami, ktoré sú súčasťou témy Šiestych ázijských dní mládeže: «Sláva mučeníkov žiari nad vami!» Od historického svedectva viery mučeníkov vzápätí prešiel k súčasnému svedectvu a pozval mladých uvažovať aj nad druhou časťou motta: «Mládež Ázie, vstaň!» Hovoril o povzbudení, posile, ale aj o zodpovednosti, ktoré vyplývajú z týchto slov a z úlohy vydávať svedectvo o svetle Kristovej pravdy.

„Vo vašom kresťanskom živote budete mnohokrát pokúšaní, tak ako aj učeníci v dnešnom evanjeliu (Mt 15,21-28), odohnať cudzinca, núdzneho, chudobného a toho, kto má zlomené srdce. Sú to osobitne títo ľudia, čo opakujú výkrik ženy z evanjelia: «Pane, pomôž mi!» Prosba kanaánskej ženy je výkrikom každého, kto hľadá lásku, prijatie a priateľstvo s Kristom. Je to ston mnohých osôb v našich anonymných mestách, výkrik mnohých vašich rovesníkov a volanie všetkých tých mučeníkov, ktorí ešte aj dnes podstupujú prenasledovanie a smrť pre Ježišovo meno: «Pane, pomôž mi!» Odpovedajme na túto prosbu, nie ako tí, ktorí odháňajú tých, čo od nás niečo žiadajú, ako keby nám služba núdznym mala prekážať v zotrvávaní v blízkosti Pána. Nie! Musíme byť ako Kristus, ktorý odpovedá na každú prosbu o jeho pomoc s láskou, milosrdenstvom a súcitom.“

(Plné znenie homílie pápeža Františka publikujeme nižšie.)

Spoločné modlitby veriacich, prednášané opäť v rôznych ázijských jazykoch, vyjadrovali prosby za mladých, za pokoj, za cirkev v Ázii a tiež za chudobných a marginalizovaných.

V závere eucharistickej slávnosti, uzatvárajúcej 6. ročník Dní ázijskej mládeže, prehovoril predseda Konferencie biskupov Kórey Mons. Peter U-il Kang. Vyjadril Svätému Otcovi poďakovanie za nezabudnuteľné momenty, ktoré mali mladí možnosť prežiť. Na výnimočnosť tohto okamihu poukázal slovami: „Na Svetových dňoch mládeže pápež vždy sprevádza mladých, ale toto je prvýkrát, čo pápež prišiel tak zďaleka, aby sa spolu s ázijskými biskupmi zúčastnili na Dňoch ázijskej mládeže.“

Kardinál Oswald Gracias, arcibiskup Bombaja a predseda Federácie biskupských konferencií Ázie na záver vyjadril radosť z prítomnosti Svätého Otca počas dní, plných povzbudenia, radosti, ale aj hlbokej modlitby a úvah: „Ale teraz, po týchto piatich dňoch v Tedžone sme opäť prebudili naše nadšenie pre evanjelium, znovu sme oživili svojho mladistvého ducha a hlbšie sme pochopili naše krstné zasvätenie a zmysel pravého učeníctva. Z tohto dôvodu hovoríme «nie» ekonomike vylúčenia, «nie» ekonomike sebectva bez etických princípov, hovoríme «nie» duchu materializmu. «Nie, nie, nieA hovoríme «áno» osobnému stretnutiu s Ježišom, ktorého chceme stále prinášať so sebou. Hovoríme «áno» volaniu chudobného, núdzneho, tomu, kto je osamelý, a svetu, ktorý na nás netrpezlivo čaká.“

Napokon kardinál Gracias oznámil miesto a dátum konania ďalšieho ročníka stretnutia ázijskej mládeže: „A teraz, s radosťou, slávnostne a hrdo nesieme Ježišov kríž na našich pleciach, v našich srdciach a v našich životoch, a vydávame sa na cestu prípravy ďalších Dní ázijskej mládeže, ktoré sa budú konať v Indonézii v roku 2017.“ Šieste ázijské dni mládeže zakončil slovami: „Takže ešte raz: vďaka, Svätý Otče, vďaka, Kórea, máme vás radi!

Za neutíchajúceho radostného burácania mladých sa Svätý Otec rozlúčil s Hémi. Pre nepriaznivé počasie sa vrátil do Soulu, vzdialeného približne 100 km od mesta Hémi, nie vrtuľníkom, ale vlakom.

Z histórie Dní ázijskej mládeže:

Myšlienka organizovania Dní ázijskej mládeže vznikla v roku 1991 na Svetových dňoch mládeže v Čenstochovej, kde prítomní delegáti z asi tridsiatich krajín Ázie vyjadrili túžbu organizovať podobné stretnutie pre mladých na ich kontinente. Prvé konzultačné stretnutie sa uskutočnilo v roku 1993 v Bangkoku, o rok nato Federácia biskupských konferencií Ázie ustanovila sekciu mladých a v roku 1999 sa konali prvé Dni ázijskej mládeže v Thajsku, ako ich trojdňové duchovné stretnutie. Druhý ročník Asian Youth Day (AYD) sa uskutočnil v roku 2001 na Tajvane, v roku 2003 hostila tretie ázijské stretnutie mladých India, následne v roku 2006 Hongkong a naposledy Filipíny v roku 2009. Dnešným dňom sa v Kórei uzavrel šiesty ročník podujatia. -jk-


Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši na záver 6. ázijských dní mládeže v Hémi

Drahí mladí priatelia,

«Sláva mučeníkov žiari nad vami!» Tieto slová, ktoré sú súčasťou témy Šiestych ázijských dní mládeže, nás všetkých utešujú a dodávajú nám silu. Mladí Ázie, vy ste dedičmi jedného veľkého svedectva, vzácneho vyznania viery v Krista. On je svetlom sveta, On je svetlom nášho života! Kórejskí mučeníci, a nespočetné množstvo ďalších v celej Ázii, odovzdali vlastné telá prenasledovateľom. Nám však odovzdali trvalé svedectvo skutočnosti, že svetlo Kristovej pravdy zaháňa každú temnotu a Kristova láska slávne víťazí. S istotou o jeho víťazstve nad smrťou a o našej účasti na ňom sa môžeme postaviť k výzve byť jeho učeníkmi dnes, v našich životných situáciách a v našom čase.

Slová, o ktorých sme práve rozjímali sú útechou. Ďalšia časť témy týchto Dní mládeže - «Mládež Ázie, vstaň!» - vám hovorí o istej úlohe, o zodpovednosti. Uvažujme na chvíľu nad každým z týchto slov. Predovšetkým nad výrazom «z Ázie». Prišli ste sem, do Kórey, z každého kúta Ázie. Každý z vás má vlastné miesto a kontext, v ktorom ste povolaní odzrkadľovať Božiu lásku. Ázijský kontinent, presiaknutý bohatými filozofickými a náboženskými tradíciami, zostáva veľkým poľom, čelnou líniou vášho svedectva o Kristovi, ktorý je «cesta, pravda a život» (Jn 14,6). Ako mladí, ktorí nielenže v Ázii žijete, ale ste aj synmi a dcérami tohto veľkého kontinentu, máte právo a úlohu plne sa podieľať na živote vašich spoločností. Nemajte strach prinášať múdrosť viery do každej oblasti spoločenského života!

Okrem toho, ako Ázijčania vidíte a milujete zvnútra všetko, čo je vo vašich kultúrach a tradíciách pekné, vznešené a pravdivé. Zároveň ako kresťania tiež viete, že evanjelium má silu očisťovať, pozdvihovať a zdokonaľovať toto dedičstvo. Prostredníctvom prítomnosti Ducha Svätého, ktorý vám bol daný pri krste a bol potvrdený pri sviatosti birmovania, a v jednote s vašimi pastiermi môžete oceňovať mnohé pozitívne hodnoty rôznych ázijských kultúr. Okrem toho ste schopní rozlišovať to, čo je nezlučiteľné s vašou katolíckou vierou, čo sa protiví životu milosti, ktorý vám bol vštepený krstom, ako aj ktoré aspekty súčasnej kultúry sú hriešne, skazené a vedú k smrti.

Vrátiac sa k téme týchto Dní, uvažujme nad slovom „mládež“. Vy a vaši priatelia ste plní optimizmu, energie a dobrej vôle, ktoré sú také charakteristické pre toto obdobie života. Dovoľte, aby Kristus premenil váš prirodzený optimizmus na kresťanskú nádej, vašu energiu na morálnu cnosť, vašu dobrú vôľu na pravú lásku, ktorá sa vie obetovať! Toto je cesta, ktorou ste povolaní sa vydať. Toto je cesta, ktorou sa víťazí nad všetkým čo ohrozuje nádej, cnosť a lásku vo vašom živote a vo vašej kultúre. Takto bude vaša mladosť darom pre Ježiša a pre svet.

Ako mladí kresťania, či už pracujete alebo študujete, či ste už začali svoju profesionálnu kariéru, alebo či ste už odpovedali na povolanie k manželstvu, k rehoľnému životu či ku kňazstvu, vy nie ste len súčasťou budúcnosti Cirkvi. Ste tiež nevyhnutnou a milovanou časťou súčasnosti Cirkvi! Vy ste súčasnosť Cirkvi! Zostaňte navzájom zjednotení, približujte sa vždy viac k Bohu a spoločne s vašimi biskupmi a kňazmi strávte tieto roky budovaním Cirkvi, ktorá je viac svätá, viac misionárska a ponížená - svätejšej, misijnejšej a pokornejšej Cirkvi - Cirkvi, ktorá miluje a oslavuje Boha, snažiac sa slúžiť chudobným, osamelým, chorým a odsunutým na okraj.

Vo vašom kresťanskom živote budete mnohokrát pokúšaní, tak ako aj učeníci v dnešnom evanjeliu (Mt 15,21-28), odohnať cudzinca, núdzneho, chudobného a toho, kto má zlomené srdce. Sú to osobitne títo ľudia, čo opakujú výkrik ženy z evanjelia: «Pane, pomôž mi!» Prosba kanaánskej ženy je výkrikom každého, kto hľadá lásku, prijatie a priateľstvo s Kristom. Je to ston mnohých osôb v našich anonymných mestách, výkrik mnohých vašich rovesníkov a volanie všetkých tých mučeníkov, ktorí ešte aj dnes podstupujú prenasledovanie a smrť pre Ježišovo meno: «Pane, pomôž mi!» Odpovedajme na túto prosbu, nie ako tí, ktorí odháňajú tých, čo od nás niečo žiadajú, ako keby nám služba núdznym mala prekážať v zotrvávaní v blízkosti Pána. Nie! Musíme byť ako Kristus, ktorý odpovedá na každú prosbu o jeho pomoc s láskou, milosrdenstvom a súcitom.

Nakoniec, tretia časť témy týchto Dní: «Vstaň!» Vstaň! – toto slovo hovorí o zodpovednosti, ktorú vám Pán zveruje. Je to povinnosť byť bdelými, aby sme nedovolili tlakom, pokušeniam a našim hriechom či hriechom iných, aby otupili našu citlivosť pre krásu svätosti, pre radosť evanjelia. Dnešný responzóriový žalm nás sústavne pozýva «tešiť sa a od radosti spievať». Ten, čo spí, nemôže spievať, tancovať či jasať. Nie je to dobré, keď vidím mladých ľudí, čo spia... Nie! Hore sa! Vykročte, choďte vpred! Drahí mladí, «Boh, náš Boh, nás požehnal!» (Ž 67,6), od neho «sa nám dostalo milosrdenstva» (Rim 11,30). S istotou o Božej láske choďte do sveta, tak, aby «pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo», vaši priatelia, spolupracovníci, susedia, krajania a všetci na tomto veľkom kontinente «teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo» (porov. Rim 11,31). Práve jeho milosrdenstvom sme spasení.

Drahí mladí Ázie, mám nádej, že v spojení s Kristom a Cirkvou budete kráčať touto cestou, ktorá vám naisto prinesie mnoho radosti. Teraz, keď pristupujeme k eucharistickému stolu, obráťme sa na našu Matku Máriu, ktorá dala svetu Ježiša. Áno, Matka Mária, túžime mať Ježiša. V tvojej materskej láske nám pomôž prinášať ho druhým, slúžiť mu s vernosťou a uctievať ho v každom čase a na každom mieste, v tejto krajine a v celej Ázii. Amen. Mládež Ázie, vstaň!

(Preklad: Zuzana Klimanová)


Príhovor pápeža Františka biskupom Ázie na stretnutí v kórejskej svätyni Hémi 17. augusta 2014

Túžim sa na vás obrátiť s bratským a srdečným pozdravom v Pánovi, kým sme zhromaždení na tomto posvätnom mieste, na ktorom početní kresťania položili svoj život za vernosť Kristovi. Vraveli mi, že sú tu mučeníci bez mena, pretože ich mená nepoznáme: sú to svätí bez mena. Toto ma privádza k tomu, aby som myslel na toľkých, mnohých kresťanov, svätých, v našich kostoloch: deti, mladí, muži, ženy, starenky – mnohí! Nepoznáme ich mená, ale sú svätí. Prospeje nám myslieť na týchto jednoduchých ľudí, ktorí žijú svoj kresťanský život, a iba Pán pozná ich svätosť. Ich svedectvo lásky prinieslo mnohorakú milosť a požehnanie Cirkvi v Kórei i poza jej hranice. Nech nám ich modlitby pomáhajú byť vernými pastiermi duší, ktoré sú zverené našej starostlivosti. Ďakujem kardinálovi Graciasovi za milé slová privítania – kardinál je veľmi pozorný, však? Ďakujem! [biskupi sa smejú] - i za prácu, ktorú odviedla Federácia biskupských konferencií Ázie v prospech podnecovania solidarity a napomáhania pastoračnej aktivity vo vašich miestnych cirkvách.

Na tomto rozsiahlom kontinente, kde žije – 62 percent?, 65 percent ste povedali? – svetovej populácie, a je tu veľká rôznorodosť kultúr, Cirkev je povolaná byť všestrannou a tvorivou – všestrannou a tvorivou! – vo svojom evanjeliovom svedectve prostredníctvom dialógu a otvorenosti voči všetkým. Toto je ale výzva pre vás! Vskutku, dialóg je podstatnou časťou poslania Cirkvi v Ázii (porov. Ecclesia in Asia, posynodálna apoštolská exhortácia Jána Pavla II., 6.11.1999, 29). Avšak, aký má byť náš východiskový bod a naše základné kritérium, ktoré nás pri nastúpení na cestu dialógu s jednotlivcami i kultúrami povedie k nášmu cieľu? Istotne je ním naša vlastná identita, naša kresťanská totožnosť.

Nemôžeme sa nasadiť za ozajstný dialóg, ak si neuvedomujeme svoju identitu. Z ničoho, od nuly, zo zahmleného sebauvedomenia sa dialóg viesť nedá, nie je možné ho nadviazať. A na druhej strane, autentický dialóg nie je možný ani vtedy, keď nie sme schopní otvoriť myseľ a srdce s empatiou a úprimnou vľúdnosťou voči tým, s ktorými sa rozprávame. Ide o pozornosť, a v pozornosti nás usmerňuje Duch Svätý. Jasné vedomie vlastnej identity a schopnosť empatie sú teda východiskovým bodom každého dialógu. Ak chceme s inými komunikovať slobodným, otvoreným a plodným spôsobom, musíme mať jasno v tom, čo sme, čo pre nás Boh vykonal a čo od nás požaduje. A aby sa naša komunikácia nestala monológom, musí v nej byť prítomná otvorenosť mysle a srdca, aby sme mohli akceptovať jednotlivcov i kultúry. No bez strachu. Strach je nepriateľom tejto otvorenosti.

Avšak úloha osvojiť si našu identitu a vyjadrovať ju sa nezdá vždy ľahká, pretože sme hriešnici a neustále budeme pokúšaní duchom sveta, ktorý sa prejavuje rozličnými spôsobmi. Chcel by som naznačiť tri z nich. Prvým je zavádzajúci omyl relativizmu, ktorý zatemňuje jas pravdy a pohybujúc zemou pod našimi nohami, ženie nás na pohyblivý piesok, na nestály piesok zmätku a beznádeje. Je to pokušenie, ktoré v dnešnom svete zasahuje aj kresťanské spoločenstvá, privádzajúc ľudí k tomu, aby zabúdali, že «napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a majú svoj najhlbší základ v Kristovi, a ten je vždy ten istý – včera i dnes a naveky» (Gaudium et spes, 10; porov. Hebr 13,8). Nehovorím tu o relativizme chápanom iba ako myšlienkový systém, ale o praktickom každodennom relativizme, ktorý takmer nebadateľným spôsobom oslabuje akúkoľvek identitu.

Ďalší spôsob, ktorým svet ohrozuje pevnosť našej kresťanskej identity je povrchnosť, sklon pohrávať sa s módnymi výstrelkami, pletkami a zábavkami, viac než venovať sa veciam, ktoré sú skutočne dôležité (porov. Flp 1,10). V kultúre, ktorá kladie dôraz na pominuteľnosť a ponúka mnohoraký priestor na únik a útek, to predstavuje vážny pastoračný problém. U služobníkov Cirkvi sa táto povrchnosť môže prejavovať ako očarenie pastoračnými programami a teóriami, na škodu priameho a plodného stretnutia s našimi veriacimi, a tiež i s neveriacimi, zvlášť s mladými, ktorí však potrebujú solídnu katechézu a bezpečné duchovné vedenie. – [niečo spadlo na zem] Spadol príhovor! [smejú sa] Dobrý žart sa vám podaril! Bez zakorenenia v Kristovi sa pravdy, pre ktoré žijeme nakoniec rozdrobia, praktizovanie čností sa stane formalistickým a dialóg sa zredukuje na podobu vyjednávania, alebo na súhlas s nesúladom. Ten súhlas s nesúladom,... len aby sme nezamútili vodu, však? Táto povrchnosť nám tak veľmi škodí...

Je tu aj tretie pokušenie, a to zdanlivá bezpečnosť schovávania sa za jednoduché odpovede, hotové frázy, zákony a nariadenia. Ale Ježiš toľko bojoval proti týmto ľuďom, ktorí sa skrývali za zákony, predpisy, ľahké odpovede... Volal ich «pokrytcami». Viera vo svojej povahe nie je zameraná na seba, viera má tendenciu «ísť von». Usiluje sa o to, aby bola pochopená, dáva zrod svedectvu, plodí poslanie. V tomto zmysle nás viera uschopňuje, aby sme boli zároveň odvážni i pokorní v našom svedectve nádeje a lásky. Sv. Peter nám hovorí, že máme byť vždy pripravení odpovedať každému, kto sa nás opýta na dôvod nádeje, ktorá je v nás (porov. 1Pt 3,15). Naša kresťanská identita v konečnom dôsledku spočíva v záväzku klaňať sa iba Bohu a milovať sa navzájom, stáť v službe jedni voči druhým, a svojím príkladom ukazovať nie iba na to, v čo veríme, ale aj v čo dúfame, a kto je ten, do ktorého sme vložili svoju dôveru (porov. 2 Tim 1,12).

Ak to zhrnieme, práve živá viera v Krista je tá, ktorá vytvára našu najhlbšiu identitu. Teda, byť zakorenení v Pánovi. A ak toto máme, všetko ostané je druhoradé. Ide o toto. Z tejto hlbokej identity, z tejto živej viery v Krista, v ktorej sme zakorenení, z tejto hlbokej skutočnosti vychádza náš dialóg a sme povolaní deliť sa o ňu úprimne, čestne, bez domýšľavosti, cestou dialógu každodenného života, dialógu lásky i vo všetkých tých najformálnejších príležitostiach, ktoré sa môžu vyskytnúť. Keďže Kristus je náš život (porov. Flp 1,21), hovoríme o ňom a od neho vychádzame bez rozpakov či strachu. Jednoduchosť jeho slova sa stane zrejmou v jednoduchosti nášho života, v jednoduchosti nášho spôsobu komunikácie, v jednoduchosti našich skutkov služby i dobročinných diel pre dobro našich bratov a sestier.

Chcel by som sa teraz venovať poslednému prvku našej kresťanskej identity, a to jej plodnosti. A pretože neustále rastie a sýti sa milosťou, ktorá plynie z nášho dialógu s Pánom a z podnetov Ducha Svätého, prináša ovocie spravodlivosti, dobroty a pokoja. Dovoľte mi teda, aby som sa vás opýtal na plody, ktoré kresťanská identita prináša vo vašom živote i v živote spoločenstiev, ktoré sú zverené vašej pastierskej starostlivosti. Je kresťanská identita vašich miestnych cirkví jasne zrejmá vo vašich programoch zameraných na katechézu a pastoráciu mládeže, vo vašej službe chudobným, a tým, ktorí trpia vytlačení na okraj našej bohatej spoločnosti, vo vašom úsilí o podporovanie povolaní ku kňazstvu a rehoľnému životu? Ukazuje sa v tejto plodnosti? Túto otázku vám kladiem a každý z vás sa nad ňou môže zamyslieť.

A nakoniec, autentický dialóg si okrem jasného vedomia našej vlastnej kresťanskej identity vyžaduje aj schopnosť empatie. Aby nastal dialóg, musí tu byť táto vlastnosť. Výzva, ktorá je pred nami spočíva v tom, aby sme sa neobmedzovali iba na počúvanie vyslovených slov od iných, ale aby sme prijali nevypovedanú komunikáciu, ktorá sa skrýva v ich skúsenostiach, v ich nádejach, v ich túžbach, v ich ťažkostiach a vo všetkom, čo nosia v srdci. Táto empatia má byť ovocím nášho duchovného pohľadu a osobnej skúsenosti, ktorá nás vedie k tomu, aby sme iných vnímali ako bratov a sestry a prostredníctvom ich slov a skutkov, i poza ne, načúvali tomu, čo ich srdcia túžia vysloviť. V tomto zmysle si dialóg od nás žiada ozajstného „kontemplatívneho“ ducha: kontemplatívneho ducha otvorenosti a vľúdnosti voči tomu druhému. Nemôžem viesť dialóg, ak som pred tým druhým uzavretý. Otvorenosť? Ba viac: vľúdnosť, prijatie! Poď ku mne domov, do môjho srdca. Moje srdce ťa prijme. Chce ti načúvať. Táto schopnosť empatie nás robí schopnými pravého ľudského dialógu, v ktorom slová, myšlienky i otázky vychádzajú zo skúsenosti bratstva a ľudskej vzájomnosti.

Ak chceme ísť k teologickému základu tohto všetkého, poďme k Otcovi: on nás všetkých stvoril. Sme deťmi toho istého Otca. Táto schopnosť empatie – nás privádza k opravdivému stretnutiu, musíme ísť v ústrety tejto kultúre stretnutia, pri ktorej srdce hovorí k srdcu. Obohacujeme sa múdrosťou toho druhého a otvárame sa pre spoločnú cestu hlbšieho porozumenia, priateľstva a solidarity. – «Ale, brat pápež, my to robíme, ale možno sa nám nikoho nepodarí obrátiť, alebo iba niekoľkých...» – Nuž, rob tak i naďalej. Z hĺbky svojej identity, načúvaj druhému. Aké bolo prvé prikázanie nášho Otca, ktoré dal nášmu otcovi Abrahámovi? «Kráčaj v mojej prítomnosti a buď bezúhonný».

A tak, z hĺbky mojej identity a s mojou empatiou, otvorenosťou, kráčam vedno s tým druhým. Isteže ho neťahám ku mne, nerobím prozelytizmus. Pápež Benedikt nám jasne povedal: «Cirkev nerastie vďaka prozelytizmu, ale vďaka príťažlivosti». Zatiaľ teda kráčajme v Otcovej prítomnosti, buďme bezúhonní: naplňme toto prvé prikázanie. A tam sa uskutoční stretnutie, dialóg. Z identity, z otvorenosti. Je to cesta hlbšieho porozumenia, priateľstva a solidarity. Ako správne spomenul sv. Ján Pavol II., naše nasadenie pre dialóg sa zakladá na samotnej logike vtelenia: v Ježišovi Kristovi sa Boh stal jedným z nás, delil sa s nami o našu existenciu a hovoril naším jazykom (porov. Ecclesia in Asia, 29). V tomto duchu otvorenosti voči iným pevne dúfam, že krajiny vášho kontinentu, s ktorými Svätá stolica ešte nenadviazala plné vzťahy, nebudú váhať pri napomáhaní dialógu v prospech všetkých. Nemám na mysli iba politický dialóg, ale aj bratský. Títo kresťania však neprichádzajú ako dobyvatelia, neprichádzajú, aby nás obrali o našu identitu, prinášajú nám tú svoju, ale chcú kráčať spoločne s nami. A Pán bude pôsobiť milosťou: niekedy pohne srdcami, niekto požiada o krst, a inokedy nie. Vždy však kráčajme spoločne. Toto je jadro dialógu.

Drahí bratia, ďakujem vám za vaše bratské a srdečné prijatie. Pri pohľade na veľký ázijský svetadiel s jeho obrovskou rozlohou, s jeho starobylými kultúrami a tradíciami si uvedomujeme, že v Božom pláne sú vaše kresťanské spoločenstvá naozaj tým pusillus grex, tým maličkým stádom, ktorému je však zverené poslanie niesť svetlo evanjelia až do končín zeme. Je to doslova horčičné zrnko, však? Maličké... Dobrý pastier, ktorý pozná a miluje každú zo svojich oviec, nech vedie a posilňuje vaše úsilie zjednotiť ich s ním a so všetkými ostatnými členmi jeho stáda rozšíreného po celom svete. A teraz všetci spoločne zverme Panne Márii vaše cirkvi, ázijský kontinent, aby nás ako Matka naučila to, čo dokáže naučiť iba mama: kto si, ako sa voláš, a ako sa kráča životom spolu s druhými. Spoločne sa modlime k Panne Márii...

(Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ)







All the contents on this site are copyrighted ©.