Homília Cyrila Vasiľa SJ pri otvorení skautského „Eurojamu 2014“

Francúzsko 3. augusta – Na podujatí Federácie skautov Európy s názvom „Eurojam 2014“ v Normandii (Saint Evroult Notre Dame du Bois) bol pri dnešnej otváracej svätej omši hlavným kazateľom arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi a niekdajší duchovný asistent Medzinárodnej únie vodkýň a skautov Európy - Federácie skautov Európy. Jeho homíliu prinášame v plnom znení:

1. (AI) Náš život je zbierka príbehov, spomienok, okamihov a udalostí, ktoré nám umožňujú rásť, formujú nás, a vďaka ktorým sa stávame tým, čím sme. V našej mysli sme schopní prechádzať obrazy a spomienky ako v albume plnom fotografií a filmov, ktoré zvečnili rozhodujúce okamihy nášho života, príhody, ktoré rozprávame priateľom, naše osobné príbehy, ktoré sa stali súčasťou nášho dedičstva ako rodinné príbehy. Naozaj práve pri listovaní rodinného albumu je jednou z otázok, ktoré deti často kladú svojim rodičom, a ktorú som aj ja položil mojim a predpokladám, že aj vy ste tak urobili, je táto: „Ako ste sa zoznámili?“, „Aký dojem urobila na teba pri prvom stretnutí?“, „Čo ťa na ňom priťahovalo?“, „Ako ďalej pokračoval váš príbeh?“

Podobný proces sa dáva do pohybu aj vtedy, keď hovoríme o naozajstnom a hlbokom priateľstve, ktoré tým, že vzniklo a rástlo, zmenilo náš život. Zvyčajne si pamätáme moment, keď sme ho nadviazali, jasne máme vo vedomí to niečo zvláštne a osobité, čo nás presvedčilo otvoriť sa nejakej osobe, podeliť sa s ňou a zveriť jej svoj život.

2. (KE) V evanjeliu, ktoré sme práve čítali, vidíme, ako sa rodí príbeh priateľstva medzi Ježišom a jeho prvými učeníkmi, ktorých dnes nazývame apoštolmi. Oni mali to šťastie stretnúť mimoriadneho človeka, človeka, ktorého už dlho hľadali, po ktorom cítili potrebu, aby mohli dať zmysel svojmu životu, stretli Ježiša. Od začiatku mu s rešpektom hovoria: „Učiteľ“ a túžia poznať ho lepšie, chcú vedieť, kde býva. A on ich pozve k sebe domov jednoduchými slovami: „Poďte a uvidíte“. Toto pozvanie radikálne mení ich životy a oni si ho pamätajú aj po desiatkach rokov, dokonca, ako hovorí text evanjelia, pamätajú si presnú hodinu: boli štyri hodiny popoludní.

Mladí vítajú toto pozvanie a odovzdávajú ho aj ostatným, a stávajú sa tak učeníkmi a spoločníkmi Ježiša a prvými apoštolmi jeho evanjelia. Počúvajú Ježišove slová, stávajú sa svedkami jeho zázrakov, obdivujú lásku a silu, ktorú on vyžaruje celou svojou bytosťou, so všetkými ostatnými poslucháčmi uznávajú, že «nikdy tak človek nehovoril» (Jn 7,46). Na konci svojej cesty sú si vedomí toho, že Ježiš je „Pán a Učiteľ“ a on sám sa im dáva poznať ako skutočný priateľ a nenazýva ich viac učeníkmi, ale priateľmi, pretože niet väčšieho priateľstva ako dať život za svojich priateľov.

Ježiš prišiel, aby dal svoj život za všetkých, za všetkých nás, za všetkých svojich priateľov. Naozaj «Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil» (Jn 3,16-7). Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi všetci môžeme mať skutočný život, nekonečný, plný svetla, radosti, pravdy, môžeme zažiť jeho priateľstvo, ktoré mení naše životy.

Ježiš ponúka priateľom a za priateľov sám seba. Robí to spôsobom nepredstaviteľným a nepochopiteľným, že sa rozhodne zomrieť za nich, teda za nás, na kríži. Ale jeho láska nekončí na kríži, v okamihu smrti. Naopak, v tom momente, ktorý by sa mohol zdať skutočnou skľučujúcou porážkou, on sa zjavuje ako zdroj nového života, stáva sa víťazom nad prízrakom smrti, pretože, ako spievajú kresťania Východu na veľkonočnú liturgiu, „Kristus vstal z mŕtvych a smrťou premohol smrť.“ Tak svojou smrťou a vzkriesením potvrdzuje pravdivosť svojho učenia, svojho posolstva.

A to je dôvod, prečo pri jednom z posledných stretnutí so jeho učeníkmi apoštol Tomáš, ktorý prešiel nadšením z krásnych okamihov počiatočnej dôvery, po tom, ako si prešiel zúfalstvo, pochybnosti a neveru zoči-voči tajomstvu a pohoršeniu kríža, priblížiac sa nakoniec ku vzkriesenému Ježišovi, opäť sa odvažuje natiahnuť ruku smerom k jeho osláveným ranám, ranám lásky, a zvolá: «Pán môj a Boh môj!»

A Ježiš odpovedá Tomášovi, ale hovorí to nám všetkým: «Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili» (Jn 20,28-29).

3. (DI) Príbeh o priateľstve medzi Ježišom a apoštolmi, ako ho opisuje evanjelium, je modelom aj pre nás, v tomto príbehu sa môžeme nájsť my všetci a každý jednotlivo so svojím osobným príbehom. Ježiš nás stretá na ceste nášho života, obracia sa na nás, pozerá nám do očí a pýta sa: „Čo hľadáte?“ Dokonca nás volá po mene a vraví nám: „Čo hľadáš v živote ty, Giovanni, František, Paolo, Michal, čo hľadáš ty, Sára, Laura, Ivonne, Agnieszka...?“.

V prvom momente možno nevieme formulovať svoju odpoveď. Sme trochu v rozpakoch a chceli by som povedať: Hľadáme šťastie, hľadáme radosť, hľadáme vzťah, hľadáme istoty. Ale všetky tieto čiastkové odpovede možno zhrnúť do nasledujúcej: „Hľadám niekoho, kto by ma naučil žiť, žiť dobre, hľadám niekoho, komu môžem dôverovať.“

Vskutku všetci hľadáme v našom živote osobu, na ktorú sa môžeme spoľahnúť. Sme pripravení darovať dôveru a ako dobrí skauti, považujeme za našu česť zaslúžiť si dôveru. Ale aby sme mohli darovať a získať dôveru, je potrebné poznať sa.

Ježiš je pripravený nechať sa spoznať, pozýva nás do svojho domu. Toto pozvanie prichádza v rôznych momentoch, v rôznych etapách nášho života, cez rozličné udalosti prechodu. Prvé pozvanie do jeho domu dostávame v okamihu krstu, keď sme prinesení do Pánovho domu na rukách našich rodičov, aby sme prijali sviatostné znamenie znovuzrodenia k životu, životu Ducha.

Potom pozvania pokračujú pri mnohých iných príležitostiach. Najvýznamnejšou z nich je určite pozvanie k jeho stolu. Po prvom stretnutí s ním v tajomstve Eucharistie, po „prvom svätom prijímaní“, nás sám Ježiš naďalej pozýva a čaká vo svojom dome - v Cirkvi, aby sme sa pravidelne stretávali s ním, počúvali jeho slovo, aby sme sa stali viac zjednotení s ním, živiac sa ním samým, jeho Telom a Krvou v tajomstve Eucharistie, v tej pamiatke jeho utrpenia a vzkriesenia, ktorá sa sprítomňuje v každom slávení liturgie, aj v tejto chvíli.

Pre naše posilnenie nám Ježiš dáva svojho Ducha, toho Ducha, v ktorom môžeme volať „Abba - Otče“, nazývajúc tak toho „skrytého Boha, Boha Izraela“, Boha Starého zákona, týmto novým označením, dôverným a slávnostným zároveň, ktoré nás naučil Ježiš: „Otče náš, ktorý si na nebesiach.“ Jeho Duch, prijatý vo sviatosti birmovania nás posilňuje, aby sme sa stali odvážnymi svedkami evanjelia vo svete, ktorý nás obklopuje.

Keď však napriek všetkým týmto darom milosti, vinou nášho egoizmu stratíme orientáciu a na našej ceste upadneme do hriechu, ako pocestný v podobenstve padol do rúk zbojníkom – je to znovu sám Ježiš, ktorý sa ako Dobrý Samaritán približuje, zastavuje sa, skláňa sa nad nami, aby obviazal naše zranenia. Vskutku, ako hovorí prorok Izaiáš, „on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil,“ a pretože on sám vzal na seba naše hriechy a vyniesol ich na kríž, preto práve „jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53,4-5). Ježiš môže uzdraviť rany našich hriechov a otvoriť nám znova dvere do Otcovho domu, tie dvere, ktoré sme mu pred očami zabuchli, utekajúc od neho, aby sme premárnili jeho dary. Toto sa deje vo sviatosti zmierenia.

Takto vidíme, že Ježiš na večnú otázku všetkých hľadajúcich „Učiteľ, kde bývaš, kde ťa môžeme dnes stretnúť?“ odpovedá „Poďte a uvidíte!“, môžete sa so mnou stretnúť v mojom dome, v Cirkvi, ktorej som zveril sviatosti, tie účinné a viditeľné znaky mojej milosti, ktoré sú potrebné pre vašu spásu, môžete sa so mnou stretnúť vo Svätom písme, kde budete počuť môj hlas, môžete ma stretnúť vo vašich komunitách, kde zdieľate život viery s vašimi priateľmi, pretože „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20), môžete ma zakaždým stretnúť v bratoch, ktorí sú v núdzi, v „maličkých“, pretože vždy, keď robíte niečo dobré voči maličkým, robíte to mne (porov. Mt 25,40), môžete ma stretnúť v tichu modlitby, v tom tajomnom dialógu, ktorý otvára ľudskú dušu pre všetko presahujúcu Božiu veľkosť, môžete ma stretnúť v hlase svedomia, ktoré je dobre formované a vnímavé, ktoré vás pozýva robiť dobre a unikať pred zlým.

4. (PAR) Keď sa tu dnes spolu schádzame na tejto svätej omši otvorenia nášho európskeho stretnutia prijímame Ježišovo pozvanie hľadať ho a rozpoznať ho ako Cestu, Pravdu a Život. Prijímame jeho pozvanie stretnúť sa s ním v jeho dome, v intimite toho osobného stretnutia, ktoré vytvára hlboké putá priateľstva. „Poďte a uvidíte!“ Ježiš sa obracia s týmto pozvaním na každého jedného z nás osobitne a tiež aj na všetkých naraz. Toto naše stretnutie je príkladom osobného hľadania zmyslu života, hľadania Boha, nemožno ho prežívať iba ako nejakú vnútornú a osobnú, bez rozmeru spoločenstva. Viera je z jednej strany osobným faktorom, ale z druhej strany má nevyhnutne komunitný rozmer. Žiť a deliť sa so svojou vierou – toto je cesta pre budovanie Božieho kráľovstva v dnešnom svete. Malé zrniečko musí rásť, dobré semienko musí priniesť ovocie – aj napriek toľkým rizikám, že bude zadusené a utisnuté.

Naše dnešné zhromaždenie, v kráse jeho rozmanitosti jazykov a kultúr, v hlbokom tajomstve našej jednoty vo viere a v zdieľaní skautských ideálov, predstavuje najlepšiu odpoveď na toľký zmätok, ktorý sprevádza dejiny ľudstva zraneného hriechom, a ktorý ešte aj dnes zraňuje životy mnohých ľudí a naďalej privádza ku konfliktom jednotlivcov, skupiny, celé národy, kultúry, náboženstvá a rozdielne spoločenské systémy.

Kúkoľ rozdelenia a nepriateľstva, zasievaný Zlým, mnohokrát ohrozoval zadusením dobré semeno Božieho slova, rozosiateho vo svete. Pripomeňme si len niektoré príklady. V týchto dňoch si pripomíname 100 rokov od začiatku tých nezmyselných jatiek, ktoré vošli do dejín ako Prvá svetová vojna. Meno regiónu, kde sa koná náš Eurojam – Normandia – nám zase pripomína inú etapu toho dramatického stretu, ktorý ranil celé ľudstvo v Druhej svetovej vojne, a ktorý – po skončení ozbrojeného konfliktu – svojimi následkami priviedol Európu k hlbokému ideologickému a politickému rozdeleniu, vyjadrenému drastickým a viditeľným spôsobom svojou železnou oponou, roztiahnutou nad východnou Európou a svojím Berlínskym múrom.

Tma ja nedostatok svetla, a preto nemôže vládnuť navždy, ani v srdciach ľudí, a ani v živote národov. Kristovo svetlo rozptyľuje temnoty sveta.

Vďaka uskutočneniu veľkých ideálov Otcov novej a zjednotenej Európy, týchto mysliteľov a ľudí viery, ktorí v praxi uplatnili hodnoty jej hlboko kresťanskej tradície, otvoril sa projekt stále väčšieho zjednotenia Európy.

Vďaka neúnavnej práci mnohých anonymných tvorcov pokoja bratstva – medzi ktorých bezpochyby patria myšlienkoví pôvodcova skautského hnutia, Európa neprestala hľadať svoju kresťanskú identitu vo vedomí svojej úlohy odovzdávať ju novým generáciám.

Aj vďaka epochálnemu príspevku takého charizmatického cirkevného lídra v posledných desaťročiach 20. storočia, akým bol sv. Ján Pavol II., sa pred 25 rokmi – počnúc Poľskom – začala rozdrobovať železná opona, čím bol daný začiatok novej etapy Európskej integrácie vo výmene duchovných darov a v sociálnej solidarite medzi rozličnými zložkami Európy.

5. (MY) Dnes sme tu zhromaždení z Východu i Západu, stretávajúc sa tu ako priatelia, ako bratia skauti, ako kresťania. Aj cez toto stretnutie chceme vyjadriť, že každý skaut, verný svojej vlasti, je za Európu bratsky zjednotenú, je si vedomý jej kresťanského dedičstva, je hrdý na svoju vieru; a pracuje na napĺňaní Kristovho kráľovstva v celom svojom živote a v prostredí, ktoré ho obklopuje.

Pri plnení tejto našej túžby nám môžu byť príkladom apoštoli – ľudia, ktorí sa neuspokojili s priemernosťou života, ktorí mali odvahu robiť významné a zaväzujúce rozhodnutia, vydávajúc sa na cestu nasledovania Krista.

Ich prvé stretnutie s ním, ktoré nám pripomenulo dnešné evanjelium, ich priviedlo k jednému rozhodnutiu: rozhodli sa zostať s Ježišom. Urobili tak už nie kvôli slovám a odporúčaniam Jána Krstiteľa, ale pretože mali osobnú skúsenosť stretnutia.

Aj my sme v našej formácii mali azda mnohých „Predchodcov“, ako ním bol Ján Krstiteľ: našich rodičov, našich vedúcich a asistentov – toľkí nám s osobným presvedčením ukazovali Ježiša ako vzor k nasledovaniu, tak ako to urobil Ján, keď povedal: „Hľa, baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“ Ale dnes je rad na nás, aby sme nadobudli osobnú skúsenosť. Naša cesta, moja cesta, sa kríži s Ježišovou. On sa otáča a kladie mi otázku: Čo hľadáš? Neblúď naprázdno. Poď a nasleduj ma.

Nie sme to my, ktorí sme ho našli. Je to on, ktorý sa nechal nájsť, ba viac, je to on, kto nástojí na tom, že je nielen ochotný prijať nás vo svojom dome, ale je to on, ktorý nás hľadá, ktorý chce vojsť do intimity nášho domu, nášho srdca: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3,20).

6. (ADE)
Album fotografií, ktoré si nacvakáme počas tohto Eurojamu, bude pre nás predstavovať vzácnu spomienku na jedno dobrodružstvo prežívané v radosti a bratstve. Ukážeme ho doma, v škole, možno po rokoch sa k nemu vrátime, aby sme si pripomenuli tváre našich priateľov. Pripomienky dobrodružstiev, hier, objavov, nám poslúžia na inšpiráciu pre ďalšie roky nášho rastu.

Ale toto všetko by bolo dosť málo, ak by v tom albume nebola jedna centrálna strana, s nadpisom: „Moje stretnutie s Kristom počas Eurojamu“. Naozaj, rozpoznať Krista, prehĺbiť si jeho poznanie, nachádzať ho kráčajúc v jeho šľapajach a po značkách trasy, ktoré nám zanechal – v tomto bude spočívať najkrajšia a najväčšia hra, lov za pokladom nevyčísliteľnej ceny, objavenie perly ukrytej v poli.

Apoštoli, učeníci, svätí mužovia a ženy všetkých dôb, tí, ktorí do svojho života prijali Krista, nám dnes adresujú pozvanie: Poďte aj vy a uvidíte, že sa oplatí nasledovať Krista, zviazať svoj život s jeho životom. My sme tak urobili, našli sme v Ježišovi z Nazareta Mesiáša, našli sme priateľa, ktorý nezradí, našli sme osobu, na ktorú sa možno spoľahnúť, ale bol to on ako prvý, kto nám dal svoju dôveru, pozvúc nás do svojho domu. Toto pozvanie platí aj pre ten dom, ktorý nám pripravuje v nebi, garantujúc nám tak nielen krásny a zmysluplný život tu, ale predovšetkým život večný s ním.