Dialóg pápeža s kňazmi v Caserte: jednota biskupov, ľudová zbožnosť

Pri návšteve juhotalianskej Caserty 26. júla Svätý Otec vyhradil prvú časť svojho programu stretnutiu s kňazmi pôsobiacimi v diecéze. V kaplnke historickej budovy niekdajšieho kráľovského paláca ho v mene služobníkov miestnej cirkvi privítal Mons. D´Alise, biskup Caserty, ktorý nastúpil do svojej služby iba pred dvoma mesiacmi. Svätý Otec najprv vysvetlil okolnosti svojej dvojnásobnej návštevy Caserty v dvojdňovom rozpätí, čo sa vyvinulo z pôvodného zámeru súkromne navštíviť pastora evanjelikálneho spoločenstva a po tom, ako sa priamo od Mons. D´Aliseho dozvedel, že dátum sa kryje so sviatkom patrónky Caserty sv. Anny. Pápež František svoj pripravený príhovor odovzdal biskupovi vo forme textu a hneď dal priestor kňazom. Štyria z nich mu predložili svoje otázky, na ktoré odpovedal priamo bez prípravy. Priblížme si teraz postupne obsah jeho odpovedí. Tentoraz sa zameriame na prvé dve otázky.

Prvá otázka sa týkala jednoty biskupského zboru. V podobe konkrétneho pastoračného problému ju predložil generálny vikár Caserty don Pasquarello. Po tom, ako ocenil podnety k osobnému vnútornému obráteniu, ktoré Cirkev od Svätého Otca rozličnými formami dostáva, poukázal na potrebu, aby sa to viac dotklo Božieho ľudu na praktickej komunitnej úrovni. Spomenul problém nedobre riešených územných hraníc tamojšej diecézy, čo núti veriacich zbytočne cestovať. „Riešiť tieto záležitosti prislúcha biskupskému zboru (...) no kedy sa biskupi dohodnú?“ znela otázka generálneho vikára.

Svätý Otec poukázal na historicky doložené konflikty biskupov na prvých konciloch, kde sa vyskytli i fyzické strety a k tomu poznamenal: „Toto je nepekný znak. Nie je to pekné, keď, biskupi ohovárajú jeden druhého, alebo vytvárajú účelové zoskupenia. (...) Je to nepekné, pretože práve takto sa narúša jednota Cirkvi. Toto nie je od Boha. A my biskupi musíme dávať príklad tej jednoty, ktorú Ježiš vyprosoval od Otca pre Cirkev. Neslobodno chodiť ohovárajúc jeden druhého. (...) Avšak choď a povedz mu to do očí! Naši predkovia na prvých konciloch išli až do pästných súbojov. Ja uprednostňujem vykričať si zo štyri najvážnejšie veci a potom nech sa objímu, a nie aby v skrytosti rozprávali jeden proti druhému.“ Pápež sa zmienil aj o prípade sporu medzi dvoma diecézami mimo Talianska kvôli peniazom. K vikárovým slovám, že biskupi sa majú vždy vedieť dohodnúť, poznamenal, že to má byť „súlad v jednote, ale nie v uniformite. Každý má svoju charizmu, každý má svoj spôsob myslenia, videnia vecí. Táto rozdielnosť je niekedy plodom pochybení, ale neraz je ovocím samotného Ducha Svätého. Duch Svätý chcel, aby bola v Cirkvi táto rozmanitosť chariziem. Ten istý Duch, ktorý tvorí rozličnosť, dokáže potom vytvoriť jednotu, jednotu v rozličnosti, bez toho, aby niekto prišiel o svoju osobnosť.“

Druhá otázka, ktorú položili pápežovi Františkovi kňazi v Caserte, sa týkala ľudovej zbožnosti. Otec Angelo Piscopo, správca dvoch farností v diecéze sa opýtal: „Vaša Svätosť, v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium ste pozvali povzbudzovať a posilňovať ľudovú zbožnosť ako vzácny poklad Katolíckej cirkvi. Zároveň ste však ukázali na riziko – žiaľ stále reálnejšie – šírenia akéhosi individuálneho a sentimentálneho kresťanstva, upriameného viac na tradičné formy a na zjavenia, ochudobnené o zásadné aspekty viery a bez dosahu na život spoločnosti. Čo by ste nám navrhovali pre takú pastoráciu, ktorá by bez umŕtvenia ľudovej zbožnosti dokázala dať znovu na prvé miesto evanjelium?“ Svätý Otec dal farárovi odpoveď, ktorá nasleduje v plnom znení:

„Hovorí sa, že v tejto dobe upadla religiozita, ale ja si to veľmi nemyslím. Pretože sú tu prúdy, školy intímnej religiozity, ako gnostici, ktorí robia pastoráciu podobnú predkresťanskej modlitbe, predbiblickej modlitbe, modlitbe gnostickej, a gnosticizmus vstúpil do Cirkvi cez tieto skupiny súkromnej, intimistickej zbožnosti. Toto nazývam intimizmom. Intimizmus nie je dobrý, je to čosi iba pre mňa, že som pokojný, cítim sa plný Boha. Je to trochu ako ísť cestou New Age, hoci to nie je to isté. Jestvuje religiozita, to áno, ale pohanská zbožnosť, alebo dokonca heretická; nesmieme sa báť vysloviť toto slovo, pretože gnosticizmus je heréza, bol prvou herézou Cirkvi. Keď hovorím o zbožnosti, hovorím o tom poklade nábožnosti s množstvom hodnôt, ktorý veľký pápež Pavol VI. opísal v Evangelii nuntiandi.

Uvedomte si jednu vec: Dokument z Aparecídy, ktorý bol dokumentom Piatej konferencie latinskoamerických biskupov, musel pre urobenie syntézy na konci samotného dokumentu - v predposlednom odseku, pretože ďalšie dva boli poďakovaním a modlitbou - musel ísť 40 rokov späť a vziať časť exhortácie Evangelii nuntiandi, ktorá je zatiaľ neprekonaným pokoncilovým pastorálnym dokumentom. Je mimoriadne aktuálny. V tomto dokumente pápež Pavol VI. opísal ľudovú zbožnosť a zdôraznil, že aj táto musí byť niekedy evanjelizovaná. Áno, pretože ako každá zbožnosť je v riziku utiecť trochu na jednu alebo na druhú stranu alebo byť bez vyjadrenia silnej viery. Ale nábožnosť, ktorú ľudia majú, nábožnosť, ktorá vstupuje do srdca s krstom, je obrovská sila, do tej miery, že Boží ľud, ktorý má túto nábožnosť, sa ako celok nemôže zmýliť, je neomylný vo svojej viere (in credendo). Tak hovorí Lumen gentium v 12. bode.

Pravá ľudová zbožnosť sa rodí z tzv. zmyslu pre vieru (sensus fidei), o ktorom hovorí tento koncilový dokument a privádza k úcte voči svätým, k Panne Márii, aj ľudovými a folklórnymi vyjadreniami v dobrom zmysle slova. Preto je ľudová zbožnosť v podstate inkulturovaná, nemôže byť laboratórna, aseptická ľudová zbožnosť, ale vždy vychádza z našich životov. Môžu sa urobiť drobné chyby – treba teda byť na pozore – jednako však ľudová zbožnosť je nástrojom evanjelizácie. Myslite na dnešnú mládež. Mladí ľudia – aspoň zo skúsenosti, ktorú som mal v inej diecéze – mladí, hnutia mládeže v Buenos Aires nefungovali. Prečo? Vravievali im: stretnime sa a budeme sa rozprávať, no mladí tým boli nakoniec znudení. Ale keď kňazi našli spôsob, ako zapojiť mladých ľudí do malých misií, urobiť misiu počas prázdnin, katechézu ľuďom, ktorí ju potrebujú, v dedinách, ktoré nemajú kňaza, potom sa pridávali. Mladí naozaj chcú tento misionársky protagonizmus a tu sa učia žiť istú formu zbožnosti, ktorá sa tiež môže nazvať ľudovou zbožnosťou. Misionársky apoštolát mladých má niečo z ľudovej zbožnosti.

Ľudová zbožnosť je aktívna, je hlbokým zmyslom pre vieru - hovorí Pavol VI. – zmyslom, ktorý sú schopní vlastniť iba ľudia jednoduchí a pokorní. A to je skvelé! Na pútnických miestach, napríklad, vidíme zázraky! Každý rok som 27. júla zašiel do pútnickej svätyne sv. Pantaleóna v Buenos Aires a v dopoludňajších hodinách som spovedával. Vracal som sa touto skúsenosťou obnovený, cítiac zahanbenie pred svätosťou, ktorú som nachádzal v obyčajných ľuďoch, hriešnikoch, ale svätých. Pretože hovorili o svojich vlastných hriechoch a potom rozprávali, ako žijú, aké majú problémy so synom alebo dcérou, alebo o tom, či onom, a ako chodia navštevovať chorých. Vyžaroval z nich zmysel pre evanjelium. Na pútnických miestach možno zažiť tieto veci. Spovednice na pútnických miestach sú miestom obnovy pre nás kňazov a biskupov. Sú kurzom duchovného pookriatia skrze kontakt s ľudovou zbožnosťou. A keď veriaci prichádzajú na spoveď, hovoria o svojej biede, ale ty vidíš za tou biedou Božiu milosť, ktorá ich privádza k tomuto okamihu. Tento kontakt s Božím ľudom, ktorý sa modlí, ktorý putuje, ktorý prejavuje svoju vieru cez túto formu zbožnosti, to nám veľmi pomáha v našom kňazskom živote.“ -jk, jb-